Dva a polročná známosť s Karolom
S Karolom sme chodili niečo vyše dvoch rokov. Po dvojročnej známosti, v ktorej sme sa vzájomne stretávali a spoznávali, sme prešli rôznymi štádiami: kamarátstvom, zamilovanosťou, pochybnosťami a váhaním. Niečo sa mi na ňom páčilo, niečo vadilo, niečo vadilo aj jemu na mne, niečo ma k nemu priťahovalo, a preto som si musela usporiadať myšlienky a ujasniť, čo vlastne chcem a rozhodnúť sa. Musela som brať do úvahy aj to, ako ma ľudia v dedine berú, posudzujú, najmä ako ma posudzuje jeho rodina, i keď ma poznala len z rozprávania ľudí u nás. Nemal to doma so mnou jednoduché.
Pred prvým kontaktom sme sa vôbec nepoznali, ani nevideli. Bol zo susednej dediny a každú druhú nedeľu chodil s mládencami pešo do v-ého kostola. Chodila som tam aj ja, ale nikdy som si ho nevšimla a ani on nevedel nič o mne. Pred vojenčinou sa zaujímal o iné dievča z V., ktoré ho nejakým spôsobom sklamalo a po návrate sa s ním rozišiel. Nedozvedela som sa dôvod ich rozchodu. Bol veľmi uzavretý a mal svoje neodhalené tajomstvá, čo som zistila až po dlhšie prežitom spoločnom čase. Nikdy som sa ich nedozvedela.
Obec P. bola filiálkou rímsko-katolíckeho kostola vo V. Druhou jeho filiálkou bola obec S. n. V. Slúžili sa dve omše, jedna malá na niektorej z filiálok a jedna veľká vo farskom kostole. Preto jedného dňa prišli do V. na omšu veriaci z P. a na ďalšiu nedeľu veriaci zo S. n. V. Po príchode zo susednej obce sa chlapci postavili pred kostolom tak, aby mali ešte pred omšou dobrý výhľad na prichádzajúce dievčatá, ktoré si prezerali ako na módnom móle.
Od Karola som bola mladšia o dva a pol roka. Nepoznala som ho pred vojenčinou, pretože som si chlapcov ešte nevšímala. Na katarínskej hodovej zábave som ho videla po prvýkrát. Mala som 18 a pol roka. Predtým som nepočula o ňom, ani o jeho rodine, i keď jeho rodičia moju rodinu poznali. Keď sa dozvedeli o jeho priateľstve so mnou, nemal to doma ľahké. Vytýkali mu, z akej rodiny pochádzam. Zakazovali mu so mnou sa stretávať a nútili ho vzťah ukončiť. Proste bola som nežiaduca pre ich syna.
Zo začiatku som netušila, že u nich doma riešia takého problémy. Keby ma bol informoval, bola by som to snáď zvážila, pochopila a vykročila iným smerom. Ale on nechal náš vzťah plynúť, a až keď toho bolo u nich veľa, vyložil karty na stôl. V začiatkoch ma priťahoval hlavne svojím zovňajškom, bola som do neho zaľúbená a bolo mi s ním príjemne. Odhalenie jeho problémov doma bolo pre mňa ako blesk z čistého neba. Ťažko som ich prijímala, aj keď som s nimi podvedome počítala. Nechápala som, prečo majú na neho až také nároky, čím bol výnimočný. O mne, okrem toho, z akej rodiny pochádzam, nevedeli nič.
Nevynikal výnimočnými vlastnosťami, ani osobitným šarmom, talentom, ani vzdelaním. Okrem toho, mňa nikdy nevideli, nepoznali moje vlastnosti, ani nevedeli nič o mojich schopnostiach. Keď ma dlhšie a bližšie spoznával, začal hlbšie vnímať, čo je vo mne, aké mám vlastnosti, schopnosti i záujmy. Svojej rodine sa vzoprel, neposlúchol a pokračoval vo vzťahu. Prejav vážneho záujmu mi po prvýkrát vyjadril na moje 20. narodeniny, kedy mi daroval zlaté náušnice.
Postupom času mu pribúdalo odvahy a dovolil si mi pripomenúť určité veci z mojej rodiny, ako by som za ne mohla, čo ma poriadne ranilo. Pri tom málo rozvíjal a hovoril o našom vzťahu, o sebe, občas bol až nepríjemne málo komunikatívny, čo mu zostalo po celý život. Jeho monológ bol vždy len o niekom a niečom inom, čo ma ani veľmi nezaujímalo, ale svoje vnútro a tajomstvá mi neodhaľoval. Jednoducho sa nevedel o tom so mnou rozprávať. Vadila mu moja mládežnícka, kultúrna a spoločenská aktivita, šport, i to, s kým chodí a stretáva sa moja sestra, ako si ho mládenci v šenku na moje konto doberajú a iné nepodstatné veci.
Karol namietal, že dievčatá majú v sobotu doma upratovať a nie hrať volejbal. Prekvapovali ma jeho starodávne názory. Začala som užšie pozorovať a vnímať svet okolo neho, uvedomovať si, že to nebude to pravé orechové. Pripadalo mi to, ako by pochádzal z dediny, kde líšky dávajú dobrú noc, čo bolo pre mňa veľkým sklamaním.
Spoločenskú a najmä športovú aktivitu dievčaťa na dedine bral ako niečo neprirodzené, nenormálne a čudné. I keď pracoval v meste, žil v duchu zaostalej dediny. Čím som si jeho zmýšľanie viac uvedomovala, tým viac som naberala odvahu mu vysvetliť, čo si o jeho posudzovaní myslím, a čo by bolo pre oboch správne. Vyklopila som svoju predstavu o fungujúcom vzťahu, o tom, čo by som chcela v živote dokázať, akým smerom sa uberať, ako si spolu s ním dopĺňať vzdelanie, založiť rodinu a vychovávať deti. Popritom všetkom žiť spoločenským a kultúrnym životom. Prekvapovalo ma, že on podobnú predstavu o svojej budúcnosti nemal, respektíve nehovoril o nej.
Požadovala som viac rešpektu voči mojim záujmom, ako aj akceptovanie modernejšieho spôsobu života, než v akom sme vyrástli, a aký sa na dedine ešte stále viedol. Bol prekvapený mojou ráznosťou a rozhodnosťou. Samozrejme na čas zmenil svoj názor a dal mi za pravdu i sľub, že to tak bude, lebo nechcel už o mňa prísť.
Prepáčila som mu, viac sa na mňa upol a ja i napriek rozdielnosti názorov som už necúvla. To sa na dedinách nerobilo. Cítila som, že náš vzťah a poznanie sa od mojich predstáv trochu odlišovalo. Chýbala mu aspoň malá dávka romantiky, i keď ja som jej mala na rozdávanie. Ale aj tak sa mi páčil. Keďže bol pracovitý, starostlivý, pokojný, vyrovnaný, pozornejší, súhlasila som s budúcim spoločným životom.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
Foto: Kat Smith
