Na obvinenie bývalého ministra vnútra Roberta Kaliňáka a predsedu vlády Roberta Fica sa občania pozerajú z dvoch strán. Obhájcovia ako na zaslúžený úder proti vopred jasným zločincom, kritici ako na neregulérmu podpásovku v drsnom, ale férovom zápase.
Spomínaní predstavitelia minulých vlád poukázali na podvody bývalého premiéra Matoviča a špinavé praktiky prezidenta Kisku, ktoré štát obrali o príjmy. Problémom je však podozrenie, že k odhaleniu došlo na pokyn vtedajšej moci, a mala poslúžiť na diskreditáciu súperov.
Doťahovanie sa medzi politikmi, kto má čo za ušami môže vyzerať úsmevne, pretože sa stalo bežnou súčasťou politiky. Na druhej strane, spor o zosnovaní zločineckých skupín, ich členoch a nezávislom fungovaní zložiek štátnej moci dobre vypovedá o súčasnej politike na Slovensku.
Boj medzi Matovičom a Ficom a ich priaznivcami sa nevedie v rovine politických ideí a hodnôt, ale formou ohovárania a škandalizácie protivníka. Nedeje sa tak preto, lebo náhle zhrubol slovník, aký používame na verejnosti, ale preto, že uvedené strany si na úrovni hodnôt nemajú čím konkurovať.
Ak porovnáme ideové východiská strán OĽaNO a SMER-SD, zistíme, že v oboch prípadoch ide o konzervatívne, populistické strany: síce berú isté ohľady na najslabších, no do prerozdelenia bohatstva nezasahujú, a namiesto neho vyzdvihujú rolu národa a cirkvi ako spojiva spoločnosti.
Kvôli ich hodnotovej blízkosti im preto ostáva odlíšiť sa poukazmi na neodbornosť, prípadne nemorálnosť, resp. zlodejskosť konkurenčnej strany, a následná kriminalizácia: obviňovanie z mafiánstva Andreja Kisku, podvodníctva Igora Matoviča, označovanie SMER-u za organizovanú mafiu…
Posledný, stručný a neambiciózny volebný program strany SMER-SD má byť voličmi ospravedlnený Matovičovými podvodmi a neodbornosťou jeho „obyčajných ľudí“. A, naopak, Matovičovo značné zadĺženie štátu, ktoré nezlepšilo životnú úroveň, a za ktoré kedysi posielal oponentov do Grécka, má byť vykúpené Ficovými kauzami.
Svojou populistickou politikou sa obe strany snažia prispôsobiť novým podmienkam, kedy sa občania dožadujú riešenia sociálnych problémov (bývanie, zdražovanie, sociálne služby), no politici im nedokážu vyhovieť. Preto hľadajú inú cestu zo situácie, ktorú nie sú schopní zmeniť.
Avšak, východisko zo sociálneho napätia neponúkajú ani technokratické alebo centristické strany. Progresívne Slovensko, Dobrá voľba, Spolu či Za ľudí sa prezentujú ako opak populistickej politiky nie preto, aby zmierili spoločnosť, ale donútili trpiacich zmieriť sa s ich stavom.
Rôzne pokusy o politickú zmenu, akým bolo referendum o predčasných voľbách či odmietnutie obrannej dohody s USA, odsudzujú ako neodborné a nebezpečné. Rétorika „nepopulistickosti“ považuje akékoľvek vybočenie zo sociálnej alebo zahraničnej politiky štátu za nesprávne a neželané. Preto sa snaží znížiť alebo celkom zablokovať vplyv verejnosti na ňu.
Možnosti zastupovať potreby a záujmy občanov sú pri takomto výbere silne zúžené. V situácii, kedy si sú politiky jednotlivých strán podobné, sa volič uspokojuje s tými, ktoré aspoň hovoria v jeho/jej mene. Je načase zamerať sa na principiálne strany, ktorým nie je kvôli nedostatku prostriedkov poskytovaný rovnaký verejný priestor.
Zdroj foto: Flickr.
