Pri zbere papiera sa mi nedávno dostala do rúk kniha určená, tak ako mnohé ďalšie, na recykláciu. Než ju naložili do veľkého kontajnera, stihla som si v nej zalistovať a odložiť ju bokom. Jej majiteľ už o ňu záujem nemal, veď čo by aj. Pochádzala z roku 1965 a vznikla pri príležitosti XV. zjazdu KSČ. Išlo o spoločný výber z tvorby slovenských a českých umelcov, ktorý pripravili vydavateľstvá Albatros, Praha a Mladé letá, Bratislava. Pod názvom Slnečný prsteň sa deťom prihovárali vtedajší umelci. Hneď prvým príspevkom bola Pieseň mieru od Františka Branislava. „…Ať jasné slunce lidem plane/bez hruzy válek, pohromy – /a děti v zemi milované/ dál hrát si budou pod stromy.“
Dnes by tie verše boli deťom iba ak na posmech, napadlo ma. Dnes sa už mier nenosí. Vytiahne sa ako vhodná maska len vtedy, keď ho potrebujeme vyviezť za hranice do krajín tretieho sveta na hlavniach samopalov. Mier sa v súčasnosti skloňuje len ak ho treba vybojovať. A najmä treba bojovať v krajinách, kde doposiaľ mier bol. Treba vybojovať demokraciu a slobodu. Tú slobodu a demokraciu, ktorú si vychutnávame už dvadsaťsedem rokov, a o ktorej už Róza Luxemburgová pred sto rokmi vedela, že je ničím, pretože sloboda, ktorá sa stane privilégiom môže byť jedine ničím.
Mier nie je ani zaujímavý. Radšej si nasadíme masky skrvavených tvárí, na hlavu si prilepíme sekeru, imitujeme prebodnutý krk nožom alebo zohavené mučené telá a čím vyzeráme vernejšie takejto predstave, tým je to väčšia zábava. Asi sme na vlastnej koži tak dlho žiadnu vojnu nezažili, že si z nej môžeme jedine robiť posmech. Veď sa len bavíme. Nuž ľudia, čo denne zomierajú pod paľbou aj našich európskych vojsk sa nebavia. Sotva im je do smiechu, keď vidia skrvavené telá ich detí, zrúcaniny, ktoré bývali kedysi domovom a podmínované polia, na ktorých v minulosti možno pestovali plodiny na obživu, no teraz na nich čaká len smrť. Smrť v mene tej istej slobody a demokracie, ktorú my oslavujeme.
Vojny sme z našej pokrokovej civilizácie zatiaľ nevykorenili. Niektorí dokonca tvrdia, že je to prirodzená črta každej civilizácie. Niektorí sa pýtajú: prečo? Nejde len o zaberanie územia? Nejde o zisk z ekonomického vplyvu? Nejde o zisk zo zbrojárskeho priemyslu? Avšak takto sa pýtať nie je rozumné, pretože to smrdí komunizmom. Piesne o mieri, básne o mieri alebo rozprávky o mieri – to všetko smrdí komunizmom. Na hodine hudobnej výchovy na vysokej škole sa jedna budúca pani učiteľka posmešne zasmeje, keď vyučujúci prednáša detskú pieseň s týmto motívom. „To je ako za komunistov.“ pohŕdavo prehlási. A dnes už mier nie je dôležitý? Vari je samozrejmosťou?
Mier sa vytratil z literatúry a umenia, nie je súčasťou potreby našej spoločnosti. O mieri už dnes nehovoria básnici, leda ak pápež – ten, ktorý zastupuje inštitúciu, čo rozdúchala nejednu vojnu, a ktorá sa ešte na tej poslednej v Európe veľkou mierou podieľala. To úplne stačí, aby sme si zachovali „ľudskú“ tvár. Avšak tvár našej spoločnosti pripomína skôr tie príšery, ktoré každoročne v novembri milióny z nás napodobňujú.
Príšery vystriedajú až plytké filmové plátky súčasných Umelcov. Filmy, dokumenty, ktoré v nás nezanechajú hlbšiu stopu majú len dvoch spoločných menovateľov: antikomunizmus a podporu ministerstva kultúry. Do 17. novembra stihnú televízie odvysielať celý arzenál antikomunistických snímkov. Priemerné herecké výkony, chabá myšlienka umocnená jednostrannou žalobou bývalého režimu a efekty pripomínajúce naše idoly stelesnené v západnej kultúre nám nastavujú zrkadlo, v ktorom sa málokto vzhliadne. A tak listujem znova v tej knižke. Ilustrácie Hložníka, Fullu, Brunovského, úryvky z prác Jarunkovej, Haľamovej, Žáryho. To boli tí hrozní komunisti, ktorí patria na smetisko?
Prínosy aj omyly sú súčasťou každej spoločnosti, tak ako aj každého človeka. No vyzdvihovanie len jednej stránky, tak ako sme toho v súčasných dňoch svedkami, nie je umením ani vedou, lež propagandou. Včera sme spomínali na koniec jednej vojny a zajtra budeme oslavovať spoločenský poriadok, ktorý ju vyvolal. A vôbec nám to nepríde čudné. Hlavne treba predsa vykoreniť ten komunizmus, čo doteraz mátoží Európou, ba celým svetom. Treba proti nemu vytiahnuť všetky zbrane.
Foto: ilustračné, autor: https://www.flickr.com/photos/granados/
