Diskusia, ktorú vzbudil kontroverzný zákon o predĺžení moratória na voličské preferencie politických strán, akoby naznačovala, čo sa stalo ópiom súčasných demokracií. Prieskumy verejnej mienky sú určite užitočná vec, ale môžu projektovať spoločenskú ilúziu politickej slobody a oberať nás o možnosť sústrediť sa na kvalitu verejnej debaty.
Tento článok nemá byť polemikou o tom, či je spomínaný zákon, ktorý prešiel na konci októbra plénom Národnej rady, dobrý alebo zlý a aká je vhodná doba moratória na predvolebné prieskumy – to je koniec koncov procedurálna otázka, ktorá podlieha demokratickému preskúmaniu (možno už po najbližších voľbách) a nie konečný ortieľ vynesený nad našimi politickými zriadeniami. Ako ukazujú precedensy z jednotlivých európskych krajín v tejto otázke, judikatúra posudzuje politické slobody formálne, preto môže mať Ústavný súd posledné slovo aj v slovenskom prípade a možno sa dočkáme prehlásenia o neústavnosti takéhoto zákona. To, čo by mala táto debata reflektovať – a žiaľ nereflektuje, je esenciálne napĺňanie politických práv a slobôd – teda, ako ústavou definované práva a slobody skutočne pomáhajú utvárať slobodné politické spoločenstvo – v zmysle politickej rovnosti, férovosti a spravodlivosti.
Slová ombudsmanky Márie Patakyovej, možno vnímať s určitým nepochopením, ale v skutočnosti hovorí práve o formálnej politickej slobode, keď na sociálnej sieti píše, že „slobodné voľby neznamenajú len slobodu výberu, ale aj slobodu rozhodovania sa. (…) Ak sa (občania) rozhodujú na základe preferencií, je to ich právo.“ Nezamýšľa sa už nad tým, aká je kvalita tejto slobody, ak sú to práve preferencie agentúr, čo rozhoduje o konečnom rozhodnutí voliča.
Mojou prvou tézou je, že prieskumy verejnej mienky vnášajú do predvolebného ovzdušia zvláštny, latentný tlak na rozhodovanie voliča a len málokto mu odolá. Všetci sme už minimálne raz bojovali s dilemou prepadnutého hlasu: politické strany, ktorých preferencie oscilujú blízko päťpercentnej hranice, sa voliť nemajú, pretože hrozí, že sa do parlamentu nedostanú a hlasy ich voličov prepadnú. Je to v podstate štandardný model voličskej racionality, ktorý (nie vždy) vedie k tomu, že ľudia volia veľké strany aj vtedy, keď im je bližšia niektorá z menších strán. Úprimne, kto si želá, aby jeho hlas prepadol? Ak sa takto rozhodne jeden volič, nedeje sa nič, ak sa takto rozhodne tisíce voličov, karty sú rozdané úplne inak. Či chceme alebo nie, voľby poskytujú jednotlivcovi chvíľkovú emóciu víťazov, ale dlhotrvajúci pocit krivdy porazených.
Otázkou je, do akej miery je slobodné rozhodnutie podložené predvolebným prieskumom preferencií nejakej agentúry skutočne slobodným: akonáhle človek začína na základe prieskumov uvažovať vyššie spomenutou logikou a pripúšťať kompromis – so svojím politickým presvedčením, hodnotami a osobnými preferenciami – možno považovať takéto rozhodnutie slobodné? Ak sa jediným kritériom stáva, či môj kandidát nemá šancu uspieť na základe prieskumov agentúr, a preto som ochotný uprednostniť iného kandidáta, ktorý mi celkom neimponuje, no má väčšie šance, toto rozhodnutie má úplne inú kvalitu, ako by malo rozhodnutie v odlišnom prostredí, kde takýto spoločenský tlak neexistuje.
Agentúry samotné niekedy podceňujú svoj vlastný vplyv, no napokon ich dobehne ich vlastná metodológia. Na jar tohto roku sa agentúra MEDIAN SK v jednom z prieskumov, ktorý realizovala pred prezidentskými voľbami, pýtala respondentov, čo je pre nich dôležité pri rozhodovaní. Jednou z možností bola aj odpoveď „zverejnené prieskumy verejnej mienky“. Podľa odpovedí respondentov sa jednalo o jedno z najmarginálnejších kritérií, podľa ktorých sa volič rozhoduje. Keď sa pozrieme bližšie, uvidíme, že to nie je celkom pravda. Ako posledná možnosť figuruje „šanca kandidáta na postup do druhého kola“. Ak hovoríme o nejakých šanciach, môžeme tak robiť predsa iba na základe publikovaných preferencií a prieskumov, z ktorých sa dozvedáme, kto šance na úspech má a kto nemá. Či chceme alebo nie, implicitne aj za týmto dôvodom stoja prieskumy verejnej mienky. Preto v konečnom meradle prieskumy predstavujú jedno z najvplyvnejších kritérií pri rozhodovaní voliča.
Zdroj: MEDIAN SK
Mojou druhou tézou, ktorú by som rád predstavil, je, že prieskumy verejnej mienky deformujú obsah predvolebných politických diskusií a vytláčajú z nej iné témy. Za toto samozrejme nenesú zodpovednosť ani tak samotné agentúry a prieskumy, ako médiá, ktoré ich preberajú, interpretujú a neraz vytvárajú paralelnú politickú realitu.
V prvom rade, hostia mediálnych debát sú často selektívne vyberaní podľa aktuálnych preferencií, popierajúc princíp férovej súťaže. Modelujú svoju vlastnú predstavu o politickej realite založenú iba na publikovaných prieskumoch agentúr a túto ilúziu servírujú divákom a voličom. Viditeľným to bolo aj počas prezidentskej kampane, kedy média vyberali duelantov do jednotlivých relácií podľa výsledkov prieskumov, kde za jedným stolom diskutovali medzi sebou iba favoriti a oddelene, v rámci inej relácie dvojice zostavené z výlučne menej preferovaných, neznámych kandidátov.
V druhom rade, politici, ktorí sa ocitnú v mediálnych debatách, skôr, než aby boli konfrontovaní svojimi hodnotami, sľubmi, programom a skutkami, sú otázkami moderátorov vťahovaní do komentovania rôznych prieskumov, volebných preferencií, šancí, či už vlastných alebo svojich súperov. Verejnosť už unavujú nekonečné diskusie politikov o tom, kto sa s kým spojí pred voľbami, kto uprednostní akých koaličných partnerov, kto s kým pôjde po voľbách do vlády. Neustále kalkulovanie, či opozícia dokáže prečísliť a vytvoriť parlamentnú väčšinu, kto sa proti komu vyhraňuje a kto s kým bude spolupracovať, toto je to, čo zahltilo verejný priestor tak, že absolútne postrádame diskusiu o volebných programoch a riešeniach problémov, ktoré trápia ľudí.
Prieskumy verejnej mienky môžu zvýhodňovať i znevýhodňovať, meniť i stabilizovať politickú scénu, zvyšovať i potláčať šance. Osobne si preto myslím, že naše európske parlamenty a prezidentské paláce by mali úplne iné obsadenie, ak by sme sa rozhodovali bez poznania toho, čo nám servírujú agentúry a médiá. Skutočne slobodne sa správa ten volič, ktorý sa nerozhoduje racionálne z hľadiska predložených preferencií politických subjektov. Skôr než potenciálni víťazi a porazení sú pre neho dôležitejšie iné kritériá: osobnosť kandidáta, program, názory na konkrétne témy, ponúkané riešenia. Cieľom by ale nemalo byť vylúčiť verejné mienenie zo spoločenskej debaty – skôr by sme mali diskutovať o tom, ako tieto prieskumy napomáhajú zvyšovať kvalitu demokracie, verejnej diskusie a aké miesto majú zaujať vo verejnom priestore. Stanú sa agentúrne prieskumy volebných preferencií jedinou dynamikou našich politických spoločenstiev alebo sa od nich dokážeme emancipovať a zostať suverénnymi občanmi slobodne rozhodujúcimi o svojej politickej budúcnosti?
Skrátená verzia článku vyšla v denníku Pravda.
