Na adresu niektorých terajších či bývalých politikov opakovane zaznievajú rozhorčené vyhlásenia: „Ako ich len mohol niekto voliť?“ Vyjadrujú počudovanie ba rozhorčenie nad tým, ako mohol niekto nevidieť falošnosť, vypočítavosť a manipulatívnosť tých, ktorých si zvolil. Ako je možné, že si niektorí nevšimli, ako sa nimi zvolený zástupca zahráva s verejnosťou, ako ju klame, porušuje svoje sľuby a ohýba pravdu?
Zároveň ich voličov robia zodpovednými za kroky, ktoré podnikajú, akoby mali vedieť, čoho sa dopustia počas svojho volebného obdobia. Dôvodov na pobúrenie je mnoho. Podozrenia z korupcie, zneužívanie právomocí, pošliapavanie ústavy, rušenie sociálnych výdobytkov. Častokrát ide aj o prejavy arogancie a nevzdelanosti verejných činiteľov, ktoré dávajú iniciatíve usilujúcej sa o „slušné Slovensko“ zvláštne vyznenie. Za všetky menujme len podvodom získané akademické tituly, vyhýbanie sa plateniu daní, porušovanie nariadení či uplatňovanie si výnimky pri dodržiavaní zákona.
Papalášizmus?
Na kritiku takéhoto konania sa používa pseudopojem „papalášizmus“, ktorý namiesto riešenia štrukturálneho a mocenského problému prichádza s moralizujúcim odsudzovaním jednotlivcov. Toto slovo, ktoré propaguje bývalý predseda strany Spolu Miroslav Beblavý, evokuje dojem, že hlavným problémom politiky sú veľkopanské maniere jej predstaviteľov. Podľa vzoru náboženských predstáv požaduje označiť vinníka a potrestať ho za jeho prehrešky. Tresty vo sfére verejnej politiky však v podstate nič neriešia.
Na to, aby sme neboli zakaždým znechutení až zhrození z toho, čo vzišlo z volieb, nestačí vymeniť protagonistov parlamentu. V skutočnosti totiž problémom nie je to, kto koho volil, ale prečo sme mali na výber z týchto možností. Francúzsky filozof Alain Badiou nevidí zlé výsledky volieb ako nešťastie alebo znak nevyspelej spoločnosti, ktorý sa časom odstráni. Naopak, považuje ich za ich nutný dôsledok.
Na to, aby sme neboli zakaždým znechutení až zhrození z toho, čo vzišlo z volieb, nestačí vymeniť protagonistov parlamentu. V skutočnosti totiž problémom nie je to, kto koho volil, ale prečo sme mali na výber z týchto možností.
My síce môžeme ísť do volieb s nádejou na zmenu a zlepšenie spoločenských pomerov, no v tesných štruktúrach moci sa náš autentický hlas mení na nepoznanie. Svoj tón a výšku musí prispôsobiť očakávaniam burzy a požiadavkám trhu. Bez zváženia tohto skreslenia pri realizácii štátnej moci sa voľby (do Národnej rady či Prezidentského paláca) menia na hygienickú záležitosť – výmenu špinavého trička, ktoré je po istom čase nosenia žiaduce vymeniť za nové.
Hovorí sa, že čísla neklamú. Badiou sa však pýta, čo vyjadruje demokracia redukovaná na čísla. Je úspechom demokracie? Je triumfom tých, ktorí dúfali v zmenu, nad tými, čo boli zúfalí a bezradní? Je víťazstvom strachu jedných nad strachom druhých? Ani po opakovaných výmenách garnitúr sa nezdá, že by sa hnev obyvateľstva zmierňoval tým, že sa rozdelil medzi jednotlivé strany. Otázky, koho voliť, aby sa sociálna situácia zlepšila, sa iba odsúvajú na neskôr bez toho, aby strácali na pálčivosti a sile.
Limity zastupiteľskej demokracie
Od číselnej demokracie a číselných zastupiteľov sa voličom pred voľbami zakaždým dostáva ubezpečenia ako veľmi chcú to isté, čo ľudia, po voľbách zase ako veľmi to nešlo. Okrem pravidelnej ceremónie volieb, na ktorú sa má sústrediť všetka občianska aktivita, je verejnosť odrádzaná od toho, aby sa stretávala, združovala či protestovala (pozri zákony na obmedzenie práv pracujúcich, okliešťovanie kolektívneho vyjednávania, predlžovanie výnimočného stavu). Je, naopak, vyzývaná, aby veci zbytočne nekomplikovala a nepolitizovala, ale prenechala ich tým, ktorí im rozumejú. Parlamentná demokracia a jej zastupitelia si prisvojujú právo o všetkom rozhodovať bez ohľadu na ľudí, ktorí im toto právo zverili.
Čo by sa stalo, ak by sa ľud hlásil o svoje práva častejšie ako len raz za štyri, respektíve päť rokov? Čo by sa stalo, ak by počas týchto dlhých polčasov dával hlasnejšie najavo záujmy širokých radov pracujúcich a nezamestnaných, učiteľov a študentov, rodín a slobodných? Skupín, do ktorých všetci patríme, no ich potreby sú tak zúfalo zanedbávané (platy, vzdelanie, bývanie, materská)? Ako inak ako demokraciou by sme nazvali tieto prejavy vôle ľudu, ktorú nedelia a nedrobia strany usilujúce sa o vyšší výsledok ako konkurenti?
V takejto situácii by otázka neznela, ako mohol niekto voliť určitú stranu, ale ako mohol niekto nevoliť naplnenie istej životnej potreby. Napriek tomu, že základné potreby majú všetci ľudia zhruba rovnaké, zastupiteľská demokracia ich delí. Pýta sa, kto a v akom poradí by požiadavky realizoval. Vytvára dojem, akoby bolo možné bývať bez zamestnania, pracovať bez vzdelania a vychovávať bez bývania. Domnieva sa, že jedno bez druhého môže fungovať.
Parlamentná demokracia mala spočiatku slúžiť deľbe moci. V poslednom čase to však sú strany uchádzajúce sa o parlamentnú moc, kto delí vôľu ľudu a ponecháva moc jednotnú a previazanú. Zo straníckeho systému sa stala hradba vládnucich skupín brániaca realizácii právoplatných nárokov širokých más. Jeho budovanie prestalo byť nástrojom prehlbovania demokracie, ale jej prekážkou. Preto by sme demokraciu nemali zužovať na stranícky systém.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Zdroj foto: Democracy international.
