Pred desiatimi rokmi sily NATO zasiahli do občianskej vojny v Líbyi s prísľubom oslobodenia krajiny. Katastrofa, ktorú za sebou zanechali dáva lekciu o tom, prečo je potrebné vzdorovať imperiálnym vojnám. Píše Matt Willgress v magazíne Jacobin. Preklad PT.
Správa z roku 2016 ukázala, že zásah britských, francúzskych a amerických ozbrojených síl v Líbyi v marci 2011 „nevychádzal z adekvátnych spravodajských informácií“.
Ďalej uvádza, že akcia, ktorá mala zdanlivo chrániť civilistov pred vládou Muammara Kaddáfího, sa „vyvinula v oportunistickú politiku zmeny režimu“, ktorej výsledkom bol „politický a ekonomický kolaps, boje medzi ozbrojenými zložkami a kmeňmi, humanitárne a migračné krízy, rozsiahle porušovanie ľudských práv, šírenie [zbraní] po celom regióne a nárast ISIL v severnej Afrike. “
Toto zhrnutie vojny v Líbyi, ktorá sa začala pred desiatimi rokmi, nepochádza z protivojnovej organizácie ani od jedného z pätnástich poslancov Spojeného kráľovstva, ktorí sa postavili proti vojne. Sú to slová Užšieho výboru pre zahraničné veci uvedené v dokumente s názvom „Líbya: Vyšetrovanie intervencie a kolapsu a možnosti politiky Spojeného kráľovstva v budúcnosti“.
No navzdory takémuto silnému stanovisku parlamentného výboru pozostávajúceho z rozličných politických strán sa líbyjská katastrofa opäť uvádza ako pozitívny príklad liberálneho intervencionizmu, pretože politické orgány Londýnu a Washingtonu sa naďalej pokúšajú rehabilitovať myšlienky, ktoré sa tak zdiskreditovali po vojne v Iraku v roku 2003.
Tieto snahy sú súčasťou aktuálnych diskusií o role Británie vo svete a zapadajú do obrannej a bezpečnostnej správy Borisa Johnsona načrtnutej tento týždeň – obsahujúcej záväzok k vyšším vojenským výdavkom a rozšíreniu britského jadrového arzenálu.
Ako navyše zdôraznila koalícia Zastavme vojnu, súvisí to aj s dôležitou diskusiou, ktorá práve teraz prebieha v Labouristickej strane a v širšom hnutí pracujúcich o tom, aká by mala byť naša medzinárodná perspektíva a zahraničná politika.
Zoskupenie Open Labour sa napríklad radí medzi tých, ktorí tvrdia, že ľavica sa musí vymaniť zo „zastaralej zaujatosti Irakom“. V tomto diskurze, ktorý sa v podstate týka rehabilitácie imperialistického konfliktu, sa často tvrdí, že vojna v Líbyi sa zásadne líšila od vojny v Iraku z roku 2003.
Nejde tu o nový pohľad. V čase vojny v Líbyi spisovateľ Vijay Prashad poznamenal, že „cynici vo Washingtone a Paríži [a Londýne] použili Líbyu ako prostriedok na zmytie špiny z Bushovho irackého dobrodružstva“. Akákoľvek seriózna analýza oboch vojen ukazuje oveľa viac podobností ako rozdielov.
Jedným zjavným spoločným faktorom je, že napriek námietkam tých, ktorí sa zasadzovali o vojnu, išlo zjavne o vojny vonkajších mocností, ktoré plánovali presadiť zmenu režimu v nimi zvolených cieľoch. Druhým faktorom je, že ich ústredným motívom bola kontrola ropy a prírodných zdrojov.
V deň, keď Tripolis padol, veľavravný titulok New York Times hlásal – „Ruvačka o prístup k líbyjskému ropnému bohatstvu“. Obrovské zásoby ropy v Líbyi, ktoré Západ dlho oceňoval ako najväčšie v Afrike a najbližšie k Európe, boli odteraz prístupné zahraničným investorom.
Rovnako ako v prípade všetkých imperiálnych zásahov, pokus o nadobudnutie ziskov plynúcich pre nadnárodné korporácie zásadne predchádzal akýmkoľvek myšlienkam na rekonštrukciu krajiny, ako sú napríklad základné infraštruktúrne projekty alebo zabezpečenie služieb. Tamojšie pozemné zdroje v roku 2012 dokonca tvrdili, že niektoré sily NATO a im príbuzné spoločnosti neplatili za ropu, ktorú si brali, vôbec nič.
Pri oboch inváziách bola tiež prvoradá geopolitická situácia. Anglo-americké snahy na ovládnutie Blízkeho východu nie sú žiadnou novinkou a v posledných desaťročiach došlo k novým ruvačkám o Afriku. Ale ako tvrdil Seumas Milne, líbyjská intervencia sa týkala aj paralyzovania Arabskej jari, ktorá v tom čase prebiehala, a – špeciálne v prípade Francúzska – potvrdenia upadajúcej imperiálnej sily v severnej Afrike.
A nakoniec, čo je dôležité, spôsoby, ako sa obe vojny udiali, viedli k veľkým škodám v krajinách obetí. Rovnako ako Irak, aj Líbya zaznamenala obrovské množstvo civilných úmrtí. Pri viac ako dvadsať tisíc masívnych leteckých bombardovaniach taktikou „šoku a hrôzy“ boli bežnými cieľmi veľké mestá a civilná infraštruktúra. Správa z New York Times z decembra 2011 varovala pred „neurčitými počtami obetí“ konfliktu – „množstvom civilných obetí, ktoré [NATO] odmietalo dlho uznať alebo vyšetriť“.
Organizácia Human Rights Watch uviedla, že len pri bombovom útoku na Sirte zahynuli stovky ľudí, a odsúdila NATO za nevyšetrovanie úmrtí civilných osôb pri leteckých útokoch. Amnesty International medzitým varovala, že NATO zatvára oči pred africkými migrantmi, pričom čierni Líbyjčania sú vystavení bezohľadnej kampani hromadného väznenia, lynčovania a iných zverstiev.
Keďže Boris Johnson zjavne pracuje na opätovnom potvrdení imperiálnej nástojčivosti britskej politiky, je potrebné poukázať na to, že obe vojny boli tu v Británii veľmi nepopulárne – no vtedajšia vláda v nich tak či tak pokračovala.
To je niečo, čomu musíme v robotníckom hnutí vzdorovať. Nemôžeme dovoliť, aby sa zabúdalo na zločiny týchto nezákonných vojen kvôli rope a drancovaniu krajín, a musíme byť tak, ako nikdy predtým pripravení mobilizovať sa proti ich budúcim reprízam.
Ignorovanie tejto imperiálnej minulosti umožňuje jej budúce zopakovanie: aby sme sa vyhli ďalším Líbyám, je našou úlohou nebojácne obhajovať socialistický protivojnový internacionalizmus založený na hodnotách mieru, sebaurčenia a spravodlivosti.
Zdroj foto: Picryl.
