Komentátori vnímajú ekonóma Karla Polanyiho ako geniálneho teoretika kapitalizmu a mysliteľa našej doby. Aby sme pochopili Polanyiho myšlienky, musíme ho vnímať v kontexte jeho vlastnej doby: „veku katastrofy“ Európy na začiatku dvadsiateho storočia. Preklad eseje z Jacobinu PT.
Vo Veľkej transformácii Polanyi tvrdil, že udalosti, ktoré prežila jeho generácia – dve svetové vojny, fašizmus a veľká hospodárska kríza, tvorili vzájomne prepojenú „kataklizmu“, ktorej počiatky možno nájsť v „utopistickom úsilí ekonomického liberalizmu vytvoriť samoregulujúci sa trhový mechanizmus.“
Čo sa stalo s trhovým systémom, ktorý priviedol svet do záhuby? Polanyi v podstate trval na tom, že samoregulujúci sa trh zaobchádza s pôdou, prácou a peniazmi ako s komoditami. Včlenením týchto životne dôležitých prvkov ľudského života trh podriaďuje spoločnosť svojim anarchickým a zvráteným zákonom.
Tento samotný extrémizmus samoregulujúceho sa trhu však zapríčiňuje, že nikdy nemôže vládnuť bez problémov. Toto bola Polanyiho druhá téza, ktorá predpokladala, že podriadenie života a prírody kalkulu nákupu a predaja povedie k takým závažným následkom, že sa dohľad nad „sociálnou ochranou“ sa stane nevyhnutným.
Na opísanie tohto tlaku vytvoril termín „protiprúd“. V devätnástom storočí pôsobil protiprúd ako podpora expanzie trhu tým, že ovládal jeho deštruktívne sklonov; v nasledujúcom storočí sa však kompatibilita medzi expanziou trhu a protiprúdom rozpadla.
Hlavná časť Veľkej transformácie zmapovala „rozvratné tendencie“, ktoré začiatkom dvadsiateho storočia zrazili trhový systém na kolená. Aby sa zabránilo zničeniu spoločnosti „slepým konaním“ trhu, boli potrebné ochranárske opatrenia a organizácie, ako napríklad politika taríf a odbory. Rovnaké opatrenia však viedli k prehĺbeniu hospodárskych kríz.
Polanyi sa prihlásil k predkeynesiánskemu predvedčeniu, že zásahy štátu do trhov spôsobujú ich nefunkčnosť, že vyššie mzdy vedú k nižším investíciám a že silné odborárske hnutia znižujú rekuperačné sily kapitalizmu. Tvrdil, že by regulovaný kapitalizmus s nepružnými trhmi bol vo svojej podstate nestabilný.
Revolučné desaťročie
Potom, ako sa zrútil globálny liberálny systém, Polanyi veril, že sa rozkol medzi politikou a ekonomikou zacelí. Štáty sa rozvíjali v čosi, čo nazýval „úplnejšie a koherentnejšie“ národné celky, či už vo svojej fašistickej alebo progresívnej podobe – čoho príkladom boli pre Polanyiho režimy, ktorým v USA a Sovietskom zväze predsedali Roosevelt a Stalin.
Polanyiho dichotómia medzi zachovaním stavu a revolúciou sa nevzťahovala na kolektívne akcie alebo robotnícke hnutia, ale na liberálne inštitúcie: Boli obnovené, ako v 20. rokoch, alebo ustúpili štátnym alternatívam? V jeho chápaní bol Stalinov režim predchodcom „veľkej transformácie“, zatiaľ čo Hitler na ňu „naskočil“.
Krízová teória
Fašizmus nebol pre Polanyiho vzdialeným alebo abstraktným nepriateľom. Preňho samotného nebolo možné sa vrátiť do Maďarska, kde jeho protofašistický vládca admirál Miklós Horthy po krátkej epizóde sovietskej republiky z roku 1919 rozpútal Biely teror. Po nástupe klerofašistov k moci v Rakúsku musel utiecť do Británie.
Podľa Polanyiho analýzy bol fašizmus poslednou zúrivou obranou angažovaných kapitalistických elít, čeliacich vzbure robotníckej triedy a sérii kríz, ktoré vyvrcholili Veľkou hospodárskou krízou. Tento prepad považoval za výsledok rušivých tendencií – najmä napätia vychádzajúceho zo snahy kapitalistických ekonomík udržať si zlatý štandard. Pre Polanyiho bol zlatý štandard inštitucionálnym vyjadrením utopie voľného trhu na globálnej úrovni.
Po pôvode utópie voľného trhu pátral až v spisoch Thomasa Roberta Malthusa a Davida Ricarda. Najmä pre Ricarda bolo zásadnou zásadou ekonomického liberalizmu to, aby sa s pôdou, prácou a peniazmi zaobchádzalo ako s komoditami. Odtiaľ tiež pochádza slávny Polanyiho výrok: „Aby sme pochopili nemecký fašizmus, musíme sa vrátiť k ricardovskému Anglicku“ – čo je predmetom hlavných kapitol Veľkej transformácie.
V tomto bode by sme si mali všimnúť nejednoznačnosť Polanyiho argumentov. Niekedy písal tak, akoby sa „samoregulačné“ trhové hospodárstvo, prinajmenšom v Británii, zrealizovalo. Na iných miestach ho považoval za čisto utopickú túžbu a trval na tom, že úplná komodifikácia pôdy, prírody a peňazí by destabilizovala a rozvrátila ľudskú spoločnosť.
Protiprúd
Podľa Polanyiho schémy sa tu musel nutne objaviť istý „protiprúd“, ktorý by vzdoroval tomuto deštruktívnemu smerovaniu a zabránil úplnej liberalizácii ekonomiky a štátu. Ricardo predpokladal, že ak by sa štát pokúsil zasiahnuť do samoregulujúceho sa trhu, spontánne sociálne sily by vzdorovali jeho snahám. Polanyi obrátil tento predpoklad na hlavu tvrdením, že zavedenie neobmedzenej trhovej konkurencie by v spoločnosti spontánne vyvolalo ochranný protiprúd, ktorý by sa v niektorých krajinách prejavil „značným rozšírením role vlády“ a v iných prostredníctvom „odborových zväzov, družstiev, cirkví. “
Tento protiprúd by sa usiloval o štátne zásahy v podobe továrenských zákonov, sociálnej legislatívy, ciel, centrálneho bankovníctva a riadenia menového systému, aby mal pod kontrolou deštruktívne dopady trhu. To by posilnilo štát ako garanta základného sociálneho zabezpečenia a minima rovnosti. Štát, ako to Polanyi videl, sa tak stal „hlavným orgánom sociálnej sebaobrany“.
Socializmus bol podľa Polanyiho chápania „inherentnou tendenciou priemyselnej civilizácie prekonať samoregulujúci sa trh tým, že ho vedome podriaďuje demokratickej spoločnosti“. S odkazom na túto definíciu označili Patrick Iber a Mike Konczal socializmus Bernieho Sandersa za „veľmi polanyiánsky“.
Ako poznamenal Michael Burawoy, definícia obsahuje „viac ako štipku teleológie“. Nástup socializmu nemusí byť prísne predurčený, ale ak predstavuje „inherentnú tendenciu priemyselnej civilizácie“, jeho víťazstvo sa javí ako takmer nevyhnutné. Burawoy poznamenáva, že tu existuje jasná paralela s pojmom evolučného socializmu Eduarda Bernsteina, ktorý počítal s „zákonným rozšírením demokracie z politickej do hospodárskej oblasti“.
Bernstein veril, že v liberálnej demokracii by sa rozširovanie proletariátu malo tendenciu prejaviť vo zvýšení politickej moci pracujúcich, ktorá by vyústila do postupného prechodu k socializmu. Do dosiahnutia tohto bodu mohlo robotnícke hnutie prinajlepšom posilniť svoj vplyv vytváraním koalícií s „progresívnou“ buržoáziou. Ich spoločným nepriateľom nebol sám kapitalizmus alebo kapitalistický štát, ale malý tábor súkromných záujmov, ktorý sa, odmietajúc uzrieť svetlo rozumu a sociálnej spravodlivosti, bránil demokratizácii.
Bernstein a Bauer
Burawoyov komentár je bystrý, pretože mladý Polanyi skutočne našiel inšpiráciu v Bernsteinovi a „liberálnom socialistickom“ hnutí, ktorého bol vedúcim predstaviteľom. Počas svojich dní strávených v Budapešti patril k skupine „buržoáznych radikálov“, pre ktorých bol Bernstein intelektuálnou autoritou. Jeho mentor, Oscar Jászi, bol osobným priateľom tohto nemeckého socialistu. Polanyi, podobne ako Bernstein, si bol istý, že demokracia napreduje k socializmu.
Po jeho presune do Viedne v roku 1919 sa Polanyiho politická obežná dráha priblížila k austro-marxistom – najmä k Otto Bauerovi, vodcovi rakúskej sociálnodemokratickej strany (SDAP). Bol to rozhodujúci okamih v histórii európskeho socialistického hnutia. Regiónom sa prehnali masové politické štrajky a protivojnové demonštrácie. Námorníci rakúsko-uhorského námorníctva sa vzbúrili a revoluční socialisti založili zastupiteľské republiky v Bavorsku a Maďarsku.
Skúsenosti z vojny a revolúcie zasadili klin medzi revolučné a vlastenecké krídlo európskeho socializmu. Prvý smer sa staval proti vojenským snahám svojich národných štátov z roku 1914, druhý – vrátane Bauerovho SDAP a SPD v Nemecku – ich podporoval. Prvý z nich podporoval model sovietskej demokracie založený na zamestnaneckých radách, druhý liberálno-demokratický systém založený na parlamentoch.
V roku 1919 sa Rakúsko ocitlo v zápale vzbury. V nasledujúcom roku mohol minister za SDAP Julius Braunthal stále tvrdiť, že „rakúska robotnícka trieda má od novembra 1918 schopnosť ustanoviť si svoju vlastnú moc, diktatúru rád, kedykoľvek si bude priať“. Aj Otto Bauer bol presvedčený, že rakúske rady pracovníkov a vojakov majú silu presadiť situáciu dvojitej moci.
Stratená príležitosť
Bauer si získal reputáciu – slovami Petra Loewenberga – „opatrného, rozvážneho a uhrančivého teoretika, ktorý používa svoj vynikajúci intelekt na to, aby sa vyhol rozhodovaniu“. Ako poznamenala Polanyiho manželka Ilona Duczyńska, Bauerova „brilantná myseľ“ a rétorické vlohy napomohli jeho vplyvu v socialistickej ľavici. Avšak, v každom rozhodujúcom okamihu bol „neschopný konať“. Podľa Duczyńskej založil Bauer svoj gradualizmus a pasivitu v deterministickej koncepcii sociálneho pokroku.
Bauer bol napriek tomu dokonale schopný konať, aby uhasil plamene revolty. Aj keď na neho rady vojakov a pracujúcich urobili dojem, neúnavne bojoval proti vzniku republiky rád. Bauer neskôr uvažoval o tom, že rady mohli kedykoľvek zaviesť sovietsku republiku a „v dohľadne nejestvovala žiadna moc, ktorá by ich dokázala zastaviť“. Cieľom vedenia SDAP však bolo, aby sa pracujúci prispôsobili podmienkam jestvujúcej politickej štruktúry, a nie aby ju zbúrali.
Bauer svoje kroky a nečinnosť zdôvodnil nevyhnutnosťou zabrániť „katastrofe“ v podobe kontrarevolučného odporu. Naproti tomu Duczyńska videla premárnenú historickú príležitosť, zradu nervov, ktorá stanovila smer pre sériu duchaoslabujúcich ústupkov, ktoré vyvrcholili v roku 1934 „otvorenou občianskou vojnou a rozdrvením robotníckej triedy“. Toto „odmietnutie revolúcie“ zo strany SPAD v roku 1919 zahájilo z jej pohľadu
… dlhú sériu sociálnodemokratických ústupkov, bojov, ktoré sa nikdy nebojovali … snahou vyhnúť sa občianskej vojne, alebo jej celkom uniknúť, sa strana postupne vzdala reakčným silám a fašizmu.
Bauerova stratégia, ktorej cieľom bolo zabrániť kontrarevolúcii, zlyhala. Nedošlo k pomalému prechodu od kompromisov k socializmu. Namiesto toho rakúska vládnuca trieda bez okolkov upustila od demokracie.
Od rovnováhy k slepej uličke
V 20. rokoch 20. storočia veril Bauer v nevyhnutný pokrok demokracie a jej vývoj smerom k socializmu. Keď však politické udalosti v nasledujúcom desaťročí toto jeho presvedčenie vyvrátili, Bauer prepracoval svoju predchádzajúcu tézu o „rovnováhe“. Tvrdil, že vzostup fašizmu bol dôsledkom patovej situácie triednych síl vyplývajúcej z demokratizačného procesu: robotníci prostredníctvom hlasovania požadovali ústupky, čo podkopalo zisky kapitalistov, ktorí zasa zareagovali podporou fašizmu.
Polanyi rozvinul svoju vlastnú perspektívu v úzkom spojení s tou Bauerovou. Jeho chápanie protiprúdu bolo spojené s procesom demokratizácie: vyvlastnené triedy sa hlasovaním domáhali ochrany pred trhovými silami, ale trhový mechanizmus prísne vymedzoval akékoľvek napínanie svojich nových politických síl.
Výsledkom bola slepá ulička. Robotníci bránili svoje záujmy volením strán, ktoré „zasahovali do fungovania trhu“. To bránilo efektívnemu fungovaniu trhových síl, na čo kapitáni priemyslu zareagovali pokusom podriadiť demokraciu svojim záujmom alebo ju úplne zrušiť.
Demokracia vs. kapitalizmus
Jedným z ukážkových príkladov podriadenosti demokracie bola začiatkom 20. rokov intervencia Spoločnosti národov v Rakúsku. Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko dali lige úlohu získať pre postihnutú krajinu pôžičky a dohliadať na ich splácanie. Zdá sa, že ich motivácia bola ekonomická a technická, ale mali na pamäti aj zjavne politický cieľ: podkopať SDAP.
Ako zamestnanci ligy veľmi dobre vedeli, imperiálno-finančné záujmy, ktoré zastupovali, si želali, aby v spolupráci s pravicovo-kresťanskou sociálnou národnou vládou podkopali administratívu „Červenej Viedne“ riadenú SDAP. V pláne bolo zaviesť tvrdé úsporné opatrenia. Nezamestnanosť predvídateľne vzrástla, čo podkopalo silu robotníckej triedy, od ktorej závisela rakúska sociálna demokracia.
V polovici 40. rokov Polanyi tvrdil, že tieto udalosti – a podobné epizódy inde – započali zánik liberálneho svetového poriadku. Z dnešného hľadiska by sme ich mohli prozaickejšie nazvať predchodcami stabilizačných programov MMF.
Fašistický plánom bolo úplne zrušenie demokracie. Podľa Polanyiho bolo cieľom prekonať rozdelenie spoločnosti na ekonomickú a politickú sféru podriadením politiky (demokracie) neobmedzenej vláde kapitálu. V úvodnom náčrte téz Veľkej transformácie, ktoré nazval „Fašistická transformácia“, načrtol ostrý kontrast medzi socializmom – „demokraciou, ktorá zvíťazila nad kapitalizmom“ – a fašizmom, ktorý predstavoval obnovenie kapitalistickej moci obetovaním demokracie.
V teoretickom zmysle Polanyi tvrdil, že demokracia nie je politickým režimom kapitalistickej spoločnosti. Demokracia a kapitalizmus boli skôr samostatnými systémami, uberajúcimi sa opačnými smermi. Veril, že ich nezlučiteľnosť spôsobila kataklizmu začiatku dvadsiateho storočia.
Od kapitalizmu k trhovej spoločnosti
V 40. rokoch Polanyi zanechal kapitalizmus ako predmet analýzy a slovo „kapitalizmus“ sa vytratilo z jeho slovníka. Vo Veľkej transformácii ho nahradil pojmami „trhová ekonomika“ a „trhový systém“. Ako poznamenal ekonóm J. K. Galbraith, takéto slová sú „nevýrazné“ a „nezmyselné“ v tom zmysle, že upriamujú pozornosť skôr na výmenné transakcie ako na konfliktné vzťahy moci a vykorisťovania.
Stručne povedané, Polanyiho kritika trhového hospodárstva zostáva inšpiratívnym súborom prác, chýba jej však uznanie hybných síl systému. Jeho význam pre socialistickú teóriu dnes spočíva v kritike ekonomického liberalizmu, jeho rozsiahlej a často geniálnej ekonomickej historiografii a obrane netrhovej utópie.
(krátené)
Foto: Hellebardius. Zdroj: Flickr.
