David Graeber je časti českej a slovenskej verejnosti známy svojou knihou Dluh: Prvních 5000 let, ktorú som nedávno recenzoval pre JeToTak.sk. Z nedávnej doby zaujal aj kontroverzným článkom o Práci na hovno. Vo svojej najnovšej knihe na slovensko-českom trhu, Fragmenty anarchistické antropologie, ktorú sám nazýva „pamfletom“ (s. 39), prichádza s náčrtom toho, ako by mohla vyzerať a čomu by sa mohla venovať anarchistická antropológia.
Dôležitú otázku si autor kladie hneď v úvode, kde sa pýta, prečo dosiaľ nemáme anarchistickú antropológiu, anarchistickú sociológiu, anarchistickú ekonómiu či anarchistickú politickú vedu. Jednou z príčin je, že akademici majú len veľmi vágnu predstavu o tom, čo je to vlastne anarchizmus. Graeber poukazuje na odlišnosť medzi marxizmom a anarchizmom. Kým prvý je najmä teoretickým diskurzom o revolučnej praxi, anarchizmus „sa primárne zaujíma o formy revolučnej praxe“ (s. 37). To ale neznamená, že anarchizmus nepotrebuje teóriu. Otázkou však je, „aký typ spoločenskej teórie je skutočne užitočný pre tých, ktorí sa snažia vytvoriť svet, v ktorom si ľudia slobodne usporiadajú svoje vlastné záležitosti?“ (s. 39).
Takáto teória musí vychádzať z dvoch princípov. Prvým je, že iný svet je možný a inštitúcie ako štát, rasizmus alebo kapitalizmus nie sú nutné. Druhý princíp znie omnoho menej samozrejme. Graeber sa dovoláva toho, aby „anarchistická teória vedome odmietla akúkoľvek predstavu predvoja“ (s. 40). To, čo anarchistická antropológia potrebuje pritom nie je Vysoká Teória, ale niečo, čo Graeber nazýva Nízkou Teóriou. Mala by sa týkať konkrétneho jednania a modelom by jej mohla byť etnografická prax sledujúca, čo ľudia robia vo svojich každodenných činnostiach.
Revolúcia vs. revolučné jednanie
Na chápanie revolúcie sa Graeber pozerá kritickým pohľadom. Obvykle revolúcia predpokladá existenciu spoločnosti ako totalizujúceho systému, ktorý sa dá zmeniť práve iba revolúciou vedúcou k nahradeniu starého totalizujúceho systému za nový. Z toho potom vyplýva, že história je sledom revolúcii – neolitickej, priemyslovej, informačnej, atď. Podľa Graebera je lepšie uvažovať o revolúcii ako o analytickej kategórii, ktorá nám lepšie pomáha pochopiť svet, ale je zrejmé, že (pokiaľ nechceme povraždiť tisíce ľudí) revolúcia určite nebude predstavovať akýsi čistý zlom. Preto je treba o nej prestať uvažovať ako o veci, a pýtať sa na to, čo je to revolučné jednanie.
Ním je „akékoľvek kolektívne jednanie, ktoré odmieta určitú formu moci či nadvlády a tým jej čelí a ktoré zároveň v tomto svetle pretvára spoločenské vzťahy (…) Revolučné jednanie nemusí nutne usilovať o zvrhnutie vlády“ (s. 61). To potom znamená, že kolektívne snahy o určenie si vlastných pravidiel fungovania sú z definície revolučnými skutkami.
Tu sa treba kriticky pozastaviť, pretože Graeber, podobne ako napríklad Gibson-Graham a mnohí ďalší, ktorí odmietajú akýsi totálny boj proti kapitalizmu, ale sa uspokojujú s alternatívnymi anarchistickými ostrovčekmi v spoločnosti, by mali dodávať nielen príklady takýchto naozaj (značne) odstrihnutých kolektívov (napr. Mondragón, Linux, amazonské kmene, Parížska komúna, revolúcia v republikánskom Španielsku, s. 57-58), ale mali by naznačiť aj línie neprijateľnej kooptácie. Je Mondragón v poriadku, ak obchoduje so zbytkom sveta a využíva trh, ktorí v Indonézii núti ľudí pracovať v otrockých podmienkach? Povedzme, že je, ale potom je rovnako v poriadku napríklad aj Nadácia Georga Sorosa, ktorá tiež predstavuje kolektívne jednanie a v tomto svetle pretvára spoločenské vzťahy, alebo Nadácia Slovenského plynárenského priemyslu, atď.?
Určite je správne zbaviť sa megalomanských predstáv o revolúcii ako úplnom prechode do iného systému, a nahradiť pojem revolúcie revolučným jednaním. To, o čo by mal ale analytik usilovať je poskytnutie návodov na odlišovanie revolučného od zdanlivo revolučného jednania, ktoré svojou činnosťou anarchistické ideály výrazne popiera.
Anarchistka v diskusii s kritikom
Poučný pre kohokoľvek, kto sa ocitne v diskusii o anarchizme, je zjednodušený variant polemiky medzi skeptikom a anarchistom. Podľa skeptikov a skeptičiek neexistujú žiadne spoločnosti, ktoré by existovali bez vlády. Anarchistka odpovedá príkladmi kmeňov, napr. Borórov, ale to sú „primitívi“, takže anarchistka musí prísť s príkladom zo súčasnosti – Mondragón, Linux – ale to sú zas izolované príklady, a tak anarchistka musí siahnuť po Parížskej komúne a revolúcii v Španielsku. Lenže tam sa všetci pozabíjali. Nuž áno, keďže tam intervenovali politici z okolitých štátov. Skeptik chce totiž počuť príklad moderného anarchistického štátu, ktorý ale nemá vládu. To je však samozrejme nemysliteľná situácia.
Cestou von je pre Graebera uznanie, že anarchistické organizácie nebudú vôbec podobné štátu. Pôjde o rozmanité komunity, o postupný proces vytvárania alternatívnych organizácií. Dajú sa nájsť dokonca aj entity pripomínajúce národné štáty bez štátneho aparátu, avšak pre skeptikov sú príliš malé.
Graeber nasleduje Latoura, ktorý odmieta priznať modernite jej výnimočnosť. Malé anarchistické spoločnosti sú potom rovnako relevantné ako „moderné“ národné štáty využívajúce sofistikované technológie. V súčasnosti anarchistické skupiny totiž v mnohom nasledujú svojich predchodcov. Graeber reprodukuje teóriu exodu, ktorá ukazuje, ako sa v Taliansku mladí ľudia angažovaným odchodom od zbytku spoločnosti do rôznych squatov či sociálnych centier snažia vytvoriť nové formy spoločenstiev. Nejde o priamy odpor voči moci, ale o akési „vykĺznutie“ (s. 71). Podobne konala napríklad skupinka osadníkov (sluhov) z Jamestownu počas britskej kolonizácie, ktorí prešli na stranu pôvodných Američanov, aby prijali ich rovnostársky spôsob života.
V súvislosti s podobnými príkladmi Graeber zdôrazňuje dôležitosť pokojného jednania. Jednoducho, treba opustiť štát, namiesto vyvesovania červených alebo čiernych vlajok a vydávania konfrontačných vyhlásení. Nefunkčný štát netreba zbytočne provokovať, niekedy je lepšie pokračovať aj vo vyplňovaní jeho formulárov a v predstieraní, že sa mu skupina naďalej podriaďuje.
Základy anarchistickej sociálnej vedy
Predposledná časť knihy sa snaží prísť so základmi dosiaľ neexistujúcej vedy. Vychádza z toho, že „nám chýbajú intelektuálne nástroje“ (s. 77), napríklad pre typológiu štátov, teoretické poňatie občianstva mimo štát, či pre kategóriu štátu vo všeobecnosti. „Podobná teória sa stáva naliehavou potrebou hlavne v dnešnej situácii krízy národného štátu a prudkého nárastu medzinárodných inštitúcií“ (ibid.). Hoci takéto volanie po lepšej alebo novej teórii je jadrom knihy, chýba mu originalita. Je vhodné, aby sa antropológia a iné vedy venovali problematike anarchizmu v kategóriách, ktoré z neho nebudú robiť nejakú chaotickú nemožnosť, ale jednoducho priestor mimo trhu a štátu. Avšak so zmenami v oblasti medzinárodných vzťahov sa už dávno vyrovnávajú všetky Graeberom spomenuté vedy. A nerobia tak iba z pohľadu potreby lepšieho vládnutia, ako napríklad tzv. globálne vládnutie, ale idú do omnoho hlbších priestorov identít, diskurzov a každodenných praktík, ktoré súvisia s vládnutím na rôznych úrovniach – napríklad cez Foucaultom inšpirované štúdium guvernmentality (na Slovensku sa mu v oblasti vzdelávania venujú napríklad Kaščák a Pupala). V tomto zmysle je intelektuálnych nástrojov dosť, čo nám však chýba je viac analýzy funkčných kontramocí.
Na záver Graeber ponúka pomerne jednoduchý anarchistický program: odpustenie všetkých medzinárodných dlhov, zrušenie ochrany patentov starších ako jeden rok, a najmä odstránenie všetkých obmedzení globálnej slobody pohybu. Práve posledná požiadavka by viedla k tomu, že by elity bohatých štátov veľmi rýchlo začali riešiť problémy chudoby na globálnom Juhu. Na námietku, že takáto požiadavka je nerealistická, si Graeber odpovedá, že je nerealistická iba preto, pretože by ju bohatí odmietli, a preto sa stávajú problémom oni sami.
Súčasťou programu má byť boj proti práci ako vzťahu nadvlády. Tu opakuje myšlienky známe z textu o Práci na hovno.
Antropologická kritika demokracie
Veľmi zaujímavý pohľad poskytuje Graeber na demokraciu. Kritizuje tzv. väčšinovú demokraciu, ktorá má pôvod v antike, pričom tvrdí, že táto forma „sa len zriedkakedy objavuje sama od seba“ (s. 88). Zásadný rozdiel oproti procesom dosahovania konsenzu je v prítomnosti hlasovania. Antropológmi skúmané spoločenstvá však nehlasujú, pretože jednoducho odmietli tento spôsob rozhodovania (s. 89). Spôsobil by totiž poníženie a nenávisť. „Komplikovaný a náročný proces hľadania konsenzu je v skutočnosti dlhým procesom dosahovania toho, aby nikto neodišiel s tým, že jeho názory boli úplne ignorované“ (s. 89). Na väčšinovú demokraciu je treba presvedčenie, že ľudia majú mať pri rozhodovaní rovnaké slovo a zároveň nátlakový aparát schopný vynútiť dosiahnuté rozhodnutia. V minulosti však bola prítomnosť oboch veľmi vzácna. Keďže v Grécku bolo obyvateľstvo ozbrojené, práve tu mohla vzniknúť väčšinová demokracia. Každý hlas tu bol v reálnom zmysle slova silou. Podľa Graebera pojem kratos neznamená vládu, ale „silu“ alebo „násilie“ ľudu. Nestabilita priamych demokracií spočíva v tom, že sa konfliktné línie odsunuté do sveta fantázie pretavia v reálnom živote do skutočných konfliktov. Je to práve hrozba násilia, ktorá ospravedlňuje minimálnu formu demokracie – jej reprezentatívnu formu.
Recenzovaná kniha poskytuje zaujímavý, hoci mierne nesúrodý súbor argumentov v prospech využitia antropológie pri revolučnej aktivite. Nevyhnutné obmedzenie jej radikálnosti umožňuje, aby sa antropologičky a antropológovia viac angažovali v prospech tých, ktorým sa venujú a rozhodovanie zdola nielen študovali, ale ho aj aktívne podporovali. Takéto výzvy platia nielen pre akademikov a akademičky pracujúcich v krajinách globálneho Juhu, ale o to viac pre tých, ktorí sa neboja využívať antropologické metódy na Slovensku či v Čechách.
Graeber, David: Fragmenty anarchistické antropologie. 2013. Praha, tranzit.cz.
Dlhšia verzia recenzie vyšla v časopise Sociální studia 1/2014.
Autor je seniorným výskumníkom na Ústave medzinárodných vzťahov v Prahe a vyučuje na FSEV UK v Bratislave.
Zdroj obrázku: Wikimedia.
