Nerozsiahla kniha Ako byť antikapitalistom v 21. storočí evokuje hrúbkou aj názvom úvod k problematike antikapitalizmu – mnohým čitateľom ním iste aj bude. Pre autora, amerického sociológa Erika Olina Wrighta, sa stala nezamýšľanou bodkou za jeho celoživotným dielom. Nezamýšľanou preto, lebo ide len o prvú časť väčšieho projektu. Ten mal nadviazať na autorovu staršiu prácu V ústrety reálnym utópiám (Envisioning Real Utopias) a pozostávať z dvoch dielov: prvý mal mať zjednodušený popularizačný charakter, druhý mal byť venovaný teórii a poučenému publiku. Dokončenia sa nedočkal: E. O. Wright umrel v januári 2019 krátko po tom, čo dokončil prvý zväzok. Dielo síce ostalo nedokončené, ale zďaleka nie bezcenné.
Ako uvádza prebal, manifest Ako byť kapitalistom v 21. storočí je destilátom desaťročí práce jedného z najvýznamnejších predstaviteľov tzv. analytického marxizmu rozvíjaného predovšetkým v angloamerickom prostredí. Na poldruhastovke strán sa autor v šiestich kapitolách pokúša zodpovedať otázku, prečo vôbec byť antikapitalistom, pokračuje k diagnostike a kritike kapitalizmu, analýze podôb antikapitalizmu, plynule prechádza k socializmu ako ekonomicko-demokratickej alternatíve kapitalizmu a svoj spis uzatvára staťami o význame štátu pre antikapitalistickú stratégiu a náčrtom možného agenta/subjektu spoločenskej transformácie vedúcej nielen prekonaniu kapitalizmu, ale aj jeho humanistickejšej náhrade.
Čitateľ so skúsenosťou s ľavicovou teóriou môže byť oprávnene podozrievavý – ako je možné vmestiť toľko obsahu a komplexných problémov do komornej príručky? Autor knihu zamýšľal predovšetkým pre čitateľov, ktorý vnímajú neudržateľnosť súčasného kapitalistického systému, ale nevedia presne formulovať jej príčiny, dôsledky, prípadne nepoznajú spôsoby, ako sa systému brániť, resp. za čo miesto neho bojovať. Ako prezieravé sa javí rozhodnutie ponechať manifest bez poznámok pod čiarou, rozsiahlej bibliografie a teoretických dišpút, ktoré by cieleného čitateľa mohli skôr odradiť než vtiahnuť do boja za spravodlivejší svet a roznietiť v ňom vášeň a zápal pre aktívnu účasť v antikapitalistickom hnutí.
Kniha vyvolá veľa otáznikov aj nesúhlasu u publika, ktoré už je teoreticky podkuté (autor už nemal príležitosť svoje tvrdenia hĺbkovo a komplexne objasniť), ale je vynikajúcim úvodom ku kritike kapitalizmu, ako aj sprievodcom na ceste k budovaniu jeho životaschopnej alternatívy v podmienkach 21. storočia. Vzhľadom na toto praktické zameranie a priblíženie nástupníckeho modelu kapitalizmu, teda ekonomickej demokracie, publikácia zaujme širšie publikum rozumejúce súčasným problémom, ale smädné po konkrétnych riešeniach. Sám autor v predslove tvrdí, že kniha by sa mohla nazývať aj Ako byť demokratickým socialistom v 21. storočí, ale jeho zámerom bolo osloviť mohutnejšiu čitateľskú obec, ktorá zahŕňa aj ľudí intuitívne antikapitalistických, ale nepresvedčených o socializme ako relevantnej náhrade kapitalizmu.
E. O. Wright nezastiera, že jeho argumentácia pracuje v prospech „demokratického trhového socializmu chápaného ako radikálna podoba ekonomickej demokracie“ (s. XIV). Nejeden čitateľ sa zrejme pozastaví pri adjektíve „trhový“ a našli by sme aj takých, ktorí spojenie „trhový socializmus“ považujú za oxymoron – autor na tradičné námietky voči trhu reaguje v samostatnej podkapitole Kooperatívna (družstevná) trhová ekonomika, argumentujúc, že kapitalizmus a trh sú vzájomne oddeliteľné a že pri adekvátnej regulácii a uplatnení v niektorých oblastiach môže trh zohrávať užitočnú funkciu. Podobné stanovisko v domácom kontexte zastáva napr. Boris Zala a o symbióze trhu a socializmu sa hojne diskutovalo aj v období uvoľnenia v 60. rokoch – príkladom sú koncepcie Ota Šika či diskusia odborníkov pri okrúhlom stole v knihe O lidech, ekonomice a demokracii (Praha: Svoboda, 1968).
Vernosť Marxovi autor zachováva o. i. tým, že pri dôvodení antikapitalizmu nemaľuje pranierovaný systém len čierno, usiluje sa ho zhodnotiť aj s jeho prednosťami (inovačný tlak, technologický rozvoj, rast bohatstva), pričom však poukazuje na daň, ktorá sa za tieto atribúty platí, a kladie základnú otázku, „či je možné zachovať produktivitu, inovácie a dynamiku vlastné kapitalizmu aj bez škôd, ktoré spôsobuje.“ (s. 3). Polemicky k Marxovi pristupuje vo veci agenta/subjektu transformácie: antikapitalistickú koalíciu E. O. Wright navrhuje stavať nie výlučne na triednej solidarite a zdieľaných záujmoch, ale pobáda aj k zohľadňovaniu hodnôt a identít (podcenenie subjektivity a homogenické vnímanie proletariátu si u Marxa všíma aj T. Adorno).
Svoju kritiku kapitalizmu E. O. Wright zakladá na systematickom blokovaní plného rozvoja troch párov vzájomne spätých hodnôt: rovnosti/spravodlivosti, demokracie/slobody a komunity/solidarity. Pripúšťa, že s kapitalizmom koreluje istý pokrok v jednotlivých uvedených oblastiach, zároveň však systém znemožňuje ich dôsledné uplatnenie – ide pritom len o jeden z paradoxov, ktoré sú kapitalizmu inherentné. Autor o kapitalizme uvažuje ako o ekosystéme, pričom možno využiť jeho medzery a štrbiny, založiť v nich odpor a takto celé prostredie erodovať a pretransformovať. V kapitole, ktorej sa venuje jednotlivým druhom antikapitalizmu, poukazuje na prednosti aj nedostatky každého z nich (vrátane ich historického opisu). Ako prístupy (v knihe nazývané strategickými logikami), ktoré majú ambíciu sa z kapitalizmu vymaniť, vymedzuje zničenie kapitalizmu (revolučný socializmus), rozoberanie kapitalizmu (demokratický socializmus) a únik z kapitalizmu (eskapizmus), za prístupy zamerané na zmierňovanie škôd spôsobených systémom považuje krotenie kapitalizmu (sociálna demokracia) a odporovanie kapitalizmu (protestné hnutia, občiansky aktivizmus). Sám autor sa neprikláňa k nijakému z nich, spomedzi použiteľných stratégií vylučuje revolučné zničenie kapitalizmu a zostávajúce štyri spája do stratégie erodovania kapitalizmu, ktorá kombinuje politickú akciu zhora aj zdola a celú paletu dostupných taktík.
Pri uvažovaní o postkapitalizme autor zmieta zo stola zjednodušujúce a vágne predstavy o socialistickej ekonomike, ktoré sa uspokoja s obrysmi pracovnej samosprávy, limitovaného či zrušeného súkromného vlastníctva alebo plánovaného hospodárstva, namiesto toho predkladá pestrú zmes ekonomicko-demokratických inštitúcií a nástrojov, ktoré by sa mohli vzájomne dopĺňať. Patrí sem nielen už spomínaná kooperatívna (družstevná) trhová ekonomika dopĺňaná paralelným systémom sociálnej/solidárnej ekonomiky, ale aj demokratizácia kapitalistických firiem (napr. legislatívnou úpravou postavenia odborových/zamestnaneckých rád) či štátny bankový systém na podporu menších sociálnych podnikov. Ako najspornejší sa javí návrh zavedenia nepodmieneného základného príjmu (známy aj pod skratkou UBI – Universal Basic Income), ktorý už bol experimentálne testovaný vo viacerých kútoch sveta a proponentov má na ľavej aj pravej strane politického spektra. E. O. Wright ho vníma ako nástroj zaistenia základného živobytia a za jeho výhody považuje aj posilnenie postavenia zamestnancov (stratí sa hrozba existenčného ohrozenia), podporu podnikavosti a všeobecne väčšej slobody venovať sa dnes málo alebo vôbec finančne ohodnoteným činnostiam (sociálna starostlivosť, umenie ap.). Tieto argumenty síce dávajú zmysel, ale môžeme len špekulovať nad tým, či by sa v druhom zväzku autor zaoberal aj potenciálnymi rizikami spätými s UBI, medzi ktoré patrí napr. pravdepodobnosť inflačného skoku pri plošnom zavedení UBI alebo stanovenie takej jeho hodnoty, ktorá by zabezpečila dôstojný život aj v najdrahších regiónoch (ak by mal byť rovnaký napr. pre celú krajinu) či problém samotnej nepodmienenosti, ktorá je v rozpore s reciprocitou. Tú veľká časť spoločnosti vníma ako podmienku sociálnej pomoci ľuďom, ktorí nie sú obmedzení v práceschopnosti.
V predposlednej kapitole sa E. O. Wright venuje významu štátu pre antikapitalistické hnutie a skúma, či mu je štrukturálnym nepriateľom alebo potenciálnou platformou na presadenie demokratickej agendy. Autor sa prikláňa k druhej možnosti, vymenúva vnútorné protirečenia štátu vo vzťahu k dominantnému ekonomickému systému a hľadá spôsoby, ako ich využiť v prospech jeho alternatívy. Hlavnými nástrojmi štátu, ktoré sa dajú použiť proti (v slovenských podmienkach za súčasnej vlády navrátivšieho) neoliberalizmu sú regulácia nadnárodného kapitálu, aby tak štáty získali väčší manévrovací priestor pre presadzovanie vlastných ekonomických priorít; posilnená regulácia finančného sektoru, ktorá by obmedzila jeho vplyv na ekonomiku; aktívna úloha štátu v poskytovaní verejných služieb a legislatívne zlepšovanie zamestnaneckého prostredia uľahčujúce organizáciu pracujúcich.
Príručka Ako byť antikapitalistom v 21. storočí napĺňa ambíciu, ktorú si autor stanovil: ponúknuť nielen presvedčivé zdôvodnenie nutnosti prekonania neudržateľného systému zisku a vykorisťovania ľudí aj prírody, ale aj praktické námety, ako tento cieľ uskutočniť. Hoci viaceré body kritiky kapitalizmu a návrhy riešení sú problematické, pretože sú nerozpracované, čitateľ môže siahnuť buď po ďalšej literatúre venovanej príslušným témam alebo po skorších prácach E. O. Wrighta, z ktorých si možno o jeho politickom a sociologickom uvažovaní urobiť plastickejší obraz. Svoju etapu už autor knihy dobehol, štafeta antikapitalizmu je teraz v našich rukách.
Erik Olin Wright: How to Be an Anticapitalist in the 21st Century
Londýn – New York: Verso, 2019
Fotografia: E. O. Wright počas diskusie o jeho knihe V ústrety reálnym utópiám. Zdroj: Rosa Luxemburg-Stiftung/flickr.com.
____________________________________________________________________________________________________________________________
Podporte fungovanie skutočne ľavicového webu bez vplyvu politických strán, reklám a kapitálu.
Za rovnosť, mier a slobodu pre všetkých!
Návod a údaje pre poukázanie Vašich 2% dane nájdete tu: https://polemag.sk/2-z-dane-pre-pole/
Našu prácu môžete podporiť aj priamo, napríklad jednorázovým príspevkom vo výške 5 € alebo ľubovoľným iným príspevkom alebo nastavením trvalého príkazu vo výške 2 € mesačne na naše číslo účtu: SK36 8330 0000 0026 0106 2302.
Ďakujeme za Vašu priazeň.