Počas koronakrízy si zamestnanci uťahovali opasky, niekedy aj u zamestnávateľov, ktorých biznis korona nijako nepostihla. Niektorí celú krízu zneužili, aby zamestnancom znížili mzdy dlhodobo.
Komentár Štrajkom k výplatám vyšiel na Pravda.sk 15.6.2021
Pandemickú situáciu si zamestnávatelia vysvetlili všelijako. Najčastejšie sa ľudia sťažovali na nekorektné správanie. Vedenie odmietlo komunikovať, zamestnanci dostali len odkazy na nástenke, že sa budú znižovať platy, neskôr hrozby, že sa všetci musia zúčastniť prvého plošného testovania, ktoré malo byť „dobrovoľné“.
Niektorí zamestnávatelia psychicky nezvládli, že by zamestnanci dostali peniaze bez roboty. Aj keď im štát vyplácal 80 percent mzdy, lebo mali zatvorené, stávalo sa, že šéf poslal čašníkov kosiť trávu alebo maľovať interiéry, aby nedostávali peniaze len tak. Pritom zamestnanec nemá povinnosť robiť prácu mimo pracovnej zmluvy a 80 % náhrady príjmu sa dávalo za ten čas, keď zamestnanec nerobil, čiže za tú dobu, čo „robil niečo iné“, ho mal platiť zamestnávateľ a peniaze štátu vrátiť.
V jednej firme, ktorá prevádzkuje rozvoz jedla v Bratislave, zamestnancom znížili mzdy o 10 % napriek tomu, že počas lockdownu mali, z logiky veci, enormný nárast práce a zákaziek. Iné firmy žmýkali zo zamestnancov, čo sa dalo, nad rámec Zákonníka práce ľuďom nariaďovali nadčasy aj cez víkendy či sviatky, „lebo korona“. Dá sa pochopiť, že počas lockdownu to mali mnohé firmy zložité, ale to minimum je slušná a otvorená komunikácia so zamestnancami. Všade si uťahovali opasky, chápali situáciu, vychádzali v ústrety a, samozrejme, báli sa o prácu.
Keď potom človek vidí, že sa situácia zlepší, ale zamestnávateľ si akosi zvykol na nižšie mzdové náklady, dosť to zamrzí. Vo firme v Beluši vedenie odmietlo zvýšenie platov, prestali vyplácať rizikové príplatky či sprísnili kritériá pre vyplácanie 13. a 14. platu. Priemerné platy vo firme sa pritom pohybujú okolo 550 – 750 eur v čistom, čo je pod priemernou mzdou a pri slovenských cenách „nič moc“. Konateľ zamestnancom odkázal, že si môžu zarobiť „na nadčasoch“. Chápem, že 24-hodinový pracovný deň a 7-dňový pracovný týždeň za minimálnu mzdu je snom mnohých zamestnávateľov, ba dokonca niektorí sa správajú tak, že človek by azda mal byť za možnosť práce vďačný a platiť za to, že tam vôbec môže robiť. V Beluši radšej vstúpili do štrajku.
Odbory nie sú nejaký komunistický výmysel, ktorý chce rozbíjať kapitalizmus zvnútra a robí zle „chudákom“ snaživým zamestnávateľom. Vznikli dávno pred akýmkoľvek komunizmom a súvisia práve s rozdelením moci medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. Byť v odboroch je rovnakým právom a súčasťou demokracie ako voľby alebo právo byť volený. Firmy, kde pôsobia funkčné odbory, majú štatisticky lepšie platy a benefity a sú odolnejšie počas kríz.
A odbory sú takisto hlavným dôvodom, prečo sú na Západe vyššie mzdy a pracovné štandardy – lebo si ich vyštrajkovali a dohodli so zamestnávateľmi prostredníctvom odborov. Na praktiky porušovania Zákonníka práce by určite mali tvrdšie reagovať inšpektoráty práce a štát, ale pri vyjednávaní vyšších miezd je to len na zorganizovaných zamestnancoch.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Prevzaté so súhlasom autorky.
Autor foto: Matt Hrkac. Zdroj: Flickr.
