Kombinácia teórie a odbornej praxe
Na nadobudnutie odbornej kvalifikácie v poľnohospodárskom účtovníctve sme v každom školskom polroku absolvovali aj odbornú prax. V každom ročníku sme trikrát vykonávali buď týždennú alebo dvojtýždňovú odbornú prax v niektorom druhu poľnohospodárskeho podniku, o ktorom sme sa práve učili. Každý študent si mal možnosť písomne dohodnúť prax v blízkosti svojho bydliska.
Prax sa mohla konať buď v JRD (Jednotné roľnícke družstvo), ŠM (Štátne majetky), alebo STS (Strojová a traktorová stanica). Na prax sme sa vždy veľmi tešili, pretože sme boli doma. V poľnohospodárskych podnikoch na praxi bolo zaujímavé poznať i vidieť, čo všetko bude náplňou nášho zamestnania po skončení školy. Tiež sme sa tešili, že štipendium, ktoré vďaka našej praxe škole zostane, nám bude vyplatené. Podľa školou nariadených pokynov sme si na mieste praxe viedli pracovný denník, ktorý sme si dopĺňali pracovnými dokladmi, ako boli príjemka, výdajka, faktúra, pokladničné doklady, skladové doklady, mzdové listy, pracovné výkazy a podobne. Každá sme chceli mať svoj denník najvýstižnejší, a preto sme mu venovali veľkú pozornosť.
V priebehu odbornej praxe nás vyučujúci učitelia občas prišli do poľno-hospodárskeho podniku skontrolovať, posúdiť účinnosť praxe a popýtať sa na našu pracovnú aktivitu a správanie. Postupne som praxovala na STS (Strojovej a traktorovej stanici), ŠM (Štátnom majetku), na Šk. M (Školskom majetku), a napokon na JRD vo V., kde sa mi najviac páčilo. Tam som sa aj najviac naučila a najviac ma to tam bavilo. Nasledujúci mesiac po dvojtýždňovej odbornej praxi v poľnohospodárskych podnikoch nasledovalo v škole vyúčtovávanie štátneho štipendia, ktoré som mesačne poberala v sume 360 Kčs. Nakoľko sme sa počas praxe stravovali a bývali doma, prebytok štipendia za polovicu mesiaca nám vyplatili ako školské vreckové. Veľmi som sa z neho tešila, lebo som nemusela peniaze pýtať z domu.
Za ubytovanie v internáte som zo štipendia na deň a noc platila 1 Kčs, z ostatnej sumy som hradila stravu. Vždy mi po vyúčtovaní mesačného štipen-dia zostal ešte malý zvyšok, cca 40 Kčs, ktorý som použila na cestovné domov alebo na nákup školských potrieb.
V prvom ročníku v zimnom období som praxovala na majeri v kancelárii Štátneho majetku vo V. u ekonóma pána Jozefa A. ŠM bol od nášho domu vzdialený asi jeden a pol kilometra. Keďže sme doma bicykel nemali, na prax som chodila pešo. V tom období bolo dosť nevľúdne a drsné veterné počasie, ktoré mi spôsobilo ochorenie pravého oka. Vytvorila sa mi v ňom biela a bolestivá škvrna. Choré oko, aj keď som si ho cestou zakrývala, bolelo čím ďalej, tým viac.
Dvojtýždňovú prax som dokončila s gázou na oku, a tak som aj odcestovala do S. späť do školy. Oko neprestávalo bolieť, škvrna sa zväčšovala a bola som nútená zájsť k očnému lekárovi. Postih oka bol vážny, a preto som musela okamžite zostať dva týždne ležať v nemocnici na očnom oddelení v S.
Učivo v škole bolo pomerne náročné a každý vymeškaný deň chýbal. Otázkou bolo, ako kompenzovať vymeškané vyučovanie. Dva týždne bolo dosť dlhé obdobie, aby som učivo zvládla dohnať. Mala som však výhodu, že naša účtovnícka škola susedila s nemocnicou.
Záhrady oboch budov, nemocnice a účtovníckej školy, boli hneď vedľa seba spojené pletivovou ohradou. Počas hospitalizácie v nemocnici som sa dohodla so spolužiačkami na pomoci s aktuálnym učivom. Vždy sme sa dohodli na konkrétny čas a pri plote sme si vymieňali písanky s prebraným učivom. Písanky sme si prehadzovali cez plot, nové učivo som si potom v nemocničnej izbe opísala, naučila som sa ho, a opäť som išla k plotu po ďalšiu písanku. Takto to fungovalo celé dva týždne.
Učebnice som mala so sebou v nemocnici. Vždy ma spolužiačky informo-vali, čo na vyučovaní preberali, a ja som sa tak učila súbežne s ostatnými žiakmi našej triedy. Po návrate z nemocnice som vlastne ani nepociťovala absenciu na vyučovacích hodinách. Na konci školského roku som i napriek mnohým vymeškaným hodinám vykazovala veľmi dobrý prospech, za čo mi triedny učiteľ udelil pochvalu.
Školské aktivity
V priebehu školského roka škola organizovala rôzne športové i spoločenské podujatia a akcie. Boli to najmä výlety so stanovačkou v S. h., branné a športové súťaže, návštevy kina a okolia a niekoľkodňová exkurzia do českobudějovic-kého pivovaru Budvar, návšteva zámku H., juhočeských rybníkov a najväčšieho z nich Rožmberského rybníka, či návšteva mesta P. Boli sme pozvaní do Učňovskej lesníckej školy v P., kde nás zaujali najmä mladí lesníci, s ktorými nám usporiadali tanečný večierok s programom.
Chlapcov lesníkov bolo na škole veľa a dievčat pomerne málo, takže sme boli na tanečnom parkete vzácne. O každú z nás sa uchádzalo aj 5 tanečníkov, čo nám lichotilo, takže sme sa vytancovali dosýta. Družba s nimi pokračovala aj po príchode domov. Na oplátku prišli mladí lesníci z P. do našej školy. Boli to najmä tí chlapci, ktorí sa už v P. zoznámili s niektorými dievčatami
Na konci školského roku nám škola zorganizovala týždenný zájazd do Nízkych i Vysokých Tatier, s prenocovaním a programom v ešte v pôvodnom Sliezskom dome, ktorý neskôr úplne vyhorel. Dnes už opäť stojí, len v úplne inej modernej hotelovej podobe. Ďalej to bol výjazd do poľského Krakova, potom
166 167
Spišský hrad, Levoča, mesto Košice, Krásna Hôrka rodu Andrášiovcov, zámok Betliar a ďalšie krásy Slovenska. Bolo to prvýkrát v mojom živote, čo som sa dostala za hranice našej republiky. Prespali sme v Ždiari v Belianskych Tatrách. Na druhý deň sme prekročili hranice Poľska.
Mohli sme si so sebou zobrať aj rodinných príslušníkov, čo okrem mňa nik iný nevyužil. Zobrala som si svoju o rok staršiu sestru Janu. Ona už bola rok zamestnaná, a tak za odmenu, že ju chcem zobrať do Poľska, mi bola ochotná z jej skromného príjmu zájazd čiastočne hradiť. Inak by som sa tam nebola mala za čo dostať. Rodičia nemali peňažné prostriedky na uhradenie školského zájazdu. Študenti, ktorých rodičia nemali peniaze na zaplatenie zájazdu, museli zostať na internáte, kde sa zaoberali brigádnickou činnosťou.
Zážitky na zájazde boli veľké. Vidieť v Poľsku kráľovské mesto Krakov, jeho námestie a hrad Wavel, bolo neopakovateľné. V tom čase z vyplateného väčšieho školského vreckového po praxi som si kúpila fotoaparát za 90 korún. Bola to taká malá jednoduchá kockatá škatuľka na navíjanie filmu 6 x 9, ale vedela som ním urobiť pekné fotozábery z celého zájazdu.
Doposiaľ ich mám uložené v albume zo študentských čias ako nezabudnuteľnú spomienku na školský zájazd. Už vtedy sa stalo fotografovanie mojím hobby, ktoré ma fascinovalo po celý život.
V škole som bola členkou dosť početného školského speváckeho súboru S. Zúčastňovala som sa jeho pravidelných nácvikov. Spevácky súbor viedol triedny učiteľ, pán Ch., ktorý bol pred nástupom socializmu organistom v kostole v H. Do školy denne dochádzal autobusom.
Nácviky nových piesní sme mali trikrát do týždňa, a beda tomu, kto sa ich zo spevákov nezúčastnil. Pán učiteľ ako dirigent bol veľmi prísny a precízny odborník na hudbu a spev, a preto si potrpel na pravidelnú účasť všetkých členov súboru. Každý musel piesne ovládať naspamäť, vložiť do nich všetku energiu hlasu, výrazový prejav a nezniesol falošné tóny. Každé vystúpenie pripravil a vybrúsil do detailov. So súborom sme pochodili okolité JRD, dediny okresného mesta S., vystupovali sme na rôznych slávnostiach okresného mesta, ktoré sa konali na radnici i na pódiu Hájička, ale aj na školských oslavách. Neraz sme išli vystupovať do okolitých dedín aj pešo, pretože autobusová doprava ešte tak často nepremávala a my sme radi vystupovali. Škola nás vybavila rovnakým oblečením, t. j. bielymi blúzkami a čiernou sukňou. Z vystupovania sme mali veľa pekných zážitkov a hlavne dobrých spomienok.
Ilustračné foto, zdroj: simpleinsomnia, flickr.com
