TAJNÁ VOĽBA? ALE PRE KOHO?
Argumentácia Róberta Fica v prospech tajnej voľby stojí na jednoduchom a platnom predpoklade: Zabezpečiť stav, aby kandidát nemohol zistiť, kto ho volil a komu má byť za svoju funkciu poplatný. Inými slovami: Zamedziť väzbe – ty pomôžeš mne a ja potom pomôžem tebe. Jednoduchej korupčnej schéme. Vzťahu založenému na prirodzených ľudských sympatiách a pocitoch podlžnosti. Len s tým rozdielom, že táto schéma nie je univerzálne prenosná a za iných okolností, môže strácať na svojej intenzite. Ale prejdime teraz k tajnej voľbe a potom k tej intenzite.
Tajná voľba je požiadavka zabezpečiť nevedomosť medzi voleným a voličom. Tým sa eliminuje riziko korupcie. V poriadku. Možno to tak za ideálnych podmienok naozaj funguje. Bohužiaľ, tieto ideálne podmienky nie sú v súčasnosti vo vzťahu k tretej strane – voličovi, nijako zabezpečené. Čo sa tým myslí? Po prvé – nikto z tých, na ktorých sa dnes reálne vzťahuje výdobytok tajnej voľby, aby sa znemožnila represia zo strany režimu, alebo iných záujmových subjektov, nemá kompetenciu voliť, ani kontrolovať voľbu najvyššieho zástupcu súdnej moci. A po druhé – tí, ktorí môžu voliť, nie sú kontrolovateľní a nikto im nemôže zabrániť uzatvoriť, alebo naznačiť dohodu na chodbe či na poslaneckom klube, kde si teraz SMER chce predvolať štyroch kandidátov.
Ideál, ktorý obsahuje tajná voľba je v takýchto podmienkach fikcia. Nikto nevie zabezpečiť, že po súkromnej dohode na klube či v koalícii sa informácia o voľbe nedostane k jednému zo siedmych kandidátov. Nejde o sprisahanie, ale o to, čo dokonale ovláda každá babka na dedine, ale aj v paneláku. Klebety a odkazy. To je fakt, ktorý funguje v malých spoločenstvách. Parlament nevynímajúc.
Tu sa dostávame k druhému faktu – totiž, že tento skok od tajnej voľby zo širšieho spoločenstva a v prospech širšieho spoločenstva, od ktorého štát a jeho inštitúcie, vrátane NR SR, koniec koncov odvíjajú svoju legitimitu, nenachádza oporu v ústavných ideáloch, ani v ideáloch, ktoré nás priviedli k demokracii.
Aby som to zjednodušil: Tajná voľba je nepochybne výdobytok demokracie. Avšak výdobytok pre už spomenuté širšie spoločenstvo (súhrn občanov) a nie úzky okruh jeho verejných zástupcov, ktorí majú počas výkonu svojho mandátu podliehať najvyššej možnej kontrole. O to tu predsa ide.
Ak to niekto interpretuje tak, že chce politikov ukryť za kulisu tajnej voľby, dezinterpretuje koncepciu tajnej voľby vo svoj prospech. Inými slovami: Prenáša ju tam, kde nemá svoje korene a z demokratického hľadiska, ani svoju legitimitu.
NAPRIEK SMERU SMEROM K ODTAJNENIU?
Tretím faktom je, že ideály sa nedajú donekonečna odkladať a znemožňovať. Ak má byť ideálom zabezpečiť skutočnú deľbu moci, tak súdna moc musí byť v čo najväčšej možnej miere nezávislá od zákonodarnej a výkonnej moci, aby ju mohla prípadne stíhať. Jednoducho povedané: Mala by byť autonómna a odpolitizovaná.
Paradoxne – tomuto odpolitizovaniu a zabezpečeniu mocenskej kontroly, ktorá sa má zakladať práve na autonómnosti mocenských centier, bráni v prvom rade čl. 150 v našej ústave a v druhom rade politická vôľa, ktorá môže tento článok ústavy revidovať. Zo strany SMERu ide o typ politickej vôle, či lepšie povedané nevôle, ktorá sa bojí straty politickej kontroly a chce nám vsugerovať, že ako spoločnosť si nedokážeme vytvoriť alternatívne, ale najmä funkčné mechanizmy. Tým sa udržuje status quo: vplyv politikov na sudcov. Ideály demokratizácie sa teda nerealizujú.
Ale ako je to teda s tým odtajnením, resp. mystifikáciou tajnej voľby?
V prvom rade si treba uvedomiť, že tajná voľba je privilégium občanov. Nie politikov, ktorí ich zastupujú. V druhom rade, že za súčasných podmienok nevie nikto zabezpečiť, že tajná voľba neskončí ako divadlo pre verejnosť. Znamená to, že máme stratiť naše ideály? Nie.
Voľba generálneho prokurátora sa dá o sedem rokov pokojne zrealizovať aj bez straníckych divadiel a bez okrúhlych stolov, pri ktorých hneď ako skončí verejné vypočutie, musí nakoniec padnúť súkromné stranícke rozhodnutie. Ušetríme si tak zbytočnú diskusiu od strán, ktoré sú hnané skôr imperatívom prežitia, ako vysokými ideálmi.
Vyhneme sa mediálnemu balastu a tajná voľba ako výdobytok demokracie, bude mať naozaj svoj zmysel. Aj bez spolitizovanej mystifikácie. Išlo by teda o voľbu priamo verejnosťou. V ideálnom prípade. V menej ideálnom: aspoň občiansky kompetentnou verejnosťou (jej podobu musíme ešte objaviť a zadefinovať). Tým sa znemožní identifikácia konkrétnych ľudí a radikálne zníži aj intenzita vzniku korupcie a podozrení. A ten komu sa bude generálny prokurátor zodpovedať, komu bude slúžiť a komu bude vďačný, bude občan, nie politik. Práve tu jeden typ diskusie musí skončiť a druhý začať.
Všetko ostatné, čo sa dnes komunikuje v tejto súvislosti, je balast a míňa sa svojmu občianskemu účelu. S tým politickým, to aspoň nateraz, zostáva opäť rovnaké. Dvoma slovami: Klišé a nuda. A tým tretím: Mystifikácia.
© Ismael P. Májovský. Autor študuje filozofiu a antropológiu na FiF UK.
Titulný obrázok: Socha spravodlivosti pred NRSR. CC licencia, zdroj: Dennis Jarvis from Halifax, Canada, CC BY-SA 2.0, via Wikimedia Commons
.jpg){kind=link}