Novodobí avengeri od Kisku po Harabina povstali a spojili svoje sily proti Zlu. Čaputová a Kollár, Remišová a Matovič, Aliancia za rodinu a KB Slovensko sa rozhodli obnoviť dávnoveký boj človeka proti silám temna…
Celý život bojujeme proti zlu. Zlému spánku, zlému vkusu, zlej nálade. Vyhýbame sa zlým nátierkám, tatárskym omáčkam, zlému alkoholu. Keď sú už zlé a my ich skonzujeme, nie je nám dobre. Býva nám zle.
Občas sa aj doma, v našej geografickej oblasti (tzv. krajine), cítime zle. Preto sa snažíme, aby nám bolo opäť dobre. Zájdeme si na masáž, na prechádzku do prírody alebo do kuchyne po pohár sódy bikarbóny.
Proti zlu bojujeme už od rána. Vstávame proti zlu a aj keď sa nám nechce z postele, musíme s tým zlom bojovať. So zlom bojujeme ešte aj v spánku. Väčšinou to býva z vyprážaného syra alebo ťažkej večeri po deviatej.
Zlo na nás totiž číha všade. Na úradoch, v autobusoch, v podchodoch, alebo v rozprávkach. Striehne zo špinavých záchodových dosiek, plavárenských spŕch, či zo sinicových jazier. Zlo čaká na kľučkách z neumytých rúk, na viečkach zle zatvoreného kečupu.
Niet nikoho, kto by sa s ním ešte nestretol. Zlo dorastá ako vlasy a pomaly nám uštipkuje z duše ako nožničky na nechty. Útočí na nás nebadane z vyskakovacích okien na erotických stránkach alebo z načierno posťahovaných filmov.
Už George Bush mladší to zlo zadefinoval. Vedel, že to zlo páchajú zločinci. Bez neho by sme mali dobro. Zlo však ostane zlom naveky ako Shrek, ktorý ostal zlobrom napriek tomu, že sa chcel zmeniť.
Hovoriť vo verejnom živote o zle však má svoj význam. Vytvára to zdanie, že malý úplatok v nemocnici je horší ako jej privatizácia. Že odsúdeniahodné nie sú násobné zisky majiteľov, ale drobné krádeže pracujúcich. Že korupcia netvorí samotný pilier nespravodlivo fungujúceho systému, ale podkopáva spravodlivú súťaž. Hovoriť o zle znamená zakrývať rozdiely medzi bohatými a chudobnými a ich neporovnateľný vplyv na spoločnosť.
