Mnohí prezidenti a predsedovia vlád po celom svete vrátane krajín bývalého Východného bloku sa hlásia k morálnemu antikomunizmu (demokratickému internacionalizmu) alebo neokonzervatizmu. Tvrdia, že komunizmus si vyžiadal rovnako veľa alebo viac obetí než nacizmus a preto by sa s ním malo nakladať rovnako. Mali by byť podporované zvrhnutia takýchto vlád vo svete a mali by byť zakázaní a prenasledovaní domáci komunisti či podobné nebezpečné živly.
Z tohto pohľadu sú komunisti ako teroristi. Komunizmus je horší než nacizmus. Je to čisté zlo. Náš premiér je boľševik. Boľševizmus je nažive. Červená hrozba. Komunisti chcú zvrhnúť vládu a nastaviť diktatúru. Kapitalizmus je sloboda a demokracia, komunizmus je ich pravý opak.
Jedna z dôležitých vecí, ktorá vysvetľuje aj dnešný úpadok ľavice, je posun vo význame pojmov ako „komunistický“, „socialistický“ alebo „sociálnodemokratický“. Na prelome 19. a 20. storočia to boli prakticky synonymá pre politický smer usilujúci o zvrhnutie kapitalistického poriadku. Dnešná stredoprúdová ľavica takéto snahy v každej západnej krajine zavrhla. Vznik západoeurópskych komunistických strán a ich veľký nárast v popularite sa však datuje k jednej z prvých samovrážd alebo „zrád“, ako ich revoluční marxisti označujú – k prvej svetovej vojne.
Podľa marxistickej ideológie sú národné hranice len premenou vládnucej ideológie z hesla „štát je kráľ“ na heslo „štát je národ“, ktorou vládnuca trieda udržiava moc a ospravedlňuje vojny. Vojny medzi národmi sú v marxizme vo svojej podstate videné ako niečo neprirodzené, keďže národy v podstate rozdeľuje len jazyk, ktorý sa v určitých jednotných formách začal etablovať v priebehu osvietenstva a počas rôznych národnobuditeľských hnutí. Internacionalizmus je základným bodom, bez ktorého socializmus nie je socializmus. Je to bod, ktorý bol „ukradnutý“ a osvojený neokonzervatizmom a kapitalizmom.
Úpadok ľavice
Práve preto skoro všetci socialisti (s výnimkou napríklad vtedy ešte socialistu Benita Mussoliniho) a ich voliči boli v roku 1914 proti vojne. Pri vypuknutí prvej svetovej vojny sa však odhalil jeden zo základných nedostatkov reformného socializmu: jeho existencia a fungovanie v rámci parlamentných štruktúr s voľným mandátom. Zástupcovia v národných parlamentoch Francúzska a Nemecka, kde vtedajšie socialistické strany patrili medzi najväčšie alebo druhé najväčšie strany, hlasovali podľa svojho svedomia v prospech vojny. Z tejto nepochopiteľnej zmeny vzniklo rozdelenie ľavice na dva tábory, ktoré vidno v novom prevedení až dodnes.
Parlamentné menšiny, ktoré hlasovali proti vojne, neskôr založili nové komunistické strany napríklad vo Francúzsku, Taliansku a Nemecku. V medzivojnovom období boli tieto strany druhé najväčšie ľavicové skupiny až na Nemecko, kde väčšina z ich funkcionárov bola odstránená nacistami a po vojne bola v Spolkovej republike Nemecko nemecká komunistická strana zakázaná. Žiadne premeny na diktatúry sa nekonali. Piata Francúzska republika na čele s Charlesom de Gaullom a so svojím väčšinovým dvojkolovým semiprezidentským systémom bola okrem iného vytvorená aj na to, aby sa komunisti už nikdy nedostali do vlády a získali disproporčne menej miest v parlamente (v r. 1962 mali 20 % hlasov a 10 % zástupcov v Národnom zhromaždení). Francúzska komunistická strana začala upadať v 70. rokoch po opustení antikapitalistického programu v prospech menej revolučného „eurokomunizmu“.
V Taliansku sa celých 30 rokov po vojne venovala pozornosť tomu, aby sa komunisti nestali vládnou stranou napriek tomu, že spolu so socialistami mali skoro vždy voličskú, no nie parlamentnú väčšinu (znova kvôli väčšinovému systému). Talianski komunisti prepadli po extrémistickom konaní Červených brigád a takzvanému historickému kompromisu, kedy komunisti v podstate podporili vládu kresťanských demokratov.
V priebehu 80. rokov sa aj ostatné socialistické strany vo Veľkej Británii, či Španielsku stali viac stredovými a postupne úplne opustili cieľ prekonať kapitalistický systém, v podstate sa stali liberálnymi prokapitalistickými silami . Prečo? Jednalo sa o taktický ťah funkcionárskej oligarchie a ich zástupcov v parlamente. Iným prípadom je Sovietsky zväz.
Ruská revolúcia
Jednou z možných vysvetlení, prečo bola Ruská revolúcia z októbra 1917 aspoň nominálne socialistická revolúcia, jediná úspešná, je nerovnomerný ekonomický vývoj v Európe a vo svete vôbec. V Rusku ešte stále vládla feudalistická monarchia, avšak súčasne sa začal vyvíjať kapitalizmus, ktorý sa ale ešte nestal dominantnou formou produkcie. Kapitalizmus teda nebol ešte natoľko vyvinutý, aby sa rozvinuli antikapitalistické sily a politický program. V Nemecku tieto idey a sily už existovali, veď Nemecko bolo v ekonomickom vývoji asi 150 rokov pred Ruskom.
To spôsobilo, že kapitalistická trieda nebola natoľko silná, aby vytvorila štátne štruktúry proti revolúcii. Jedným z častých omylov alebo nepochopení je, že revolúcia a socializmus nemali populárnu podporu. Naopak voľby 25. novembra 1917 v Rusku vyhrali eseri (Strana socialistov-revolucionárov) so 41 percentami, ktorí boli za vyvlastnenie veľkostatkárov a prerozdelenie zeme medzi roľníkmi, čo nie je socializmus, ale skôr kapitalizmus odznova. Avšak ekonomická zaostalosť Ruska spôsobila, že väčšina obyvateľstva boli ešte stále roľníci a u tých podpora pre socializmus bola minimálna. Vo voľbách boľševici získali takmer úplnú voličskú podporu v rámci industriálneho proletariátu a u vojakov severného a západného frontu, ktorí chceli koniec vojny.
Eseri mali väčšinovú podporu u roľníkov. Čo bolo dôležitejšie pre ďalší vývin udalosti, boli proti ukončeniu vojny. Boli rozdelení v podpore boľševikov za uzavretie mieru s Nemeckom, avšak väčšinovo boli proti socializmu. Kým ľavé krídlo eserov vládu boľševikov podporovalo, väčšina parlamentného zboru bola tvorená pravým krídlom eserov. Z tohto dôvodu boľševici začali v nasledujúcich mesiacoch obmedzovať a zvolávať nové a nové delegácie výborov, kam sa už praví sociálni revolucionári nedostavili alebo ich nepripustili a uzavreli s Nemeckom mier.
Kým revolúcia by sa dala označiť za demokratickú, neskorší prechod k socializmu, ktorý bol nanútený, už nie. Demokratická bola v zmysle, že v tomto štádiu výbory pracujúcich ešte fungovali a sloboda frakcií a prejavu nebola obmedzená, čiže demokracia existovala v rámci časti proletariátu. S občianskou vojnou sa ale celý režim začal čím ďalej tým viac premieňať na oligarchiu. Začínal útlakom rôznych frakcií, eserov, menševikov, potlačoval povstania a štrajky vo vlastných radoch. S koncom občianskej vojny štát už určite nebol demokratický ani v rámci menšiny pracujúcich. Nová ekonomická politika spustená v roku 1921 predstavovala práve pokus o zmierenie s roľníkmi, ktorým bol celý systém nanútený a ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva.
Táto drastická premena z monarchie na demokraciu a na oligarchiu je ešte dodnes nedostatočne vysvetlená, najmä kvôli tomu, že v priebehu existencie Sovietskeho zväzu s výnimkou posledných rokov glasnosti bola akceptovaná len jedna oficiálna verzia. Niektoré udalosti ako existencia Trockého a ďalších demokracii viac naklonených revolucionárov, ktorí boli Stalinom zavraždení v 20. a 30. rokoch, nemohli byť spomínané a téma bola zahmlená propagandou režimu v Sovietskom zväze či absenciou oficiálneho výskumu. No v leninistických a trockistických kruhoch ešte stále prevláda vysvetlenie, že režim sa zvrhol do oligarchie, lebo väčšina kádrov bola zabitá v občianskej vojne a ľudia, ktorí ich nahradili, boli kariéristi túžiaci po moci a násilí.
Ako zabrániť opakovaniu Ruskej revolúcie
No zárodky nedemokratickosti systému, zvrhnutia do stalinizmu a svojvoľného násilia boli dané už v leninizme a v leninistickej teórii. Práve kvôli zaostalosti ruska leninistická teória počítala s tým, že od samého počiatku plánovania revolúcie existuje svojvoľne vybratá sebanominovaná špička funkcionárov. Táto avantgarda, ktorá vedie potom ideologizáciu triedy, je od svojho počiatku byrokratickou oligarchiou a postupne preberá demokratické štruktúry štátu bez ohľadu na to, ako dlho trvá občianska vojna.
Ďalší bod je o tom, ako táto avantgarda chápe použitie násilia. Tu nastáva aj spojenie s fašizmom a neokonzervatizmom. Tieto idelógie majú prevrátenú intuitívnu a prirodzenú stavbu priorít. Ich prioritou je politický cieľ ako napríklad nastolenie socializmu alebo odvrátenie socializmu a všetko ostatné je podradené. Akékoľvek násilie, ktoré je nutné, je akceptovateľné. Je dôležité uvedomiť si, že excesívne násilie tu nie je neprijateľné z ľudských, morálnych alebo afektívnych dôvodov, ale z dôvodov neefektívnosti. Ktoré násilie je nutné a ktoré nie, to dnes nie je jednoznačné ani v prípade boja s terorizmom. Podobne ako nacisti a antikomunisti hovoria: „Nikomu sa nepáči násilie, ale prekonaj to, lebo je potrebné. Potlač emócie, potlač prirodzený inštinkt.“
Jednou z rozšírených predstáv je, že nacizmus bol založený na sadizme. On bol založený presne na tej istej emocionálnej otupelosti a racionálnom ospravedlňovaní. Podstata takejto stratégie tiež môže spôsobiť, že sa stane špongiou pre všetkých psychopatov a sociopatov. Ak si k tomu pridáte paranoju, trest smrti pre kontrarevolucionárov, tak výsledkom sú orgie zabíjania.
Opitá mocou a zvyknutá na násilie sa strana postupne zmenila na „vojnu všetkých proti všetkým“. Strana sa postavila sama proti sebe a výsledkom toho bola Stalinova diktatúra. Potom nasledoval hladomor. Udalosť, ktorú aj dnešní leninisti označujú ako genocídu, počas ktorej zomrelo hladom 2,5 až 7,5 miliónov „kontrarevolucionárov“. Často krát sa spomína aj Veľký čínsky hladomor, avšak ten nebol cieleným zabíjaním proti nejakej skupine obyvateľstva, v ktorom zomrelo 38 až 45 miliónov ľudí.
Sovietsky zväz od samotného počiatku nebol socialistický, ale bol nanútený. Od občianskej vojny to nebol ani robotnícky štát, ak chceme rozlišovať pracujúcich v prvom a druhom sektore. Bol to štát avantgardy, diktatúra byrokratov a funkcionárov a nie diktatúra proletariátu. To, že sa mnohé politické strany v diktatúrach nazývajú komunistické, hovorí len o ich enormnej cynickosti. Je to niečo podobné, ako keď skoro každá krajne pravicová strana má v názve slobodu, národ alebo ľud: Strana slobody Rakúska, Strana pre slobodu (Holandsko), Strana nezávislosti Veľkej Británie , francúzsky Národný front, Ľudová strana Naše Slovensko…
O zločinoch antikomunizmu
Antikomunizmus má skoro rovnako dlhé dejiny ako komunistické hnutia. Antikomunizmus, z ktorého neskôr vznikol neokonzervatizmus, dodnes vládnuca ideológia zahraničnej politiky USA, má na svedomí dočasné pozastavenie právneho štátu a liberálnych princípov alebo príliš mnoho výnimiek, ktoré podľa rôznych interpretácií pokračujú až dodnes a majú na svedomí niekoľko miliónov obetí.
Antikomunizmus sa začal ako reakcia na anarchistický terorizmus na začiatku 20. storočia, ktorý kulminoval v roku 1919 a 1920 viacerými teroristickými útokmi na vládnych funkcionárov a Wall Street. Americké úrady zjavne nevedeli rozlišovať medzi anarchistami, boľševikmi, komunistami a socialistami a všetkých ich dali do jednej skupiny: označili ich za „cudzincov“ (alien), napriek tomu, že mnohí z nich boli občania a deportovali asi 249 osôb na tzv. sovietskej arche. Jedným z dôležitejších dôsledkov toho bolo efektívne obmedzenie politickej plurality, slobody tlače, slova a úpadku Socialistickej strany USA, ktorá získala v roku 1912 v prezidentských voľbách 6 %.
Nasledujúcich 50 rokov bol tvárou antikomunizmu v USA J. Edgar Hoover, ktorý venoval viac úsilia a prostriedkov FBI boju proti „komunistom a radikálom“ než bojom proti naozajstnému zločinu. Napriek tomu, že McCarthyizmus skončil v roku 1956, v tom istom roku sa začal program FBI COINTELPRO, ktorý mal za cieľ akýmikoľvek legálnymi prostriedkami zničiť ľavicu. Pritom sa vôbec nezaoberal len komunistami, ale každým, koho Hoover za komunistov považoval, vrátane stredových liberálov v hnutí Civil Rights a tiež osobnosťami ako Malcolm X a Martin Luther King.
Jedným z vrcholov tohto programu, ktorý možno najjednoduchšie ukazuje zvrhlosť tejto ideológie, je výhražný list z roku 1964, ktorý FBI poslala Kingovi. Vyzýva ho v ňom, aby spáchal samovraždu. Na svetlo sveta sa tieto dokumenty dostali len prostredníctvom ilegálneho činu skupiny, ktorá ich ukradla a zverejnila. Pravicový herec a režisér Clint Eastwood o tom dokonca natočil film. COINTELPRO bol okrem iného zodpovedný za mnoho násilia a niekoľko úmrtí. So súčasným odhalením Edwarda Snowdena o protiústavnej činnosti moderných spravodajských služieb nemôžeme jednoznačne odmietnuť myšlienku, že by podobné programy nemohli existovať aj dnes.
Obete antikomunizmu
Postupom času sa antikomunizmus podobne ako leninizmus zmieril s tým, že akékoľvek prostriedky, ktoré sú nutné, sú prijateľné. Jedným z prvých prejavov toho bola Kórejská vojna, v ktorej bola zorganizovaná prvá veľká antikomunistická genocída Bodo League. Zabila v roku 1950 asi 200-tisíc podozrivých komunistov. Južná Kórea bola v tom čase podporovaná a udržiavaná USA a nemožno povedať, že by žiadnu spoluzodpovednosť na tomto incidente Spojení štáty neniesli.
S prestávkou zostala až do roku 1988 Južná Kórea autoritárskym režimom, podobne ako Taiwan do roku 1996, Singapur dodnes, Filipíny od roku 1964 do roku 1986 a Indonézia od 1967 až 1998. Antikomunizmus neskôr oficiálne prešiel do neokonzervatizmu a demokratického internacionalizmu (ktorý bol neskôr personifikovaný v konfliktoch v Sýrii, Líbyi a Iraku). Vo svojej podstate je neokonzervatizmus bližší leninizmu než liberalizmu a konzervatizmu, lebo je v podstate kópiou konceptu permanentnej revolúcie, s tým rozdielom, že preferuje nenásilné revolúcie a nepriame intervencie, čiže cvičenia, dodávky zbraní s cieľom šírenia zastupiteľskej liberálnej „demokracie“ miesto „komunizmu“ .
Príkladov je neúrekom a všetky sú dobre zdokumentované: Guatemala 1954, Irán 1953, 1961 Južná Kórea a pokus na Kube, 1963 Honduras a Južný Vietnam, 1973 Čile a podporované vojenské junty v Brazílii 1964-1985, Argentíne 1963-1983, Grécku 1967-1974, podpora občianskych vojen v Salvadore, Guatemale, Afganistane. K niektorým prevratom sa priznali bývalí vládni funkcionári, napr. Henry Kissinger.
Neokonzervatizmus podobne ako leninizmus vznikol ako intelektuálna elita a oligarchiou zostal. Podobne ako leninizmus aj neokonzervatizmus funguje bez významnej ľudovej podpory a ešte stále diktuje zahraničnú politiku „slobodného sveta“. V Argentíne bolo v priebehu vojenskej junty zabitých 20 tisíc komunistov. V Indonézii v rokoch 1965-66 bolo zabitých 500-tisíc až milión komunistov. Na zvrhnutí vlády Sukarna a podpore vlády Suharta bola aktívne zapojená aj CIA a diplomacia USA, odmietajú však účasť na genocíde.
Čo urobiť?
Skutočný socializmus nemôže byť iný ako demokratický. Spoločné vlastníctvo môže existovať len ak je dobrovoľné a naozaj spoločné a nie štátne, keď štát funguje oligarchicky. Kapitalizmus dokáže existovať skoro v každom politickom systéme, vrátane tých, ktoré fungujú na základe potláčania väčšiny alebo triedneho vedomia.
No ešte lepšie funguje v autoritatívnych systémoch ako sa ukazuje na dnešných štátnych kapitalizmoch vo svete (Čína, Rusko), kde môže naplno realizovať svoj potenciál, dosiahnuť najvyššiu produktivitu, najväčšie vykorisťovanie, najnižšie ceny tovarov a najvyššie zisky. Ako systém je vždy založený na utláčaní väčšiny menšinou. Skupina, ktorá podľa zákona kapitalistickej akumulácie a trhu vlastní produkčné prostriedky, musí byť menšina a skupina, ktorá pracuje a je vykorisťovaná, musí byť väčšina. Kapitalizmus sa preto čo najviac snaží skryť pomery, ktoré vládnu medzi vlastníkom a pracujúcim a momenty výroby tovarov a vykorisťovania. Preto zatiaľ najlepší kapitalizmus je v Číne, lebo je vedený stranou, ktorý sa nazýva komunistickou.
Socializmus si nemôže dovoliť ďalší Sovietsky zväz. Čo dnes chýba, je nový revolučný marxizmus. Tá minuskulná skupina revolučných marxistov sa ešte stále nechce vzdať leninizmu a o stalinistoch a maoistoch je škoda písať. Problémom reformizmu je bariéra zastupiteľskej demokracie fungujúcej v kapitalistickej spoločnosti, v ktorej sa funkcionárska a zastupiteľská elita oligarchizuje podobne ako sa to stalo v Sovietskom zväze. K tomu je potrebné bojovať proti súčasnej vládnucej ideológii, ktorá je chránená a udržiavaná kapitalistickými médiami.
Aby sa avantgarda nestala novou vládnucou triedou, jej jedinou úlohou by malo byť započatie spoločenskej diskusie a vybudovania triedneho vedomia. Nesmie nabrať vedúcu úlohu v revolúcii, ani nesmie byť následne po revolúcii súčasťou vlády. Trieda pracujúcich sa musí sama oslobodiť a sama vládnuť, priamo už od prvého okamihu. Prechodná oligarchia alebo diktatúra je naivná a nebezpečná myšlienka.
Dnešná neochota ľavicových strán prejsť späť k marxizmu a jedným z dôvodov, prečo vôbec od neho odišli, je táto zažitá skúsenosť reálneho „socializmu“. Ako ale ukazuje vývoj volebnej podpory a členstva ľavicových strán a odborov posledných 20 rokov, mali by vedieť, že je to práve tento odklon do stredu, ktorý stojí za uvedeným poklesom. Ak sa budú posúvať ešte ďalej do pravej časti spektra a nevrátia sa späť, čaká ich celkom istá smrť a nahradenie novými, skutočne revolučnými stranami.
Foto: Zhodenie sochy V. I. Lenina v Chernihive (Ukrajina) v roku 2014. Autor: alexmak72427, zdroj: istockphoto.com
