Sociálne bývanie je nevyhnutnou súčasťou národnej a regionálnej sociálnej a bytovej politiky. Kľúčovou je pripravenosť jednotlivých samospráv zodpovedných za zabezpečovanie finančne dostupného bývania. V kontexte Slovenska ide o dlhodobo potláčanú problematiku, ktorá sa na úrovni bytovej politiky nerieši. V krajinách EÚ neexistuje jednotná, legislatívne ukotvená bytová politika. Keď sa pozrieme k našim susedom, do Českej republiky, môžeme sledovať proces, ktorý žiaľ smeruje k premárnenej šanci.
Zákon o sociálnom bývaní má pozitívny dopad na celú spoločnosť
Zákon o sociálnom bývaní v ČR ešte nie je úplne stratený. Záleží však na nasledujúcich dňoch. Súčasné vládne strany — ANO, ČSSD a KDU-ČSL sa zaviazali, že zákon o sociálnom bývaní príjmu. V súčasnej dobe to však vyzerá skôr tak, že dve koaličné strany, ANO a KDU-ČSL, zákon nepodporia.
Sociálne bývanie pritom predstavuje neoddeliteľnú súčasť sociálnej politiky štátu. Presviedčam sa o tom opakovane, v rámci mojej sociálne-antropologickej praxe zacielenej na fenomén bezdomovectva. Sociálne bývanie je kľúčovým nástrojom v oblasti podpory rodín, obzvlášť tých s jedným rodičom, špeciálne teda matiek samoživiteliek. Rovnako sa týka ohrozených skupín obyvateľstva ako osôb odchádzajúcich z detských domovov, ľudí s fyzickým postihnutím či psychickými poruchami. Tiež je súčasťou sociálnej politiky v oblasti zamestnanosti a mnohých iných oblastí podpory štátu.
Posledný návrh z dielne Ministerstva pre miestny rozvoj a Ministerstva práce a sociálnych vecí ČR však vyzerá tak, že má byť prospešný pre tých, ktorí pomoc nijako obzvlášť nepotrebujú. Zákon o sociálnom bývaní pritom má byť účinný pre celú spoločnosť.
Kto je za to zodpovedný?
Efektívnosť a efektivita budú dosiahnuté, ak bude štátna bytová politika pracovať s nástrojmi, ktoré pomáhajú nízkopríjmovým domácnostiam, za podmienok, kedy žiadna z týchto domácností nie je z možnosti pomoci vylúčená a zároveň tieto nástroje nepodporujú monopoly na trhu s bývaním ani zvyšovanie cien nehnuteľností a nájmov. V prípade, že ciele bytovej politiky nevie štát zabezpečiť, nastavuje určité alternatívne nástroje, ktorými môže byť príspevok na bývanie a doplatok na bývanie v prípadoch, kedy príspevok nie je postačujúci.
Časté presvedčenie o bezdomovectve, ktoré sa objavuje v priestore od krčmových debát cez facebookové diskusie až po vyjadrenia politikov stojí na tvrdení, že človek si za svoju situáciu môže sám. Bezdomovectvo či situácia bytovej núdze však nie je dobrovoľným životným štýlom ani vysnívaným spôsobom života. Individuálna zodpovednosť je súčasťou štrukturálnych, ekonomicko-politických a celkovo spoločenských procesov.
Podľa prieskumu Ministerstva práce a sociálnych vecí medzi sociálnymi pracovníkmi obcí sú spúšťačmi bezdomovectva v 90% dlhy a v 50% nedostupnosť nízkonákladového bývania. Štát má možnosť tieto faktory výrazne ovplyvniť: zlepšiť legislatívu pre oddlžovanie a poskytnúť ľuďom, ktorí sú ohrození bezdomovectvom ponuku finančne dostupných bytov. Tak by bylo možné výrazne redukovať počet osôb, ktorí sa do bytovej núdze dostávajú.
Krok vpred predsa nesmie byť spiatočnícky
Pokiaľ má byť zákon o sociálnom bývaní dobrou zmenou, nesmie prinášať spiatočnícke riešenia, ktoré situáciu zhoršia. Zákon má byť funkčný v jeho každodennom praktikovaní, inak nemá zmysel. Súčasný návrh zákona chce zrušiť doplatok na bývanie bez toho, aby bol systém plánovania a garantovania kapacity sociálnych bytov pre obce povinný. V prípade pristúpenia na takýto návrh je reálna šanca, že sa situácia ešte zhorší. Je nutné, aby Vláda ČR neignorovala tento bod v celkovom návrhu zákona. V situácii bytovej núdze sa v Českej republike nachádza takmer 200 000 ľudí. Pokiaľ nebude prijatý kvalitný zákon, situácia sa bude zhoršovať.
Z mojej výskumnej skúsenosti viem, že ľudia, s ktorými spolupracujem sú často závislí od doplatku na bývanie. V prípade nastavenia systému tak, že doplatok na bývanie bude odobraný a spoľahneme sa na dobrovoľnosť rozhodnutia obcí v plánovaní a garantovaní kapacity sociálnych bytov, je veľmi pravdepodobné, že počet ľudí v bytovej núdzi bude narastať. Rovnako problém vzniká aj v prípade zadlženosti.
Jedným zo závažných problémov, ktoré reálne dostávajú ľudí do situácie bytovej núdze je exekúcia. Je neprípustné, aby bol navrhovaný zákon prijímaný s tým, že dlžníci nemajú nárok na sociálne bývanie. V návrhu zákona je doba čakania na bývanie stanovená na tri roky. To je neúmerne dlhá doba a najmä nereálna pre riešenie tých prípadov ľudí, ktorí sú v stave bytovej núdze. Obzvlášť, pokiaľ sa pozrieme na vyrastanie detí v nepriaznivých podmienkach, napríklad v ubytovniach. Tri roky sú príliš dlhá doba, ktorá má alarmujúce dopady na vývoj človeka.
Dôležitou podmienkou sociálneho bývania je okrem jeho dostupnosti nesegregovanie ľudí, ktorí sociálne bývanie budú využívať. V opačnom prípade skôr situácia prispeje k tomu, že sa budú vytvárať ghettá.
Nemenej podstatným bodom na dôkladné zváženie je i ďalšia požiadavka a to návrh povinnej sociálnej služby pre každého, aj pre tých, ktorí podporu tohto typu nepotrebujú. Z toho však plynie opak zodpovednosti. Zodpovednosť za svoje rozhodnutia nezískajú osoby v bytovej núdzi vynútenou disciplináciou. Ustavičná kontrola nevedie k zodpovednosti.
Šance na kvalitnú spoločnosť nie sú nekonečné
Vláda ČR má posledných pár dní na to, aby prijala dobrý zákon o sociálnom bývaní. Toto rozhodnutie je odďaľované už desať rokov, dnes i súčasnou vládou, ktorá sa k rozhodnutiu zaviazala.
Situácia, ktorú sledujeme v Českej republike je tiež upozornením pre Slovensko. Bezdomovectvo v našich končinách možno rovnako vnímať ako dôsledok neregulovanej liberálnej ekonomiky a nedostatočného riešenia sociálnej a bytovej politiky. Kvalita a dostupnosť bývania sú predsa jedným z hodnotiacich ukazovateľov životnej úrovne obyvateľstva. Právo na bývanie (nie na príbytok!) patrí medzi základné ľudské práva. Tie sú zakotvené v rôznych dokumentoch medzinárodného významu. Je predsa nemysliteľné, aby bývanie, ktoré je jedným zo sociálnych práv a základnou ľudskou potrebou, absentovalo medzi hlavnými témami, ktoré majú byť súčasťou politiky v modernej spoločnosti. Šance na kvalitnú spoločnosť však nie sú nekonečné.
Autorka je sociálna antropologička
