Druhý výstup mládežníkov vo V. na Rysy v roku 1961
V nasledujúcom roku 1961 letnú trojdňovú turistickú výpravu mládežníkov DO ČSM z V. do V. T. tvorilo 12 mládežníkov. Ich záujem bol už o niečo väčší ako v predchádzajúcom roku. Bolo to najmä zásluhou bohatých spomienok konvoja troch mládežníčok z predchádzajúceho roku. Bol to už IV. medzinárodný výstup mládeže na Rysy pod názvom „Po stopách V. I. Lenina“.
Výstup mal opäť medzinárodnú účasť. Mládežnícke ubytovanie bolo zabezpečené vo veľkom stanovom tábore na lúke v T. M., ale aj vo vlastných stanoch.
Obedovali sme v reštauráciách, raňajky a večere sme si zabezpečovali samostatne z prinesených zásob z domu alebo sme si ich nakúpili až v Tatrách. Podmienkou bola pevná obuv s vibramami a vhodný odev s pršiplášťom.
Pokyny okresnej mládežníckej organizácie v T. zaslané na DO ČSM neboli dostatočne výstižné, pretože neuvádzali povinnosť priniesť si stany s vybavením. Tak sa naša druhá mládežnícka výprava vybrala do V. T. bez stanov v domnienke, že na ubytovanie budú v stanovom tábore už pripravené stany alebo sa ubytujeme v tatranskej nocľahárni ako minulý rok. Nebolo to však tak.
Alternatíva ubytovania v nocľahárni našej 12 člennej skupine nevyšla. Všetky nocľahárne v Tatranskej Lomnici boli pre veľký záujem výstupu na Rysy plné a beznádejne obsadené.
Nezostávalo nám iné ako sa dostaviť i bez stanov do sústreďovacieho tábora na priestrannej lúke v T. M. Tam sme sa prihlásili na mládežníckom štábe, ktorý sa domnieval, že prichádzame s turistickým vybavením, t. j. so stanmi a spacákmi. Ale my sme prišli ako tetky na hody. Nemali sme nič a deň sa už chýlil k večeru. Keďže už neboli žiadne voľné stany v tábore, hrozilo nám, že budeme spať na lúke pod holým nebom.
Organizačný štáb medzinárodného výstupu nám v krízovom stave napokon horko-ťažko zabezpečil stan pre štyri osoby. Nás však bolo 12, z toho 1 chlapec. Všetci sme rozmýšľali, čo urobiť, aby sme nemuseli prespať vonku, ale ďalší voľný stan sa už nenašiel, lebo nik z účastníkov sa nemienil v inom stane tlačiť v prospech nás. V tom sme stretli bývalého spolužiaka ešte zo Základnej školy vo V., volal sa Lojzo L., ktorý už nebýval v našej obci. Zmiloval sa nad nami a vo svojom stane poskytol nocľah nášmu zväzákovi a predsedovi DO ČSM Timotejovi S. Zostalo nás už „len 11“. Nič iné nám nezostávalo, len sa všetkých 11 napratať do stanu pre štyroch. Vyriešili sme to tak, že sme si určili pravidlá na spanie v horizontálnej polohe na jednom boku. Aby sa nás do stanu zmestilo všetkých 11, plecniaky sme si dali pod hlavu, pod seba sme si podstlali pršiplášte a prikryli sa vestami, svetrami a všetkým, čo bolo v batohu teplé.
Ľahnúť sme si mohli len na jeden vopred určený bok, lebo inak by sme sa neboli pomestili. Boli sme ako sardinky v konzerve, ale mali sme strechu nad hlavou, z čoho sme sa tešili. Večer bolo v stanovom tábore veselé kultúrne vystúpenie, ale my sme mali plnú hlavu starostí, ako sa napratať do stanu a uložiť sa v ňom. Z programu sme teda nič nemali.
Okolo polnoci niektorá z nás zavelila „otočiť sa na druhý bok“, a tak sme sa jedna po druhej horko ťažko pootáčali. Do rána sme sa natiahnuté v stane už ani nepohli a spali ako zarezané.
Katastrofou bolo, keď niektorá musela ísť v noci von na hygienickú potrebu. Všade bolo tma ako v rohu. Ale keď musela, tak musela. Bola to práve nocľažníčka zo samej zadnej časti stanu. Hútala ako prejsť, keď stan bol plný natesnaných nôh. I keď nebola najchudšia, začala sa plaziť po našich natiahnutých nohách až k východu stanu. Naspäť to bolo to isté. Pretože nám poskákala po nohách, kriku a jojkania bol plný stan, až sme pozobúdzali turistov z celého okolia. Ráno nám zo všetkých okolitých stanov poriadne dohovorili a vyhrážali sa nám, že večer nás tu už nechcú vidieť.
Vstávali sme celé dolámané a nevyspané. Poriadna rozcvička a umývanie v horskom potoku nás osviežilo a prebralo. Pobalili sme si všetky veci, ktorými sme boli v noci pozakrývané a o chvíľu nám už nič nebolo. Boli sme mladí a vydržali sme všetko. Raňajky si pripravil každý z vlastných zásob z batoha. Potom nás pristavené autobusy odviezli až na Popradské pleso. Kto mal vlastných zásob v batohu málo, naraňajkoval sa v reštaurácii Popradského plesa. Posilnení sme sa vydali na 6 hodinovú túru na Rysy.
Naše zväzáčky nemali ani poňatia, čo je to výstup po serpentínových špicatých cestičkách popri skalách za pomoci reťazí a ísť po skalnatých chodníčkoch až na tatranské Rysy. Spočiatku výstup nebol náročný, fascinovali nás obrovské skaly tatranských končiarov, dve vysokohorské Žabie plesá a biele fľaky zvyškov snehu. Keď prišiel úsek vyťahovania sa po reťaziach povedľa strmých skalných stien a z druhej strany boli hlboké rokliny, nebolo nám všetko jedno.
Výstup trval 5 hodín. Keď sme konečne dorazili ku chate pod Rysmi, všetci sme si unavení posadali a vydýchli. Vtedy každá druhá „naša turistka“ vyčerpaná od únavy so svalovicou v nohách povedala, že sa už ďalej ani nehne.
Po krátkom odpočinku a šálke horského bylinkového horúceho čaju si to každá predsa len rozmyslela. Veď kedy sa naskytne ďalšia príležitosť na takúto krížovú cestu, dávala si každá otázku. Šplhali sme sa po skalách ešte dobrú hodinu, kým sme sa dostali až k vrcholnému štítu Rysov. Vyškriabali sme sa všetci. Poriadne unavené sme sa tešili ako malé deti. S úľavou sme si dookola posadali na nie pohodlné skaly štítu a každý zjedol a vypil, čo v plecniaku ešte našiel.
Bolo jasné teplé letné počasie. Z výšky sme sa úplne zmeravení pokochali nádhernou a úžasnou okolitou prírodou tatranských štítov i štítov na poľskej strane. Chvíľku sme si podebatovali a pripomenuli, prečo sme sa sem vlastne vyšplhali. Bolo to najmä pre turistiku a poznávanie krás Slovenska.
Okresná mládežnícka organizácia každoročne poriadala akciu po stopách Lenina, ktorý mal na samom vrchu Rysov pamätnú tabuľu. Tak sme sa pridali.
Do debaty sa ozvala Helka B. teraz D. ,že kde je vlastne tá jeho pamätná tabuľa. Vraj ona ju nikde nevidí. Upozornili sme ju, aby sa pozrela aj pod svoj zadok, lebo práve ona na nej sedí. Celou cestou dole až na Popradské Pleso bol z toho kopec srandy. Takto dobre naladení sme sa vracali na Popradské pleso, odkiaľ nás nazad do stanového tábora opäť odviezli už pristavené autobusy.
Zážitky z výstupu i zo zostupu z tatranského končiara boli veľké a neopakovateľné. Cestou sme sa guľovali snehovými guľami a na snehu sme sa šmýkali po zadkoch. Chvíľku sme sa tu zdržali, lebo sneh v tomto ročnom období bol pre nás vzácny a nezvyčajný, o to viac, že sa naše snehové zážitky diali uprostred leta.
Videli sme tatranské plesá, v ktorých sa odzrkadľovali vysoké končiare štítov, i tých, ktoré sme práve zdolali. Zostup zo skalných vrcholov nám ubiehal oveľa rýchlejšie ako hore. Každý si natešene uvedomoval, že prekonal sám seba a zdolal viac, ako sme si trúfali. Bol to úžasný a nezabudnuteľný zážitok na celý život. Mali sme doma ostatným mládežníkom o čom rozprávať.
Po zostupe z Rysov nás opäť očakávala noc. Znova sme sa usilovali nájsť ubytovanie v turistických nocľahárňach v T. L. Všetky ubytovne, ktoré sme znova ponavštevovali, však boli beznádejne obsadené a my sme opäť zostali bez prístrešia. Nič nám nezostávalo, len nabrať odvahu a znovu sa vrátiť do mládežníckeho stanového tábora v T. M., kde nás už nechceli ani vidieť.
Po minulej noci sa v mládežníckom štábe Medzinárodného výstupu mládeže na Rysy v T. M. domnievali, že po raňajšej tvrdej lekcii už nebudeme mať odvahu vrátiť sa do stanového tábora bez stanov. My sme však nemali inú možnosť, ani riešenie, len sa k ním i napriek vyhrážkam opäť vrátiť s prosíkom.
Organizačný štáb, i keď bol na nás nahnevaný, nemal odvahu nás z tábora vyhnať, najmä keď sme žiadne ubytovanie nemohli nájsť. Tak sme aj v druhú noc spali napchaté v tom istom stane a na povel uprostred noci sme sa otáčali na druhý bok ako kurence na pekáči. Boli sme mladí a zdraví, tak sme si nič z toho nerobili, naopak robili sme si z toho žarty ešte dlho, dlho potom. Napokon, poučili sme sa, ako sa na turistiku do hôr chodí vybavení.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
Foto: ilustračné. Zdroj: hany.info.
