Publikácia kanadských autorov Nicka Srniceka a Alexa Williamsa vychádza v českom preklade Masarykovej demokratickej akadémie (Mda) päť rokov po svojom prvom vydaní (2015). A hoci odvtedy došlo k zmene konkrétnych politických reálií (vrchol migračnej krízy, víťazstvo Donalda Trumpa v amerických voľbách, či nádeje spojené s Jeremy Corbynom na čele britskej labouristickej strany), celková situácia, na ktorú autori reagujú zostáva naliehavo aktuálnou.
Prvé dve decéniá 21. storočia sa niesli v znamení rapídneho technologického pokroku, ktorý so sebou priniesol, okrem iného, zlom v komunikačných technológiách (Internet) a s nimi spojených vzdelávacích možnostiach pre širšiu škálu obyvateľstva Zeme než kedykoľvek predtým. S tým súvisia aj nové perspektívy participatívnej demokracie, kde miliardy ľudí môžu dostať možnosť vyjadriť sa a ovplyvniť svetovú politiku. Strojová automatizácia postupne nahrádza čoraz viac každodennej práce a má potenciál oslobodiť ľudstvo od vysiľujúcich repetitívnych činností. Pokrok v medicíne a v čistých technológiách nám taktiež otvára potenciálne netušené perspektívy do budúcnosti.
S týmto potenciálom stojí v ostrom kontraste súčasná globalizovaná spoločnosť, stále fungujúca na princípoch neoliberálneho trhového fundamentalizmu, ktorý všetky spomínané možnosti skôr brzdí, resp. deformuje než by im mal napomáhať k rozvoju. Zatiaľ čo sa môžeme za niekoľko milisekúnd spojiť s ľuďmi na druhom konci sveta, väčšina z nás musí čeliť problémom v zabezpečení základných životných potrieb ako cenovo dostupné bývanie, zdravotná starostlivosť, prípadne vzdelanie našich detí atď. Na stále neistejšom pracovnom trhu, kde postupne zanikajú aj posledné istoty tzv. sociálneho štátu (welfare state) sa medzi populáciou zvyšuje pocit frustrácie, životného nenaplnenia, stresu a depresie.
Zatiaľ čo vlády pokračujú v politike škrtov, tradičné prostriedky odporu zostali po mohutných ofenzívach neoliberalizmu ochromené a fragmentarizované. Organizované robotníctvo a odbory ako reálna politická sila vo väčšine vyspelého sveta prakticky prestali existovať, ľavicové politické spektrum je minimálne, rozdelené na stovky vzájomne súperiacich frakcií a zoči-voči globálnemu kapitálu zúfalo neschopné akcie. Vo svojej knihe prichádzajú Srnicek a Williams s analýzou tohto stavu a zároveň ponúkajú možné riešenia do budúcnosti, ktorá, ako konštatujú už v úvode, bola v súčasnom systéme „jednoducho zrušená.“
Za hlavnú (de)organizačnú mantru, takpovediac za slepú uličku súčasných ľavicových politických úsilí a zároveň príčinu ich neúspechov, označujú autori skupinu postojov, ktoré nazývajú pojmom ľudová politika (folk politics). Tieto politické postupy sa vyznačujú partikularizmom a prézentistickou optikou, programovo odmietajúc všetky dlhodobejšie alebo hierarchizované projekty. Ľudová politika je podľa nich „sada strategických domnienok, ktoré ľavicu potenciálne vysiľujú, znemožňujú jej rásť a vytvárať trvalú zmenu, či expandovať nad rámec partikulárnych záujmov.“ Ľudová politika si vyberá ostentatívne uskutočňované malorozmerné demonštrácie a skôr než vypracovanie celospoločenského programu zmeny uprednostňuje známe pojmy minulosti pred neznámymi výzvami budúcnosti. S tým súvisí fetišizácia rôznych foriem partikularizmu, či už ide o prejavy lokálneho konzumerizmu (local food, local economics, local banks…), priamej demokracie, ktorej zvrátená absolutizácia zachádza až do štádia, kedy sa protestujúci zohľadňovaním princípu všeobecného konsenzu i v tých najmenších otázkach, stávajú neschopnými akejkoľvek akcie.
S tým súvisí aj politika horizontalizmu, ktorý čiastočne vychádza z anarchistických a libertariánsko-komunistických inšpirácií a dominuje na súčasnej ľavicovej scéne. Jeho základom je odmietanie akejkoľvek formy hierarchie a dominancie ako zárodku despotizmu, orientácia na priamu akciu a prefiguratívnu politiku, ktorá sa pokúša realizovať svoju predstavu nového sveta okamžite, takpovediac „teraz a tu“. Srnicek s Williamsom poukazujú na príklade konkrétnych antikapitalistických hnutí ostatných rokov (Occupy Wall Street, argentínske protesty z r. 2002), že dané postupy sú z dlhodobého hľadiska a pri riešení širokospektrálnych problémov neúčinné a ich neúspech spätne vedie k pocitom frustrácie z „nezmeniteľnosti“ kapitalistického systému. Autori však zavrhujú aj paséistickú orientáciu na „staré zlaté časy“ povojnového sociálneho štátu (welfare state). Upozorňujú, že klasický model sociálneho štátu bol postavený na rasovej a rodovej nerovnosti (biely muž ako živiteľ rodiny, žena ako večná slúžka v domácnosti, rasová segregácia), a pokračujúcom vykorisťovaní krajín tretieho sveta západnou Európu a Amerikou. Návrat ku keynesiánskemu sociálnemu štátu tak, ako ho poznáme z histórie, je nemožný, možné (a potrebné) však je, zobrať si inšpirácie z jeho progresívnych charakteristík.
Druhá a tretia kapitola knihy predstavujú historicko-politické analýzy stavu súčasnej radikálnej ľavice (Prečo prehrávame?) a neoliberálnej pravice (Prečo vyhrávajú?). Už z týchto názvov je jasné, že ide o polohy vzájomného kontrastu. Zatiaľ čo ľavé politické spektrum sa minimálne od polovice 60. rokov drobí a pod vplyvom postmoderny sa vzdalo veľkých naratívov a dobrovoľne vystúpilo zo zápasu o politickú hegemóniu, neoliberáli sa cieľavedomo organizovali a minimálne od konca 2. svetovej vojny pracovali na tom, aby boli v rozhodujúcom momente pripravení prevziať iniciatívu, čo sa im v závere 70. rokov aj podarilo vďaka súhre špecifických dejinných okolností (kombinácia inflácie a vzrastu nezamestnanosti, tzv. stagflation, na ktorú v tom momente nedokázali keynesiánski ekonómovia pružne reagovať ). Zdá sa byť filozofickou iróniou (i keď z hľadiska politického pragmatizmu úplne pochopiteľnou), že najväčší obhajcovia minimálneho štátu využívali na šírenie svojich myšlienok vo veľkom verejné mechanizmy. Či už to boli thinktanky, školy alebo štátne inštitúcie, neoliberáli neúnavne pracovali na upevňovaní a rozširovaní svojej organizačnej bázy, aby sa do dôležitých úradov a podnikov dostali ľudia, oddaní myšlienkam minimálneho štátu. Nadväzujúc na postreh českého sociológa Jana Kellera o tom, že v súčasnosti je jedinou „triedou pre seba“ (v marxistickom ponímaní) práve cca jedno percento najbohatších ľudí planéty, ktorí sú na rozdiel od zvyšku umelo individualizovanej populácie zomknutí a striktne organizovaní, podobnú organizovanosť a cieľavedomosť si môžeme všimnúť už v prvých verejno-politických pohyboch neoliberálov od 40. rokov. Dôležitou skutočnosťou (okrem samotnej pripravenosti prevziať moc) bol fakt, že ideológia neoliberalizmu dokonale vyjadruje záujmy vládnucej kapitalistickej triedy, od ktorej bola (a je) desaťročia štedro podporovaná a živená.
Druhá polovica knihy je venovaná ideologickým, svetonázorovým a organizačným zmenám, ktoré musí súčasná ľavica prijať, aby sa vymanila z pozície trvalej defenzívy a dokázala naprojektovať a uskutočniť alternatívne vízie sveta. Ako nevyhnutný predstupeň ku zvrhnutiu súčasného kapitalizmu uvádzajú autori predstavu spoločnosti post-práce (post-work society) v duchu výroku populárneho britského spisovateľa A. C. Clarka: „Cieľom budúcnosti je plná nezamestnanosť.“ Na dosiahnutie tohto stavu navrhujú tri základné kroky: plnú automatizáciu, zavedenie nepodmieneného základného príjmu a docielenie kultúrneho posunu v chápaní práce.
V súčasnosti predstavuje proces automatizácie nahradzovanie čoraz väčšieho počtu pracovníkov strojmi, pričom daný fenomén sa už zďaleka netýka len nekvalifikovanej práce (low-skilled work), ale zasahuje čoraz viac aj kvalifkované profesie, o ktorých by si to ešte pred niekoľkými rokmi nebol nikto pomyslel. So znižovaním počtu pracovných miest ide ruka v ruke prekarizácia práce, keď sú zamestnanci nútení pracovať čoraz viac v čoraz horších pracovnoprávnych podmienkach s minimálnym (alebo žiadnym) sociálnym zabezpečením.
Pokiaľ ide o myšlienku základného nepodmieneného príjmu, stojí za upozornenie, že v 70. rokoch sa o nej uvažovalo ako o reálnom politickom pláne a len nasledujúca víťazná ofenzíva a dlhodobá hegemónia neoliberalizmu nás od nej natoľko odcudzila, že väčšine populácie pripadá dnes minimálne zľahka exotická (ak o nej vôbec počuli). Avšak práve koncept nepodmieneného všeobecného základného príjmu je jedným z kľúčových nástrojov prechodu od neoliberalizmu k postpracovnej spoločnosti. So zabezpečením dôstojného života bez hmotnej núdze súvisí zmysluplné využitie väčšieho množstva voľného času, ktoré ľuďom prinesie automatizácia. Tento príjem musí byť dostatočne vysoký a ako taký nemá predstavovať náhradu sociálneho štátu (ku ktorého pozitívnym aspektom sa autori navrhujú vrátiť), ale dodatok k nemu.
Materiálnym zabezpečením rozsiahlych más námezdne pracujúceho obyvateľstva dochádza k plneniu predpokladu na ďalšie aktivity už na poli kontra-hegemonických vystúpení proti globálnemu kapitalizmu, keďže zvyšovanie miezd konsoliduje a generuje triednu silu. So zvýšením voľného času súvisí aj fenomén, ktorý autori provokatívne nazvali „právo na lenivosť“. Kapitalistická pracovná etika je totiž natoľko vžitá do myslenia ľudí, že najväčšou prekážkou zavedenia nepodmieneného základného príjmu nebudú predstavovať ekonomické, ale kultúrno-ideologické výzvy. Okrem ideologického zajatia neoliberalizmu nastala v druhej polovice 20. storočia fragmentarizácia robotníckej triedy v procese deindustrializácie a globalizácie, ktorá ešte väčšmi sťažuje proces zjednocovania sa a politického odporu.
V priebehu knihy sa viackrát objavuje pojem syntetická sloboda, ktorá tvorí v istom zmysle opak neoliberálnemu konceptu slobody, založeného na negatívnej slobode od štátu a iných jednotlivcov pri dosahovaní individuálnych podnikateľských cieľov každého jednotlivca alebo firmy. Syntetická sloboda v sebe teda spája slobodu od existenčných problémov, zabezpečenú všeobecným nepodmieneným základným príjmom (UBI, Universal Basic Income), zvýšeným množstvom voľného času, ktorý budú môcť ľudia ľubovoľne využiť a ktorý im poskytne priestor na pestovanie svojich záľub a vzdelávanie sa. Všetky navrhované opatrenia však nepredstavujú automatický recept na vstup do postpracovnej spoločnosti, skôr ide o sériu krokov, ktoré by mala súčasná ľavica prijať ako predstupeň k širším štrukturálnym otázkam. Tieto potom môžu v budúcnosti vyústiť do postpracovnej spoločnosti. Avšak dôležitejším než realizácia týchto krokov je zmena celkovej intelektuálnej atmosféry v spoločnosti, ktorá sa nachádza v pevnom zajatí neoliberalizmu. Pokiaľ ide o dosiahnutie politickej zmeny, autori navrhujú tzv. kontra-hegemonickú (counter-hegemonic) stratégiu, ktorá má za cieľ v prvom rade zmeniť duchovné predpoklady, teda intelektuálnu klímu v spoločnosti. Na rozdiel od metód ľudovej politiky je daná stratégia podľa autorov expanzívna, dlhodobá, nebojí sa abstrakcie a komplexnosti a cieľavedome smeruje k zvrhnutiu globálneho kapitalizmu. Vo svojom úsilí po prevzatí politickej iniciatívy sa autori venujú každej z dominantných oblastí súčasnej neoliberálnej hegemónie: intelektuálnej, kultúrnej a technologickej a navrhujú rôzne riešenia od návratu k utopickým naratívom, pluralistickej ekonomike až po nový spôsob využitia technológií.
Na uskutočnenie týchto cieľov je potrebná mobilizácia ľudovej a politickej moci, čo môže predstavovať citlivú tému, pretože západná ľavica sa minimálne od vzniku postmoderny díva na politickú moc a jej využitie veľmi skepticky. Autori uvádzajú, že vybudovanie sveta postpráce si bude vyžadovať rozsiahle spoločenské zmeny vrátane masových populistických hnutí, zdravého ekosystému organizácií a analýzy tzv. bodov zlomu. Tie v histórii predstavovali slabé miesta kapitálu, kde bolo možné účinne zatlačiť na veľké trhy za pomoci relatívne malého počtu štrajkujúcich (napr. medzinárodné doky, bane – keďže nerastné bohatstvo nemožno premiestniť alebo veľké dodávateľské firmy). Napriek tomu, že dostupnosť týchto bodov zlomu sa so vzrastajúcou mobilitou kapitálu stále zmenšuje, autori sa vymedzujú voči pesimistickému postoju k možnostiam ich využitia v súčasnosti a poukazujú na fakt, že tento fenomén sa v globalizovanej ekonomike mohol stať subtílnejším a menej viditeľným, ale jeho správne využitie dokáže priviesť k daľekosiahlejším a citeľnejším následkom než kedykoľvek predtým.
Pomerne veľký priestor venujú autori aj problému tzv. prebytočnej populácie (surplus population), ktorá bola v tradičnej marxistickej terminológii označovaná ako rezervná armáda nezamestnaných. Daný fenomén analyzujú jednak historicky (v prvej podkapitole piatej kapitoly „Skuteční nuzáci“, kde sa opisuje vznik tejto skupiny), sociologicky (vzhľadom na rozdelenie spoločnosti vo vyspelých západných krajinách) a globálne na príklade štátov tretieho sveta fungujúcich ako zásobáreň tejto prebytočnej populácie bez práce, ktorá sa v migračných vlnách presúva do Európy, čo využíva vládnuca trieda k opätovnému rozoštvávaniu spoločnosti cez rasizmus a xenofóbiu.
S tým súvisí aj záver knihy, kde autori reagujú na kritické ohlasy deväť mesiacov po jej prvom vydaní. Tematicky je prehľadne rozdelený na jednotlivé okruhy, ktoré v tej či onej súvislosti vzbudili medzi čitateľmi a vedeckou obcou otázky (v prípade častí o politickej hegemónii možno až rozhorčenie). Pri každom z týchto bodov sa autori trpezlivo pristavujú a vysvetľujú ho.
V podkapitolke doslovu s názvom Budúcnosť postpráce načrtávajú Srnicek a Williams štyri možné scenáre budúceho vývoja postpracovnej spoločnosti. V súvislosti s tým sa žiada oceniť, že i k vlastnému základnému koncepčnému východisku a dočasnému cieľu – postpracovnej spoločnosti – nepristupujú bezproblémovo. Celkovo sa nám podľa autorov (v prípade, že sa ľudstvo zmobilizuje na prekonanie neoliberalizmu k postpráci) črtajú štyri alternatívy: postpracovný svet neokoloniálny a rasistický, ekologicky neudržateľný, mizogýnny a ľavicový. V prvom prípade by postpracovná spoločnosť vznikla len na Západe, ktorý by sa čoraz viac ohradzoval od zvyšku (rozvojového) sveta a naďalej ho vykorisťoval. Tým by sa jednak zvyšoval prílev migrantov na Západ a xenofóbia vo vyspelých spoločnostiach, jednak by dochádzalo k nárastu globálneho napätia a vojenských konfliktov. V druhom prípade by išlo o svet postpráce bez dôrazu na obnoviteľnosť zdrojov so zvyšovaním spotreby a emisií. Výsledkom by bol urýchlený príchod klimatickej katastrofy, so všetkými devastačnými následkami pre ľudskú civilizáciu. Tretí scenár predstavuje vyhrotenejšiu formu globálnej mizogýnie, keď by na ženách stala celá váha neplatenej repetitívnej domácej práce a len muži by mohli požívať všetky výhody postpracovnej spoločnosti. Autori, prirodzene, preferujú, štvrtý model, ktorý nazývajú ľavicovým a ktorý predstavuje veľký krok oproti súčasnému systému v podobe otvorených hraníc, globálneho základného príjmu, socializácie neplatenej práce a eliminácii priestorových mechanizmov kontroly (väzenia a getá). Avšak zároveň zostávajú verní svojmu realizmu a konštatujú, že najmä vzhľadom na disparitu medzi Západom a zvyškom sveta, kde žije väčšina „prebytočnej populácie“ prichádzajú v súčasnosti do úvahy skôr prvé tri scenáre, prípadne ich kombinácia. Z toho vplýva zásadný imperatív pre akúkoľvek budúcu ľavicovú politiku: nový svet nesmie stáť na nijakej forme vykorisťovania, či už by išlo o vykorisťovanie jednej skupiny štátov druhou, jednej rasovej skupiny druhou alebo útlak na rodovom základe.
Autori sú si vedomí určitých obsahovo-štruktúrnych obmedzení knihy, ktoré v doslove definujú ako nedostatočne do hĺbky rozpracované ekologické otázky (aj keď všetky ich požiadavky na alternatívnu spoločnosť spája ekologická udržateľnosť) a západocentrická povaha ich analýzy, vyplývajúca jednoducho z faktu, že autori najviac pozornosti venujú prostrediu, kde žijú a ktoré poznajú najlepšie. Zároveň hodnotím veľmi pozitívne, že prostredníctvom tohto vymedzenia rešpektujú aj „iné cesty“ a vyjadrujú nádej, že budúcnosť prelomí limity práve smerom k nezápadným civilizačným celkom a ich príspevku k zmene sveta.
Pri kritike ľudovej politiky autori zdôrazňujú svoju vlastnú spätosť s protestnými hnutiami ostatných rokov a uvádzajú, že podnetom na napísanie knihy bolo práve sklamanie z ich neúspechu a snaha zistiť jeho príčinu. Ako najväčší problém tzv. ľudovej politiky vnímajú okrem vyššie spomínaných charakteristík absolutizáciu bezprostrednosti ako organizačného rámca a spôsobu aktivity. Podľa nich možno ľudovú politiku premenovať aj na „politiku bezprostrednosti.“ Neodsudzujú napr. lokalizmus, horizontalizmus alebo anarchizmus per se, „ľudovosť“ politických prejavov daných hnutí v konkrétnom historickom čase je skôr otázka implicitne chápanej organizačnej štruktúry, než cieľavedomo deklarovaných postojov. Jednoducho povedané, pri svojej kritike ľudovej politiky „nevylievajú s vaničkou dieťa.“
Za sympatické považujem aj to, že autori pripúšťajú možnosť nesprávnosti vlastných analýz, pričom správne poukazujú na fakt, že mnohí ľavicoví myslitelia prikladajú svojím myšlienkam absolútnu platnosť, čo je vzhľadom na komplexnú povahu sveta a samotnú ideovú podstatu ľavice groteskné.
Autori sa (úspešne) snažia nefetišizovať si nijaký ideologický projekt, organizačný postup alebo historické obdobie. Rovnako sa dokážu inšpirovať aj svojimi ideologickými protivníkmi. Napríklad z povojnovej libertariánskej Montpelerinskej spoločnosti si vyberajú tri prvky inšpiratívne pre súčasnú ľavicu: dôraz na dlhodobú víziu, zámer budovať metódy globálnej expanzie a pragmatickú flexibilitu spojenú s kontra-hegemonickou stratégiou.
Jedno zo záverečných tvrdení knihy: „V zložitom svete nemá nikto výsadný pohľad na totalitu vecí“ môžeme chápať v istom zmysle ako ich autorské motto. Daný postoj priamo nadväzuje na staré ľavicové zásady demokracie a tolerancie k inakosti vychádzajúce z vedomia komplexnosti sveta a jej rešpektovania. Vzhľadom k vyššie povedanému autori sami svoju knihu vnímajú ako príspevok do diskusie. Nakoľko bohatá a najmä prakticky plodná táto diskusia bude, ukáže čas.
Nick Srnicek – Alex Williams: Vynalézení budoucnosti. Postkapitalismus a svět bez práce.
Preklad: Petr Bittner
Vydavateľstvo Masarykovej demkratickej akadémie, Praha, 2020
Zdroj foto: Masarykova akademie.
