Svadobná kytica
Cirkevný sobáš sa konal v druhú májovú sobotu v roku 1963 vo farskom rímskokatolíckom kostole vo V. Deň pred svadbou bolo treba z kvetinárstva v okresnom meste prevziať objednanú svadobnú kyticu. Keďže Karol už pred svadbou vlastnil červený skúter ČZ175-ku s plexisklom, po kyticu do T. sme išli na ňom. Vtedy boli ešte hradské cesty z kameňa a štrku, po zime s veľkými výmoľmi, a preto ich cestári museli neustále zasýpať a opravovať.
Obecný cestár Anton bol na opravy celého 8 kilometrového cestného úseku smerom do okresného mesta sám, a preto mu dlho trvalo, kým s úpravou výmoľov prišiel až do cieľa. K zasypávaniu jám používal drobnejší štrk a hlinu, ktorú si naberal z predzásobených kôpok na okraji jarku povedľa cesty a potom jamu udupával a spevňoval lopatou. Cestou do T. sme sa s ním zamávaním zdravili.
Dramatická bola cesta domov, keď Karol so mnou na zadnom sedadle skútra nabehol na takúto ešte nespevnenú jamu. Predným kolesom sa zaboril do čerstvo zasypanej jamky. Kytica, ktorú som držala na kolenách, mi vyletela do poľa a my obaja privalení motorkou sme sa ocitli na okraji dlažby kamennej vozovky.
Pád sa odohral tesne pri pracujúcom cestárovi, ktorý ešte nestačil jamu utlačiť. Veľmi ho naša havária mrzela. Ihneď nám pomohol vstať, oprášil nás od prachu a mnohokrát sa nám ospravedlňoval. Potom som pozerala, kde nájdem kyticu. Ležala na oráčine čiastočne poškodená.
Objednať novú už nebolo času, a tak sme na nej upravovali, čo sa dalo a k oltáru som kráčala s rozbitými kolenami a nie práve najkrajšou kyticou. Kytica bola zhotovená z umelých bielych voskových kálií, kombinovaná so zeleným asparágusom a listami.
Paradoxom bolo, že práve v čase, keď som sa vydávala, boli už asi dva roky módou po kolená krátke svadobné šaty, tak som si ich zvolila aj ja. Cestou na sobáš i z neho sa moje nohy blýskali rozbitými kolenami, čo som musela niekoľkokrát vysvetľovať. Dôležité však bolo, že sa nám pri havárii nič nestalo a nedošlo k vážnejšiemu zraneniu.
Svadobné šaty
Svadobné šaty som mala ušité z bieleho mušelínu, ktorý mi z Ameriky poslal brat babky Angely. Volal sa Ľudovít a bol o dva roky mladší od svojej sestry. Svadobné šaty boli do pása vypasované, od pásu dole plisovane nazberané, pri krku s oválnym výstrihom, lemované bielou aplikáciou v podobe šípových ruží s lístkami. Dĺžka šiat bola iba po kolená, i keď látky na ne bolo dosť aj na dlhé svadobné šaty. No práve v čase mojej svadby boli moderné kratšie.
Móda krátkych svadobných šiat netrvala dlho, len asi tri roky, a potom sa do módy opäť vrátili dlhé svadobné šaty. Tie moje mi šila zručná miestna krajčírka s dobrými skúsenosťami. Volala sa Cipriška S. Zvyšok mušelínu som si odložila na paplóniky do kočiarika.
Publikované so súhlasom Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied a autorky, Zuzany Profantovej.
Foto: pxhere.com
