Neschopnosť NATO poskytnúť serióznu odpoveď na to, aká je jeho rola v tom, čo sa eufemisticky nazýva „neisté časy“, by mala byť pre Američanov a Európanov alarmujúcejšia než jednostranná kritika Ruska a Číny, ktorých príspevok k nestabilite našej doby v porovnaní s ním bledne. Článok Medey Benjaminovej a Nicolasa Daviesa z Common Dreams preložil PT.
Februárové zasadnutie ministrov obrany NATO (Severoatlantická aliancia), prvé od prevzatia moci prezidentom Bidenom, predviedlo zastaralú, 75-ročnú alianciu, ktorá napriek svojim vojenským fiaskam v Afganistane a Líbyi obracia svoje militaristické šialenstvo k ďalším dvom obávaným nepriateľom vyzbrojeným jadrovými zbraňami: Rusku a Číne.
Túto tému ešte pred zasadnutím NATO vo svojom stĺpčeku vo Washingtone Post zdôraznil americký minister obrany Lloyd Austin, kde trval na tom, že „agresívne a nátlakové správanie sa posmelených strategických súperov, ako sú Čína a Rusko, posilňujú našu vieru v kolektívnu bezpečnosť“.
Využívanie Ruska a Číny na ospravedlnenie ďalšieho navyšovania vojenských protriedkov Západu predstavuje kľúčový prvok v novej „Strategickej koncepcii“ aliancie s názvom NATO 2030: Zjednotení do novej éry, ktorá má definovať jej úlohu vo svete na nasledujúcich desať rokov.
NATO bolo založené v roku 1949 Spojenými štátmi a 11 ďalšími západnými krajinami s cieľom postaviť sa Sovietskemu zväzu a rozmachu komunizmu v Európe. Od konca studenej vojny sa rozrástlo na 30 krajín a rozšírilo sa do väčšiny východnej Európy. V súčasnosti má za sebou dlhú a pretrvávajúcu históriu nelegálneho vedenia vojen, bombardovania civilistov a ďalších vojnových zločinov.
V roku 1999 začalo NATO bez súhlasu OSN vojnu s cieľom oddeliť Kosovo od Srbska. Jeho nelegálne nálety počas kosovskej vojny zabili stovky civilistov a jeho blízky spojenec, kosovský prezident Hashim Thaci, je v súčasnosti súdený za šokujúce vojnové zločiny spáchané na základe bombardovacej kampane NATO.
Ďaleko od severného Atlantiku bojovalo NATO po boku USA od roku 2001 v Afganistane, v roku 2011 zaútočilo na Líbyu, čím po sebe zanechalo rozpadnutý štát a spustilo obrovskú utečeneckú krízu.
Prvá fáza posudzovania novej Strategickej koncepcie NATO sa nazýva správa Hodnotiaca skupina NATO 2030. To znie povzbudivo, pretože NATO zjavne a urgentne potrebuje prehodnotiť svoju krvavú históriu. Prečo organizácia nominálne zameraná na odstrašovanie vojen a na zachovanie mieru pokračuje v rozpútavaní vojen, zabíjaní tisícov ľudí a zanecháva za sebou po celom svete krajiny zmietané násilím, chaosom a chudobou?
No žiaľ, tento druh introspekcie nie je tým, čo si NATO predstavuje pod pojmom „zhodnotenie“. Hodnotiaca skupina namiesto toho tlieska NATO ako „najúspešnejšej vojenskej aliancii v dejinách“ a berie si trochu inšpirácie z Obamovho scenára, pretože sa jednoducho „teší na budúcnosť“, pričom sa do ďalšieho desaťročia vojenskej konfrontácie vrhá s pevne nasadenými klapkami.
Úloha NATO v „novej“ studenej vojne je fakticky návratom k jej starej role v pôvodnej studenej vojne. To je poučné, pretože sa v pritom odhaľujú tie škaredé dôvody, kvôli ktorým sa USA vlastne rozhodli vytvoriť NATO, a prezentujú ich novej generácii Američanov a Európanov, aby ich overili podmienky súčasného sveta.
Akákoľvek vojna USA so Sovietskym zväzom alebo Ruskom vždy stavala Európanov priamo do prvých línií buď ako bojovníkov, ale aj ako obete masových strát. Primárnou funkciou NATO je zabezpečiť, aby obyvatelia Európy naďalej plnili tieto pridelené úlohy vo vojnových plánoch Ameriky.
Ako vysvetľuje Michael Klare v správe NATO Watch o koncepcii NATO 2030, každý krok, ktorý USA s NATO podnikajú, je „zameraný na jeho integráciu do plánov USA bojovať a poraziť Čínu a Rusko v totálnej vojne“.
Plán americkej armády na inváziu do Ruska, ktorý sa eufemisticky nazýva „Americká armáda v operáciách na viacerých poliach pôsobnosti“, začína raketovým a delostreleckým bombardovaním ruských veliteľských centier a obranných síl, po ktorom nasleduje invázia obrnených síl s cieľom obsadiť kľúčové oblasti a lokality, kým sa Rusko nevzdá.
Nie je prekvapením, že ruskou obrannou stratégiou tvárou v tvár takejto existenčnej hrozbe by nebolo vzdanie sa, ale odvetné opatrenia proti USA a ich spojencom jadrovými zbraňami.
Vojnové plány USA na útok na Čínu sú podobné, zahŕňajú rakety vystrelené z lodí a základní v Tichomorí. Čína sa o svojich obranných plánoch nevyjadrovala až tak verejne, ale ak by bola ohrozená jej existencia a nezávislosť, pravdepodobne by použila aj jadrové zbrane, ako by to urobili aj USA, ak by sa role obrátili. Avšak obrátené nie sú – pretože žiadna iná krajina nemá ofenzívnu vojenskú mašinériu, ktorú by potrebovala na napadnutie Spojených štátov.
Michael Klare prichádza so záverom, že koncepcia NATO 2030 „zaväzuje všetkých členov aliancie k nákladnému a náročnému militaristickému súpereniu s Ruskom a Čínou, ktoré ich vystaví čoraz väčšiemu riziku jadrovej vojny“.
Ako teda vnímajú Európania svoju úlohu vo vojenských plánoch Ameriky? Európska rada pre zahraničné vzťahy nedávno uskutočnila hĺbkový prieskum medzi 15 000 ľuďmi v desiatich krajinách NATO a vo Švédsku a výsledky zverejnila v správe s názvom „Kríza americkej moci: Ako Európania vidia Bidenovu Ameriku“.
Správa odhaľuje, že veľká väčšina Európanov si neželá účasť na vojne USA s Ruskom alebo Čínou a chce zostať neutrálna. Iba 22% by podporilo postavenie sa na stranu USA vo vojne s Čínou, 23% vo vojne s Ruskom. Európska verejná mienka je teda v príkrom rozpore s úlohou NATO vo vojnových plánoch Ameriky.
Pokiaľ ide o transatlantické vzťahy vo všeobecnosti, väčšina európskych krajín považuje politický systém USA za negfungujúci a politiku svojich vlastných krajín za zdravšiu. Päťdesiatdeväť percent Európanov verí, že Čína bude do desiatich rokov mocnejšia ako Spojené štáty a väčšina z nich považuje Nemecko za dôležitejšieho partnera a medzinárodného lídra ako USA.
Iba 17% Európanov si želá užšie hospodárske väzby s USA, zatiaľ čo ešte menej, 10% Francúzov a Nemcov, si myslí, že ich krajiny potrebujú pomoc Ameriky s ich národnou obranou.
Bidenove voľby príliš nezmenili názory Európanov z predchádzajúceho prieskumu v roku 2019, pretože trumpizmus považujú za príznak hlbšie zakorenených a dlhotrvajúcich problémov v americkej spoločnosti. Ako píšu autori na záver: „Väčšina Európanov pochybuje, že Biden dokáže dať rozbité vajce [v origináli riekanková postavička Humpty Dumpty, pozn.prekl.] opäť dokopy.“
Medzi Európanmi existuje tiež spätný tlak voči požiadavke NATO, aby členovia vynakladali 2% svojho hrubého domáceho produktu na obranu, čo je svojvoľný cieľ, ktorý splnilo iba 10 z 30 členov. Je iróniou, že niektoré štáty dosiahnu cieľ NATO bez zvýšenia svojich vojenských výdavkov, pretože COVID znížil ich HDP, ale je nepravdepodobné, že by členské štáty NATO, ktoré zápasia s ekonomickými problémami, uprednostnili vojenské výdavky.
Pri rozkole medzi nepriateľskými postojmi NATO a hospodárskymi záujmami Európy nejde len o vojenské výdavky. Zatiaľ čo USA a NATO považujú Rusko a Čínu predovšetkým za hrozby, európske podniky ich považujú za kľúčových partnerov. V roku 2020 nahradila Čína USA ako obchodného partnera Európskej únie číslo jeden a na konci roku 2020 EÚ napriek obavám USA uzavrela s Čínou komplexnú investičnú dohodu.
Európske krajiny majú tiež svoje vlastné hospodárske vzťahy s Ruskom. Nemecko je naďalej odhodlané venovať sa plynovodu Nord Stream 2, 746 míľovej tepne zemného plynu, ktorá vedie zo severného Ruska do Nemecka – aj keď to Bidenova vláda nazýva „zlou dohodou“ a tvrdí, že robí Európu zraniteľnou voči ruskej „zrade“.
Zdá sa, že NATO nevníma meniacu sa dynamiku súčasného sveta, akoby žilo na inej planéte. Správa jej jednostrannej Hodnotiacej skupiny uvádza ako hlavnú príčinu zhoršenia vzťahov Ruska so Západom porušenie medzinárodného práva na Kryme a trvá na tom, že Rusko sa musí „vrátiť k úplnému dodržiavaniu medzinárodného práva“. Ignoruje však oveľa početnejšie porušovanie medzinárodného práva zo strany USA a NATO a ich vedúcu rolu v napätí podporujúcom obnovenú studenú vojnu:
• Nelegálne invázie do Kosova, Afganistanu a Iraku;
• Porušenie dohody o rozšírení NATO do východnej Európy;
• Odstúpenie USA od dôležitých zmlúv o kontrole zbraní;
• Spojené štáty a ich spojenci zhodili od roku 2001 viac ako 300 000 bômb a rakiet na iné krajiny;
• Americké proxy vojny v Líbyi a Sýrii, ktoré uvrhli obe krajiny do chaosu, oživili al-Kájdu a vytvorili Islamský štát;
• Americké vedenie puču na Ukrajine v roku 2014, ktorý viedol k ekonomickému kolapsu, ruskej anexii Krymu a občianskej vojne na východe Ukrajiny; a
• Históriu ponurej reality USA ako sériového agresora, ktorého ofenzívna vojenská mašinéria vysoko prevyšuje ruské výdavky na obranu v pomere 11 k 1 a čínske v pomere 2,8 ku 1, a to aj bez započítania vojenských výdavkov ostatných krajín NATO.
Neschopnosť NATO poskytnúť serióznu odpoveď na to, aká je jeho rola v tom, čo sa eufemisticky nazýva „neisté časy“ by preto mala byť pre Američanov a Európanov alarmujúcejšia než jednostranná kritika Ruska a Číny, ktorých príspevok k neistote našej doby v porovnaní s ním bledne.
Krátkozraké udržiavanie a rozširovanie NATO po dobu celej generácie po rozpade ZSSR a konci studenej vojny nanešťastie pripravilo pôdu pre obnovenie nepriateľských postojov – ba možno dokonca spravilo ich oživenie nevyhnutným.
Hodnotiaca skupina NATO ospravedlňuje a podporuje obnovenú studenú vojnu USA a NATO tým, že vo svojej správe uvádza nebezpečne jednostrannú analýzu hrozieb. Úprimnejšie a vyváženejšie preskúmanie nebezpečenstiev, ktorým čelí svet a aká je rola NATO v nich, by viedlo k oveľa jednoduchšiemu plánu pre budúcnosť NATO: k jeho čo najskoršiemu rozpusteniu a demontáži.
Nicolas J.S. Davies je autorom knihy „Blood On Our Hands: the American Invasion and Destruction of Iraq“ (2010). Napísal tiež state o „Obamovi vo vojne“ v knihe „Grading the 44th President: a Report Card on Barack Obama’s First Term as a Progressive Leader“ (2012).
Foto: The U.S. Army. Zdroj: Flickr.
