Prebiehajúca snaha vlády zjednať spravodlivosť a napraviť pomery v štáte pripomína filmy zo žánru western. Ozbrojený jedinec na koni v nich berie zákon do vlastných rúk, aby v skorumpovanom mestečku zjednal poriadok. Túto scenériu u nás vhodne dotvára kauza s názvom dobytkár, do ktorej mali byť zapojené desiatky osôb s politickým krytím a úplatkami vo výške 10 miliónov eur.
Komentár Slepá Justícia vyšiel v denníku Pravda
Skazené prostredie saloonov, nevestincov a divokej krajiny prichádza vo filmoch prevetrať postava šerifa či iného neohrozeného hrdinu. Navonok tak odlišné, no ideovo príbuzné osobnosti ako špeciálny prokurátor Daniel Lipšic a ex-agent SIS Peter Tóth sa do tejto vykupiteľskej role vžili celou dušou. Hoci sa dopustili skutkov, ktoré ďaleko prekročili hranice zákona, prezentovali sa ako jeho stelesnenie, konajúce v mene jeho dodržiavania alebo ochrany.
Lipšicovi boli odpustené minulé trestné prehrešky, odlišné odborné zaradenie a skrátil sa čakací čas na bezpečnostnú previerku aby mohol vykonávať pozíciu, ktorá mu má sedieť ako uliata. Tóth, pracujúci pre podnikateľa Mariána Kočnera, zas začal spolupracovať s políciou hneď, ako vytušil, že by mohol byť zapletený do vraždy novinára Kuciaka a dodal materiály na jeho kompromitáciu. Svoje predchádzajúce činy si obhájili vyšším dobrom údajne postaveným nad ustanovenými zákonmi a pravidlami.
Horšie však je, ak na individuálne zdôvodnenia pristáva aj verejnosť a spoločenské dianie posudzuje v morálnych kategóriách Dobra a Zla. V takej chvíli nehrajú rolu právna litera či vyšetrovacie orgány, ale to, aké sympatie, resp. antipatie prechovávajú voči dotyčným niektoré médiá. Pokiaľ je dotyčný považovaný za člena strany Dobra, je mu dovolené prekračovať zákon, ak za člena strany Zla, ostáva vinný aj v prípade, ak sa ho drží.
Napríklad, pri vláde bojujúcej proti korupcii neprekáža minulosť Borisa Kollára spojená s kriminálnikmi, prípadne nominant strany Sme rodina vo vedení SIS, obvinený z prijímania úplatkov. Zabúda sa na styky Richarda Sulíka so spomínaným Kočnerom, či jeho informovanie o voľbe generálneho prokurátora. Nepozastavujeme sa nad vynášaním informácií zo spisov z prebiehajúcich súdnych pojednávaní novinármi, či ich napomínaním generálneho prokurátora za to, že sa riadi podľa zákona.
Je úctyhodné snažiť sa zlepšiť pomery v štáte, no napomáhať spravodlivosti mimo zákonného rámca je popieraním podstaty a narúšaním princípu nestrannosti zákona. Hrdinovia z radov politikov alebo novinárov suplujúci zákon takto jeho fungovanie neobnovia, ale podkopú. Nežijeme v dobe Divokého západu, Slovensko je už osídlené a zákon nezávisí od osoby šerifa. Moderný štát stojí na princípe deľby moci a orgánoch, ktoré sa navzájom kontrolujú. Snažiť sa ich napraviť prostredníctvom vytvárania dodatočných komisií dôveru štátu nevráti.
Frustráciu z toho, že sa veci nevyvíjajú podľa želaných predstáv zachytil film Zuzany Piussi Nemoc tretej moci. Ukázala v ňom, že Najvyšší súd pod vedením Štefana Harabina je štát v štáte, na ktorý nemá nikto dosah a funguje na jeho svojvôli. Novinári a časť verejnosti z toho následne vyvodili záver, že spravodlivosti je potrebné dopomôcť a doviesť ju k správnym záverom. Problém je v tom, že ak k tomu dôjde, nikto jej už potom neverí.
Obrazne sa dá povedať, že ide o to, ako vnímame symbol zaviazaných očí rímskej bohyne Justície. Či ako nezávislú rozhodkyňu, ktorá nezohľadňuje pôvod, moc, či postavenie súdeného; alebo ako postavu prehliadajúcu zločincov, ktorých je potrebné dolapiť a potrestať, dokonca si pred nimi zakrývajúcu oči. Tomuto by zodpovedal obraz prokurátora Kováčika, zametajúceho trestné obvinenia pod koberec, ktorého však odsúdili bez posúdenia protidôkazov.
Možno sú pohyby v súdnictve súčasťou širších spoločenských trendov. Heglovskou lesťou rozumu, kedy sa tí, ktorí si o sebe myslia, že napomáhajú právnemu štátu v skutočnosti podieľajú na jeho rozklade. Z boja proti korupcii robia nástroj boja znepriatelených skupín, čím v ľuďoch vyvolávajú stále viac a viac nedôvery v štátne orgány, v dôsledku čoho bude problém ich brať v budúcnosti vážne.
Tzv. boj proti mafii by sa mohol ukázať ako súčasť prechodu demokracie k postdemokracii – k formálne demokratickému zriadeniu, ktoré stratilo kontakt s vôľou ľudu a štát nechalo napospas záujmom mocných – oligarchov. Rozhodovanie o spoločnosti v postdemokracii nezávisí od verejnosti, ale mocenských skupín, ktoré sa ruvú o vplyv a postavenie. Nielen v politických stranách, verejnoprávnych médiách, občianskej spoločnosti, ale i na súdoch a v polícii. Ľuďom tak chýba vplyv na politiku a témy, ktoré rozoberáme. Možno medzi nimi očista súdov ani nefiguruje.
Zdroj foto: CCNULL.
