V rámci predstavenia jednotlivých príspevkov z odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), si dnes môžeme prečítať príspevok politológa, politického filozofa a ekonóma Petra Daubnera, ktorý sa venuje diskurzívnej aréne triedneho boja z hľadiska hegemonistického postavenia neoliberalizmu a jeho apologétov.
___
Úvod
Planéta Zem – alebo lepšie exaktnejšie povedané globálna civilizácia – sa v súčasnosti nachádza v globálnej environmentálnej kríze a ohrozené sú fundamentálne predpoklady existencie súčasného ekonomicko-politického systému i globálnej civilizácie vôbec. Kolektívne aktivity ľudstva týkajúce sa životného prostredia, klimatickej stability, biodiverzity či chemického zloženia planetárnej atmosféry, hydrosféry i pôdy, podkopávajú či priamo odstraňujú environmentálne, ale aj sociálne, politické a ekonomické predpoklady existencie ľudskej civilizácie. Kríza globálnej priemyselnej civilizácie je už niekoľko desaťročí imanentná ekonomicko-politickému systému globálneho kapitalizmu.
Okrem tejto skutočnosti ľudská civilizácia čelí bezprecedentnej kríze v dôsledku šírenia globálnej pandémie nového koronavírusu a dramatických dôsledkov v sociálno-ekonomickej sfére, ktoré táto pandémia spôsobila a ešte v dohľadnej dobe spôsobí. Pandémia nového koronavírusu odhalila krehkosť a zraniteľnosť globálneho ekonomického systému a globálneho politického usporiadania a stala sa hlavnou civilizačnou hrozbou súčasnosti. Môže sa zdať, že žijeme na križovatke v dejinách nášho biologického druhu a planetárneho života. Z hľadiska epistemológie je isté len to, že to, čo v budúcnosti príde, je nepredvídateľné prostredníctvom našich kognitívnych schopností.
Celoplanetárny rozsah súčasnej civilizačnej krízy je do signifikantnej miery priamym dôsledkom procesu neoliberálnej globalizácie, ktorý v predchádzajúcich dekádach vytvoril prepojenú globálnu civilizáciu. Ekonomická globalizácia, nech už sú jej nedostatky akékoľvek, bola doposiaľ považovaná za dominantný model pre globálnu priemyselnú civilizáciu; víziu, ktorá má v sebe vštepený neoliberálny étos, že ľudský život na Zemi je hra, v ktorej môžu vyhrať všetci. Popredný nemecký intelektuál Wolfgang Streeck definuje súčasnú epizódu ľudských dejín ako fázu v kríze neoliberálne transformovaného systému kapitalistických štátov, ktorú charakterizuje Gramsciho pojmom „interregnum“. Je to „doba extrémnej neistoty“, v ktorej sa starý poriadok už rozpadol, ale nový ešte vzniknúť nemôže. Tým starým poriadkom je pre Streecka „svet globálneho kapitalizmu“.
Kapitalistická ontológia a jazyk
Takmer všetky ľudské, ale aj mimoľudské aktivity sa dnes odohrávajú v globálnom kapitalizme a na základe globálnokapitalistických imperatívov a „zákonov trhu“, v rámcoch neoliberálnej ideológie kapitalizmu. V súčasnosti v podstate neexistuje oblasť individuálneho alebo kolektívneho života, ktorá uniká kapitalistickým vzťahom.21 Akákoľvek revolúcia či radikálna zmena sociálno-ontologickej povahy našej doby, ktorá by narušila existujúci poriadok, je v súčasnosti zo svojej podstaty vylúčená. Globálny kapitalizmus v jeho neoliberálnej podobe tak dokonalým spôsobom vystihuje ontologickú povahu našej doby. Kapitalizmus je tak už skutočne univerzálnym, nie je totiž zakorenený v nejakej určitej kultúre či len v nejakom regióne.
Univerzalita kapitalizmu, ktorého ideológiou je ekonomický liberalizmus, spočíva v tom, že kapitalizmus nie je označením pre určitú civilizáciu, pre nejaký špecifický kultúrno-symbolický svet, ale pre neutrálny ekonomicko-symbolický stroj, ktorý „operuje“ rovnako efektívne v prostredí ázijských, európskych, ale aj iných hodnôt. Pupočná šnúra medzi Európou a liberálnym kapitalizmom bola prestrihnutá, a tak už nemožno hovoriť o európskej náklonnosti ku kapitalizmu. Je neutrálnou matricou sociálnych väzieb. Flexibilita a životaschopnosť kapitalizmu spočíva v tom, že tvorí samotný podklad, pôdu pre ďalšie sociálne a politické systémy (vlády parlamentnej demokracie, štátostrany, absolutistickej monarchie, konštitučnej monarchie atď.) a prostredníctvom nich sa funkčne etabloval takmer vo všetkých regiónoch či krajinách.
Slovensko nie je, samozrejme, výnimkou. „Globálna kapitalistická ekonomika sa javí ako jediný možný priestor, ako podmienka politiky, boja a konania.“
Podľa amerického sociológa Immanuela Wallersteina existujú v diskurze v podstate tri hlavné „univerzalizmy“. Prvým variantom je argument, že paneurópsky svet by mal mať za cieľ chrániť „ľudské práva“ a presadzovať liberálnu demokraciu. Druhý typ je ozvenou „stretu civilizácií“, v ktorej sa implicitne predpokladá, že západná (transatlantická) civilizácia je nadradená ostatným civilizáciám, pretože ako jediná je založená na univerzálnych hodnotách a „pravdách“. A tretím variantom „univerzalizmu“ je konštatovanie o vedeckej pravdivosti trhu, argument, že pre národné štáty „neexistuje iná alternatíva“ ako akceptovať a implementovať zákony neoliberálnej ekonómie.26 Súčasná sociálna ontológia, ktorá sa zrkadlovým spôsobom odráža v sociálno-ekonomickej realite, je priesečníkom všetkých troch variantov univerzalizmu.
Ontologický status súčasného sveta, resp. stav, v ktorom sa nachádza naša planéta a ľudská civilizácia, je výsledkom dejinných pohybov, triedneho boja, politicko-ideologických artikulácií a diskurzívnych praktík. Výsledkom týchto aktivít a procesov je to, čo by sme mohli nazvať reflexívnou kapitalistickou ontológiou.
„To, že sa dnes zdá nemožné predstaviť si svet bez kapitalizmu, že tlaky na požiadavky produktivity, trhu, investičnej politiky, akumulácie a zamestnania sa zdajú prirodzené a nevyhnutné, je výsledkom triedneho boja, horizontu, v ktorom prebieha, i samotnej formy, ktorú nadobúda.“
Skutočná podstata neoliberálneho kapitalizmu je však ideologicky a najmä „diskurzívne zahmlená“. Na diskurzívne zastieranie triedneho základu súčasnej liberálno-demokratickej spoločnosti slúži predovšetkým špecifická terminológia.
Kapitalizmus je vo verejnom diskurze označovaný eufemizmami „slobodná“ alebo „trhová“ ekonomika. V jej rámci ešte existuje tzv. podnikateľské prostredie. A kapitalisti samotní sú tu zamestnávatelia, podnikatelia, investori alebo jednoducho súkromníci. „Hegemónia kapitalizmu sa prejavuje napríklad v tom, že kapitalizmus premenovaný na trhové hospodárstvo vystupuje ako prirodzený základ politickej slobody.“
V tomto kontexte môžeme dobre vidieť, aká dôležitá je diskurzívna analýza, aké dôležité je vnímať rozdiel medzi formou a obsahom, aké dôležité je vidieť, ako sa jazyk stáva dôležitým z hľadiska ontológie. Zo spôsobu opisu reality sa na jazyk začína oprávnene nazerať ako na spôsob konštruovania a objektivizácie reality, teda ako na diskurz.30 To je dôvod, prečo by sme naše úvahy mali presmerovať na pole diskurzívnej teórie, ktorej intelektuálne zdroje predstavujú široký diapazón, ktorý sa rozprestiera naprieč mnohými disciplínami. Tu možno uviesť napríklad lingvistický štrukturalizmus F. de Saussura, ale aj prehodnotenie jeho chápania znaku (predovšetkým psychoanalytikom J. Lacanom a filozofom J. Derridom), filozofiu M. Foucaulta, marxistickú filozofiu revitalizovanú A. Gramscim (najmä koncept hegemónie) a L. Althusserom (najmä koncept naddeterminácie).
Diskurzívne arény a triedny boj
Pokiaľ chceme pochopiť súčasnú povahu verejného diskurzu, jeho limity, pravidlá, hranice a aktérov, ktorí tento diskurz ovládajú a kontrolujú, je nevyhnutné na pôde teórie znovuobjaviť performatívnu povahu identity a transformatívnu moc rétoriky. Neoliberálnu ideológiu, ktorá má hegemónne postavenie vo verejnom diskurze, nie je možné redukovať na nejakú nesprávnu predstavu. Neoliberalizmus ako ideológia nie je výrazom nášho uvažovania o svete, ale veľmi praktickým výrazom k nemu. Náš vedomý vzťah ku kapitalistickej ideológii nie je externý a inštrumentálny, ale naopak, vnútorný a konštitutívny. Z praktického charakteru kapitalistickej ideológie vyplýva, že má bezprostrednú interakciu s materiálnou existenciou.
Ideológia kapitalizmu nie je akýmsi nesprávnym teoretickým obrazom dnešnej reality, ale prakticky prežívaným vzťahom subjektov sociálnej štruktúry k historickým a materiálnym podmienkam ich existencie. „Pokiaľ chceme odpovedať na otázku, kde sa berú subjekty, ktorých životný spôsob, záujmy a očakávania korešpondujú s požiadavkami reprodukcie kapitalistického systému, musíme sa zamerať na formy kultúrnej konštitúcie ich identít.“
Ľudská história sa pravdepodobne neriadi žiadnou teleológiou. Dejiny ako také nemajú žiadny subjekt, či už by ním mal byť národ alebo trieda. Dejiny sú skôr kontingentným zreťazením sociálnych praktík a nepredvídateľných udalostí, ktoré sú spravované a riadené anonymnou logikou zautomatizovanej spoločenskej mašinérie. Akékoľvek teleologické vysvetlenia dejinných javov a procesov je nevyhnutné odstrániť. „Predstava, že dejiny zo svojej podstaty smerujú ku komunizmu, lebo z podstaty smerujú k sebauskutočneniu bytia ľudského druhu – predovšetkým maximalizácii ľudskej slobody – je jednoducho pozostatok hegeliánskej výbavy, ktorá nemá nijakú vedeckú hodnotu.“
Musíme opustiť marxistickú paradigmu s jej teleologickou filozofiou dejín, ekonomický determinizmus a naivnú vieru v univerzálnu misiu robotníckej triedy.
„V kríze je dnes celá koncepcia socializmu opierajúca sa o ontologicky ústredné postavenie robotníckej triedy. (…) Pluralitný a mnohotvárny charakter súčasných sociálnych bojov definitívne rozrušil posledné základy tohto politického imaginárna.“
Dnes musíme rozvíjať koncepty a inherentné momenty marxistickej tradície iným spôsobom. Navzdory zlyhaniam Marxa a marxizmu však musíme myslieť v rámci Marxových kategórií. Hranice diskurzu v marxistickej paradigme spolu s jej diskurzívnymi dominantami ako triedny boj či proletariát sa konštituovali prostredníctvom vylúčenia skupinových či kolektívnych subjektov, pozícií, logiky konania či spôsobov správania.
Je nespochybniteľné a nepopierateľné, že marxizmus sa dostal do teoretickej krízy v momente, keď sa proletariát ako subjekt revolúcie vytratil zo scény. Už neexistuje žiadna kategória robotníkov, ktorá má ekonomický záujem spojiť sa a presadzovať socialistickú či sociálno-demokratickú perspektívu. Hľadanie absolútne dokonale jednotného a homogénneho kolektívneho aktéra, ktorým je v marxistickom diskurze proletariát, je falošný problém, ktorý už nemá žiadnu teoretickú a ani politickú relevanciu. Priemyselný proletariát nedokázal v 80. rokoch predchádzajúceho storočia účinne vzdorovať neoliberálnym procesom a prišiel o svoju rolu byť rozhodujúcou hybnou silou spoločenských zmien. V súčasnosti je práve preto pravdepodobnosť úspechu starých a v minulosti neúspešných revolučných stratégií dokonca ešte menšia, a to vzhľadom na to, koľko materiálnej a kultúrno-ideologickej moci majú elity, ktoré ovládajú kapitalistickú globalizáciu a hierarchicky štruktúrovaný štát, ktorý vôbec umožňuje ich existenciu.
Je aj triedny boj obyčajným anachronizmom, ktorý patrí už len do múzea marxistických starožitností? Triedny boj odkazuje na konflikty medzi sociálnymi triedami spoločenských formácií. V minulosti bolo možné klasifikovať triedny boj na ekonomický, ideologický či politický. V súčasnosti, v digitálnej ére a globálnoinformačnej spoločnosti západného typu je však kľúčovou sférou alebo oblasťou, v ktorej triedny boj prebieha, verejný diskurz. Mali by sme preto hovoriť o diskurzívnym triednom boji. Je to boj o kontrolu nad pojmami, hranicami a pravidlami diskurzu.
Inými slovami, v 21. storočí neprebieha triedny boj vo fabrikách či za rokovacími stolmi v konferenčných miestnostiach. Tento napätý rozporuplný spoločenský konflikt v súčasnosti prebieha v akejsi diskurzívnej aréne triedneho boja. Konflikt prebieha v jazyku, ktorý produkuje ideológia, aby presadila svoje mocenské záujmy. Silu triedy, ktorá vládne v našom priestore, definuje jej schopnosť artikulovať v jazyku, v diskurze a následne uskutočniť svoje partikulárne triedne záujmy.
V tejto misii jej pomáha kognitívna trieda tzv. expertov, do ktorej patria analytici z mimovládnych a zamestnávateľských organizácií a think tankov, ekonomickí komentátori z pravicových médií, bankoví analytici a neoliberálni ekonómovia. Ich spoločným cieľom je ovládať verejný diskurz a napĺňať ho neoliberálnym obsahom, ktorý operuje s pojmami ako „trh“, „súkromné vlastníctvo“, „reforma“ atď.
V tomto kontexte nijak neprekvapí, že v diskurze sa privilegujú bohaté skupiny v spoločnosti. Navyše, títo analytici a „experti“ pri konštituovaní, rozširovaní a obrane neoliberálneho kapitalizmu vylučujú, zneužívajú a utláčajú chudobných a vylúčených. V prípade týchto analytikov a „expertov“ ide väčšinou o privilegovaných ľudí, ktorých záujmy sa prekrývajú so záujmami vládnucich elít zameraných na udržanie ich triednej dominancie. „Stabilné triedne panstvo nie je možné bez súboru symbolov a kultúrnych praktík, ktoré mu zverujú legitimitu.“
Nemožno si nevšimnúť, že v dôsledku toho sú v slovenskej spoločnosti kategorické imperatívy konkurencieschopnosti, flexibility a maximalizácie zisku povýšené na axiomatický základ ekonomickej a sociálnej politiky. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sa od ľudí vyžaduje flexibilita, schopnosť prispôsobovať sa zmenám. Všetky neoliberálne opatrenia a reformy, ktoré ľuďom diktuje trh, sú predkladané ako naliehavé a nevyhnutné. Naša spoločnosť je charakteristická tým, že bohatí bohatnú prostredníctvom zmien naďalej, pričom platia menej daní, pracovné sily vo firmách môžu byť redukované pre „nadbytočnosť“; a prostredníctvom extenzívnej reštrukturalizácie, všetko, čo je verejné alebo kolektívne, môže byť sprivatizované, a teda neprispievať k verejnému blahu, ale k blahobytu bohatých. Školstvo, zdravotníctvo, bývanie a doprava, tieto štyri piliere uspokojivého života pre všetkých môžu byť vystavené kapitalistickej konkurencii a nakoniec predané do rúk „trhu“. Obmedzovanie verejných výdavkov, export pracovných miest a privatizácia verejného sektora a boj proti odborom už doľahli na pracujúcu triedu a jej životný štandard.
Neoliberálne „pravdy“ v diskurze insitných expertov
Cieľom tejto triedy „expertov“ je produkovať neoliberálnu „pravdu“ a udržiavať ju živú vo verejnom diskurze. Ani táto „pravda“ neexistuje mimo mocenských vzťahov a ani bez moci. Táto „pravda“ sa produkuje vďaka množstvu nátlakov, zákazov či nepriamych donútení. Ten, kto má moc, má aj „pravdu“. A platí to aj naopak, kto má „pravdu“, má spravidla aj moc. Pripomeňme, že dejiny vedenia (minimálne od stredoveku) prestávajú byť dejinami poznania, ale sú dejinami spôsobov, akými sa produkuje pravda a akým sa presadzuje norma nášho poznania ako univerzálna pravda. V súčasnosti sa už technológie pravdy nezameriavajú na poznanie objektívnej pravdy, ale pokúšajú sa ju vytvoriť a reprodukovať prostredníctvom diskurzívnych praktík a rituálov s cieľom získať podporu verejnosti. Pravda predstavuje skôr víťazstvo, jej ovládanie než odhaľovanie či odkrývanie neznámeho. Táto pravda má dnes bližšie k rituálom a stratégiám než k metódam, bližšie k moci a k nadvláde či podriadeniu než k subjektu poznania. Žijeme v „režime pravdy“ (Foucault), v ktorom platia tie inštitucionálne pravidlá, ktoré predpisujú, zakazujú a trestajú také konanie, ktoré nie je v súlade s hegemónnou neoliberálnou „pravdou“.
Verejný diskurz ako oblasť diskurzívneho triedneho boja v tomto zmysle nie je arénou, kde by prebiehala výmena názorov či postojov medzi rôznymi aktérmi, účastníkmi diskusie charakterizovanej rovnocennosťou, reciprocitou a transparentnosťou. Naopak, táto aréna je v istom zmysle paradoxne len priestorom súperenia aktérov s rovnakými neoliberálnymi názormi, ktoré sa líšia len nepatrne v marginálnych otázkach. Ostatným spoločenským aktérom nezostáva nič iné než zmieriť sa s tým, že sú z tohto súperenia vylúčení. Neoliberálna ideológia nie je schopná artikulovať nexus medzi politickou rovnosťou a ekonomickou nerovnosťou. Domnievame sa, že je to práve ekonomické a sociálne znevýhodnenie, ktoré bráni niektorým aktérom zúčastňovať sa verejného života a vstupovať do diskurzívnych arén.48 Inými slovami, extrémna nerovnosť v ekonomickej sile, ktorá existuje v súčasnej kapitalistickej spoločnosti, sa prejavuje v extrémnej nerovnosti politickej moci, ale aj moci diskurzívnej. Ako tvrdí Thomas Piketty, niet pochýb, že globálny kapitalizmus automaticky generuje neudržateľné sociálne nerovnosti, ktoré radikálnym spôsobom podkopávajú a deformujú meritokratické hodnoty, ktoré tvoria základ demokratických spoločností. „Veľ ká nerovnosť v príjmoch a bohatstve vlastná kapitalizmu umožňuje vyšším triedam, aby vo volebnom procese dominovali vďaka bohato financovanej kampani, dotovaniu nadácií, think tankov, ktoré nastoľujú politické agendy a kontrolujú rozhodujúce médiá.“
Dôsledkom týchto skutočností je to, čo by sme mohli nazvať všeobecnou politikou pravdy. „Každá spoločnosť má svoj režim pravdy, svoju všeobecnú politiku pravdy, t. j. svoje typy diskurzov, ktoré táto spoločnosť prijíma a necháva fungovať ako pravdivé; svoje mechanizmy a inštancie umožňujúce odlíšiť pravdivé výpovede od nepravdivých, svoj spôsob, akým sa potvrdzujú jedny a druhé; svoje techniky a postupy, neustále zdokonaľované na dosiahnutie pravdy; isté postavenie ľudí, ktorí majú za úlohu hovoriť to, čo funguje ako pravda.“ Hlavným cieľom je tu vytvoriť špecifický „režim pravdy“, v ktorom sú neoliberálne dogmy považované za „sväté“, nespochybniteľné pravdy, ktoré nemôžu byť vystavované žiadnej intelektuálnej výzve. Pri systematickom presadzovaní a udržiavaní týchto „právd“ analytici, neoliberálni „experti“ spolu s mediálnymi protagonistami určujú, vyberajú, upravujú, kontrolujú informácie tak, aby slúžili vládnucej triede a jej záujmom.
David Graeber konštatuje, že politické štruktúry a mienkotvorné médiá sa vo všeobecnosti zhodujú v tom, že „voľný trh“, „voľný obchod“ a neobmedzovaný kapitalizmus predstavujú jediný možný smer civilizačného vývoja, jediné riešenie akéhokoľvek ľudského problému a keď niekto v tomto ohľade vysloví nejaké pochybnosti, je okamžite považovaný jednoducho za „blázna“, ktorého odpor je možné vysvetliť prostredníctvom naivnej nevedomosti „základných princípov
ekonómie“. Z médií hlavného prúdu len výnimočne zaznieva skutočnosť spochybňujúca základné koordináty neoliberalizmu, napríklad že každý rast výroby a spotreby znamená aj prehĺbenie environmentálnej devastácie planéty, zvýšenie množstva odpadu a celkového znečistenia, rovnako ako prehĺbenie dramatických klimatických zmien.
Princípy a pravidlá udržiavania neoliberálnej „pravdy“
Základným mechanizmom udržiavania neoliberálnej „pravdy“ aktívnej vo verejnom diskurze je systematické vylučovanie ostatných aktérov diskurzu, ich vytlačenie z mediálneho a verejného priestoru. „V spoločnosti, ako je naša, poznáme, pravdaže, procedúry vylučovania. Najočividnejšou z nich je zákaz. Dobre vieme, že nemáme právo povedať všetko, že nemôžeme hovoriť o čomkoľvek za akýchkoľvek okolností a že konečne ktokoľvek nemôžem hovoriť o čomkoľvek.“
Takmer všetky oblasti diskurzu nie sú rovnako otvorené a prístupné, iné sú prísne strážené, iné sa zdajú otvorené zo všetkých strán a bez predbežných obmedzení prístupné každému hovoriacemu subjektu. „Aj keď sa diskurz navonok javí ako čosi zanedbateľné, zákazy, ktorými je postihnutý, veľmi rýchlo odhaľujú jeho spätosť s túžbou a mocou. Nečudo – veď diskurz – ako nám ukázala psychoanalýza – nie je iba tým, v čom sa prejavuje (alebo skrýva) túžba: je to aj predmet túžby; veď diskurz – ako nás neprestajne učí história – nie je iba tým, čo vyjadruje boje a systémy nadvlády, ale aj tým, za čo a čím sa bojuje, je mocou, ktorej sa ľudia usilujú zmocniť.“
Diskurzívna aréna v našich mediálnych podmienkach funguje na základe princípov a pravidiel, ktoré v zásade ani neumožňujú presadzovanie iných ako neoliberálnych postojov. Systém totiž dokáže rozpoznať pre neoliberalizmus „nebezpečných“ diskurzívnych aktérov (zástupcovia odborov a pracujúcich, predstavitelia ľavicových strán a hnutí) a marginalizovať a bagatelizovať ich názory, postoje a návrhy na riešenie sociálno-ekonomických a rovnako aj environmentálnych defektov etablovaného ekonomického systému. Cieľom je zosmiešňovanie a degradácia pre neoliberalizmus nebezpečných a nepohodlných inštitúcií (progresívne daňové systémy, environmentálne dane, strategické podniky, štátne intervencie atď.) a dehonestácia a diskreditácia osôb, ktoré ešte nepodľahli neoliberálnej indoktrinácii.
Vylučovanie z verejného diskurzu aktérov s iným ako neoliberálnym názorom na sociálno-ekonomické témy išlo ruka v ruke s procesmi depolitizácie a dedemokratizácie. Politické rozhodnutia boli od 80. rokov minulého storočia plazivo a postupne presúvané na „nezávislé“ autority bez akejkoľvek demokratickej legitimity: centrálne banky, ratingové agentúry, vplyvné think tanky, expertné skupiny, byrokratické orgány štátnej správy a podobne. Neprekvapí, že táto fáza dedemokratizácie bola naštartovaná paralelne s neoliberálnymi reformami, ktoré sa začali v globálnom meradle presadzovať najmä po nástupe Margaret Thatcherovej vo Veľkej Británii a Ronalda Reagana v Spojených štátoch amerických.
Naša depolitizovaná spoločnosť, ktorú Jürgen Habermas charakterizoval ako politicky neangažovanú väčšinu orientovanú na kariéru, voľnočasové aktivity a spotrebu, bola jednou z nevyhnutných podmienok, prostredníctvom ktorej bolo možné udržať legitimitu doterajších a súčasných politických a ekonomických elít. Práve naša spoločnosť, podľa Habermasa, vytvorila neznesiteľnú „ezoteriku odbornosti“ a „expertného posudzovania“. Ako ďalej konštatuje Habermas: „Scientistická sebaafirmácia môže podporovať pozitivistické pospolité vedomie, ktorého nositeľom je depolitizovaná verejnosť.“ Na tej najvšeobecnejšej úrovni spočíva politický problém v tom, že v súčasnosti globálny kapitalizmus funguje ako conditio sine qua non a rámec tejto depolitizovanej postpolitickej situácie.
Moderný kult expertízy založenej na ideológii neoliberalizmu ako ideológii trhového kapitalizmu vytvára ilúziu, že niet inej alternatívy, napriek tomu, že idea samoregulujúceho sa trhu je sociálne a environmentálne deštrukčným konceptom. Aj ideológia neoliberalizmu, rovnako ako akákoľvek iná ideológia, popri zjednodušených, deformovaných, falošných alebo očividne klamlivých výpovediach obsahuje aspoň niektoré pravdivé, resp. čiastočne pravdivé tvrdenia; resp. tvrdenia, ktoré sa tak aspoň „tvária“. Na to, samozrejme, využíva najrôznejšie racionálne postupy – axiómy, argumenty, logické metódy, racionálne vysvetlenia a podobne.
Neprekvapí preto, že aj ideológia neoliberalizmu, rovnako ako akákoľvek iná ideológia, ašpiruje na status vedeckej teórie.6 Neoliberalizmus je však ekonomickou pseudovedou bez vedeckého adekvátneho empiricko-analytického základu podobne ako ufológia. Kým ufológia skúma neidentifikovateľné lietajúce objekty v zemskej atmosfére, neoliberálna teória skúma rovnako chimérické neviditeľné ruky trhu v globálnom hospodárstve.
Hegemónia neoliberálnej ideológie a jej princípov vo verejnom diskurze
Súčasťou stratégie neoliberálnej ideológie okrem iného je aj to, že vo verejnom diskurze o globálnom kapitalizme sa takmer nikdy nereflektujú jeho najhoršie defekty a excesy, ako sú napríklad vojny, imperializmus, otroctvo, systémové krízy, brutálne vykorisťovanie, štrukturálne násilie či znečisťovanie životného prostredia. Kapitalistický diskurz je vždy dynamický a diferencovaný. Naopak, keď sa vysloví pojem komunizmus, v diskurze neexistuje dynamika a diferenciácia, takmer okamžite vyvstáva jeden naratív, ktorý spája tento pojem so stalinizmom, jeho čistkami, hladomormi a gulagmi.
Pád sovietskeho zväzu sa zároveň prezentuje ad naunseam ako konečný dôkaz súčasného kapitalistického triumfalizmu. Kapitalistický triumfalizmus, ktorého ideológia výrazne transformuje a determinuje náš svet, je preto brutálnejší než kapitalistický svet 19. storočia. Súčasný kapitalizmus už totiž nemá snahu reformovať sa „pod hrozbou socializmu“.
Kapitalizmus sa stal nespochybniteľným rámcom nášho uvažovania. „V skutočnosti to je, ako by nám obzor spoločenskej predstavivosti už nedovoľoval zaoberať sa myšlienkou prípadného zániku kapitalizmu preto, že akosi každý mlčky prijíma, že kapitalizmus tu zostane naveky – kritická energia vynašla náhradný ventil v zápase za kultúrne rozdiely, ktorý necháva nedotknutú základnú homogenitu kapitalistického svetového systému.“
V diskurzívnej aréne triedneho boja je otvorene neotrasiteľná homogenita globálneho kapitalizmu predpokladom akejkoľvek diskusie. Rovnako dôležitú úlohu zohráva koncept štátu ako „zlého vlastníka“ a imperatívy rastu (výroby, spotreby, dlhu…). V súčasnosti preto v dôsledku neoliberalizmu, procesov privatizácie, liberalizácie a deregulácie stratili predstavitelia vlny autoritárskeho populizmu kontrolu nad svojimi národnými ekonomikami, ktorá sa stala „rukojemníkom“ zahraničných investorov, medzinárodných dohôd, nadnárodných finančných transakcií a cezhraničnej mobilnej pracovnej sily. Národné štáty prišli o svoje manévrovací priestor, ktorý by im umožňoval udržiavať si aspoň zdanlivú suverenitu v ekonomických otázkach. „Recept ekonomického (neo)liberalizmu na prekonanie kombinácie vysokej nezamestnanosti, inflácie a stagnácie hospodárstva je deregulácia, liberalizácia a privatizácia, inými slovami obmedzenie úloh i právomocí, a teda aj možností štátu. Práve tie sa totiž označujú ako prekážky hospodárskeho rastu.“
Kľúčové je odstránenie všetkých (sociálnych, právnych, environmentálnych) prekážok, ktoré tlmia hospodársky rast, a teda akumuláciu kapitálu. Hlavným cieľom tejto akumulácie je generovať finančné bohatstvo a prostriedkom je následne cyklus opätovného návratu tohto bohatstva späť na „finančné trhy“. Kapitálové zisky, nech to znie akokoľvek absurdne, sú považované za motor ekonomického rastu. Virtuálne peniaze produkované na „finančných trhoch“ nemožno chápať inak ako prejav odmaterializovaného bohatstva. Kríza je spojená s každodennosťou globálneho kapitalizmu, nemožno ju interpretovať tak, ako je to vo verejnom diskurze bežné, a to, že je dôsledkom „nevyváženej“ adaptability smerujúcej k opätovnej stabilizácii, integrácii a k prosperite más.
Na záver je potrebné si pripomenúť to, čo sme už uviedli. V našej (kritickej) perspektíve analýzy diskurzu vystupuje diskurz ako inherentná súčasť sociálnych procesov. Kritická diskurzívna analýza interpretuje diskurz, resp. používanie jazyka v reči a písme, ako formu sociálnej praxe. „To znamená, že diskurz je sociálne konštitutívny a zároveň sociálne podmienený. (…) Je konštitutívny v tom zmysle, že pomáha udržiavať a reprodukovať sociálny status quo aj v tom zmysle, že prispieva k jeho transformácii. Svojimi sociálnymi účinkami nastoľuje diskurz závažné mocenské otázky.“
Záver
Je snáď takmer nemožné prehliadať symptómy krízy neoliberálneho kapitalizmu a rovnako dôsledky tejto krízy. Napriek tomu majú, z nejakých ťažko pochopiteľných dôvodov, neoliberáli vo verejnom priestore hegemónne postavenie.
Pravdepodobne práve preto musíme v súčasnosti čeliť národným vládam autoritárskej a neoliberálnej pravice, ktoré, aj napriek sporadickému odporu verejnosti, tvrdošijne presadzujú neoliberálne reformy, demontujú sociálny štát a útočia na v minulosti získané sociálne práva pracujúcich. Neoliberáli majú signifikantne významný podiel na volebných úspechoch populizmu autoritárskej pravice a presakovaní ich slovníka do verejného diskurzu.
Neoliberalizmus presadzovaný našimi lokálnymi „expertmi“ predstavuje hlboký omyl, ktorý naplno odhalila aj pandémia koronavírusu. Naše spoločenské formácie sa budú musieť v dohľadnej dobe radikálne transformovať. Súčasnú pandémiu nemôžeme vnímať len ako jednu z mnohých epizód ľudskej civilizácie, nech jej dôsledky budú akokoľvek dramatické.
Ekonómovia si musia konečne uvedomiť, že slepá viera v samoúčelný ekonomický rast, viera vo voľný trh, politika laissez faire s naivným heslom „menej štátu, nízke dane“ a insitná viera v efekt trickle-down (presakovanie bohatstva od bohatých k chudobným), spolu s predstavou, že bezprecedentné využívanie fosílnych zdrojov je v podstate neškodné a užitočné, sú nebezpečné, deštruktívne a v súčasnom stave planéty neudržateľné.
Naše intervencie do planetárneho systému sú enormné a pre Zem neznesiteľné a v konečnom dôsledku deštruktívne a pre ľudstvo sebazničujúce. Spôsob nášho života, naša životná stratégia, aby som použil pojem zo slovníka kritickej environmentálnej filozofie, je neudržateľná, a to po environmentálnej, politickej, ekonomickej a aj sociálnej stránke.
Dramatické ekologické a sociálne problémy ľudstva ako celku sú dnes na planéte prítomné preto, že globálna populácia uverila tomu, že štátne intervencie a regulácie je potrebné odstrániť všade tam, kde sa to len dá. Neoliberálni „experti“ v tejto krajine produkujú svoje neoliberálne účelové „pravdy“ založené na dogmách neoliberálnej ekonómie, ktoré reflektujú partikulárne záujmy bohatých a vládnucej triedy. Tieto „pravdy“ vypĺňajú verejný priestor takmer bez akejkoľvek alternatívy či možnosti kritickej reflexie. To, že ovplyvňujú verejnú mienku a politické, a teda aj volebné preferencie voličov snáď ani nie je potrebné pripomínať.
Nie je však našou morálnou „povinnosťou“ hovoriť skutočnú pravdu bez toho, aby sme presadzovali partikulárne záujmy niekoho iného? Pravdepodobne áno. Je to našou povinnosťou vo vzťahu k iným, vzhľadom na verejnú mienku, aj na atmosféru, ktorá panuje v našej spoločnosti. Je to dôležité okrem iného aj vzhľadom na stav a osud demokracie. Rovnako aj pre nás je enormne dôležité, či a v koho prospech prehovárame, resp. hovoríme a presadzujeme pravdu. Pravda je totiž jeden z konštitutívnych prvkov ľudskej identity.
Na jazyk sa teraz natíska otázka: Malo vôbec nejaký zmysel napísať tento text? Aký vplyv asi tak majú kontemplácie ľavicových akademikov slovenskej proveniencie o sociálne spravodlivejšej spoločnosti v kontraste s prostriedkami, mocou a vplyvom rôznych insitných „expertov“, bankových analytikov a komentátorov, podľa ktorých všetky problémy ľudskej civilizácie vyrieši trh? Zdá sa, že ľavica sa u nás, ale aj v celej v Európe ocitla v akejsi slepej uličke. Ľavica je totiž v súčasnosti odkázaná len na to, že popisuje a reaguje na realitu, ktorú vytvára pravica. Pravica s prehľadom okupuje celý „horizont mysliteľného“, nastavuje limity a hranice verejného diskurzu a kontroluje logiku spoločenského priestoru ako takého.
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava
