Vojna na Ukrajine je pokračujúci boj medzi imperialistickými rivalmi, poháňaný kapitalistickou konkurenciou. Píše autor pre Socialist Worker.
Mainstreamové médiá prezentujú vojnu na Ukrajine ako boj medzi „demokraciou“ reprezentovanou Ukrajinou a jej západnými podporovateľmi a „autoritárstvom“ v podobe režimu Vladimíra Putina v Rusku. Ale tento pohľad je príliš zjednodušený.
Napríklad, pravdepodobne najnadšenejším podporovateľom Ukrajiny je krajne pravicová vláda v Poľsku, ktorú Európska únia vyšetruje pre jej autoritárske tendencie. Putina podporuje India, ktorá napriek svojej vlastnej brutálnej fašistickej vláde zostáva multistraníckou demokraciou.
Mainstreamový spôsob rámcovania konflikt je nastavený tak, aby prirovnával západný blok liberálnych kapitalistických štátov k „medzinárodnému spoločenstvu“. Je to tiež spôsob, ako popierať legitimitu záujmov rivalov tohto bloku, pretože sú „autoritatívni“. Na to sa však zabúda, keď ide napríklad o vražednú saudskú autokraciu.
Existujú teda lepšie teoretické rámce na pochopenie konfliktu? Jeden takýto zdroj ponúka myšlienka imperializmu. Napokon, zdá sa, že Putin má v úmysle obnoviť starú cársku ríšu, ktorú zničila ruská revolúcia v októbri 1917.
Naozaj by bolo dobré, keby ukrajinský ľud dokázal vyhnať ruských útočníkov. Ale je tu malý problém s argumentom, že by to oslabilo USA a NATO. Tie s nadšením podporujú Ukrajincov, zaplavujú ich zbraňami a zvyšujú ich vlastné vojenské rozpočty.
Ak by vďaka tomuto úsiliu a odvahe ukrajinských bojovníkov bolo Rusko porazené, reagovali by USA a ich spojenci odzbrojením a rozpustením NATO? Samozrejme, že nie. Oslávili by tento výsledok ako svoje víťazstvo a ďalej posilňovali NATO. USA by sa cítili posilnené vo svojej svetovo-historickej konkurencii voči skutočnému vyzývateľovi ich hegemónie, Číne.
Marxisti už boli konfrontovaní s realitou, ktorá bola podobná tej našej. Radikálny liberálny ekonóm J. A. Hobson napísal: „Novinka nedávneho imperializmu… spočíva najmä v jeho prijatí niekoľkými národmi. Predstava o množstve konkurenčných impérií je v podstate moderná.“
Táto geopolitická súťaž sa prejavila v konfliktoch o územia – kolóniách a polokolóniách, ktoré sa najväčšie štáty snažili ovládnuť – a v zrýchľujúcich sa pretekoch v zbrojení. Marxistická teória imperializmu bola vyvinutá na vysvetlenie týchto rivalít, ktoré vyvolali dve svetové vojny v rokoch 1914-18 a 1939-45, ktoré utopili svet v krvi.
Bola to teória kapitalistického imperializmu. Ruský revolucionár Vladimir Lenin označil imperializmus za najvyšší stupeň kapitalizmu. Jeho poľsko-nemecká súdružka Rosa Luxemburgová napísala: „Podstata imperializmu spočíva práve v expanzii kapitálu zo starých kapitalistických krajín do nových oblastí a v konkurenčnom ekonomickom a politickom boji medzi nimi o tieto nové oblasti.“
Inými slovami, kapitalistický imperializmus predstavuje priesečník ekonomickej a geopolitickej súťaže. Ekonomická konkurencia je hybnou silou kapitalizmu – konkurenčné firmy bojujú proti sebe, investujú do zlepšenej a rozšírenej výroby, aby získali väčší podiel na trhoch.
Koncom 19. storočia bol geopolitický boj medzi štátmi zahrnutý pod kapitalistickú logiku konkurenčnej akumulácie.
To odrážalo zmeny vo vedení vojny aj v kapitalizme. Vojna sa industrializovala, pretože vojenská sila začala závisieť od masovej výroby, ktorá vyzbrojovala, podporovala a prepravovala obrovské armády. Štáty preto potrebovali podporovať priemyselný kapitalizmus.
Medzitým sa kapitalistické firmy rozrástli a začali pôsobiť globálne. Proti svojim súperom boli odkázaní na štátnu podporu. Počas hospodárskej krízy na konci 19. storočia zaberanie zámorských kolónií kompenzovalo pokles ziskovosti.
Kapitalistický imperializmus teda nie sú len veľké štáty, ktoré šikanujú a dobývajú menšie štáty – hoci je takýchto príkladov veľa. Je to globálny systém medzikapitalistickej súťaže. Tak ako pred prvou svetovou vojnou, aj dnes imperializmus znamená geopolitickú súťaž na pozadí globálnej ekonomickej integrácie.
Sila týchto protivníkov závisí od ich postavenia v kapitalistickej svetovej ekonomike. USA dominujú financiám a veľkým technológiám, Čína má obrovský produkčný systém a Rusko sa spolieha na export energie. Dnes možno identifikovať možno šesť popredných imperialistických mocností – USA, Čínu, Rusko, Britániu, Francúzsko a Nemecko.
Najdôležitejším antagonizmom je antagonizmus medzi USA a Čínou, ktorej lídri sa snažia potlačiť hegemóniu Washingtonu, spočiatku v indo-pacifickom regióne. Ale ruský imperializmus, usilujúci sa obnoviť svoju moc, vytvára konflikt troch strán.
Veľké západoeurópske mocnosti sú ťahané rôznymi smermi. Závisia od ruskej energie a priťahuje ich obrovský čínsky trh – ale v súčasnosti držia v konečnom dôsledku líniu USA.
Je tu tiež popieranie, že by vojna na Ukrajine zahŕňala konflikt medzi imperialistickými mocnosťami. Toto je príliš úzke chápanie. USA viedli zástupnú vojnu proti Sovietskemu zväzu po tom, čo sa Sovietsky zväz koncom roku 1979 pokúsil zmocniť sa Afganistanu.
Spolu so spojencami ako Británia, Saudská Arábia a Pakistan vyzbrojovala a cvičila mudžahedínov, ktorí vzdorovali sovietskej okupácii. Konflikt pomohol vyčerpať sovietske zdroje a znížiť morálku v poslednom desaťročí studenej vojny. Samozrejme, mudžahedíni mali svoje vlastné politické agendy. Toto sa ukázalo po stiahnutí sovietskych síl v roku 1989, čo vyvrcholilo podporou Talibanu pre al-Kájdu a jej odporom voči americkej okupácii po útokoch na New York a Washington z 11. septembra.
USA však zohrali rozhodujúcu úlohu pri formovaní dôležitej záverečnej epizódy studenej vojny. Samozrejme, medzi dnešnou Ukrajinou a Afganistanom v 80. rokoch sú obrovské rozdiely.
Je tu však dôležitá podobnosť v tom, že západné imperialistické mocnosti využívajú ukrajinský národný boj proti ruskému imperializmu pre svoje vlastné záujmy.
Medziimperialistické boje a vojny o národnú obranu sa často prelínajú. Prvá svetová vojna začala, keď Rakúsko-Uhorsko zaútočilo na Srbsko, ktoré obvinilo z atentátu na svojho korunného princa Františka Ferdinanda. Rusko potom podporilo Srbsko, čo viedlo k eskalácii procesu vojenských mobilizácií, ktoré sa skončili hroznou všeobecnou vojnou.
Nemecký marxista Karl Kautsky tvrdil, že úloha, ktorú zohral srbský boj za národné sebaurčenie, znamenala, že konflikt nebol len imperialistickou vojnou. Lenin odpovedal: „Pre Srbsko, t. j. asi pre jedno percento účastníkov súčasnej vojny, je vojna ‚pokračovaním politiky‘ buržoázno-oslobodzovacieho hnutia.
Pre ostatných deväťdesiatdeväť percent je vojna pokračovaním politiky imperializmu.“ Samozrejme, v tomto prípade je bilancia iná, keďže priame boje sa týkajú len Ukrajiny a Ruska.
Snahy mocností NATO zostať mimo bojov – predovšetkým preto, aby sa vyhli jadrovej konfrontácii s Ruskom – nič nemenia na skutočnosti, že robia všetko, čo je v ich silách, aby porazili Rusko. Aj toto je „pokračovanie politiky imperializmu“.
Marxistická teória imperializmu je politicky dôležitá. Bez nej sme jednoducho konfrontovaní s bojom medzi súperiacimi národnými štátmi. Keď však uvidíme úlohu imperializmu, môžeme identifikovať triedny antagonizmus, ktorý tu pôsobí. Vidíme vlákno triednych záujmov, ktoré spája nielen ruských brancov zomierajúcich v Putinovej vojne a ich rodiny doma, ktoré ekonomicky zmietajú účinky západných sankcií.
Toto vlákno sa spája aj s pracujúcimi ľuďmi po celom svete, zasiahnutými vďaka vojne infláciou potravín a energií a ohrozeným jadrovým zničením. Spája ich všetkých proti súperiacim vládnucim triedam, ktoré sú zaneprázdnené živením tejto hroznej vojny.
(krátené)
Zdroj foto: NATO.
