Každoročne sa na Slovensku stretávajú politici s prevažne pravicovými a militaristickými názormi v partnerstve s viacerými firmami profitujúcimi z výroby zbraní. Tento rok, samozrejme, nemôže chýbať Mikuláš Dzurinda či Ivan Mikloš.
Na zozname partnerov fóra Globsec je NATO, Ministerstvo zahraničia USA, National Endownment for Democracy, či najväčší svetový výrobca zbraní Lockheed Martin (ktorého slovenská Wikipédia cudne označuje ako „výrobcu lietadiel“).
Z doterajších vystúpení rečníkov na fóre sú jasné niektoré základné témy:
Uprednostňujeme silové riešenia. Konflikt na Ukrajine treba riešiť dodávkami zbraní. O mierovej diplomacii hovoriť nebudeme.
Náš názor je jediný správny. Je potrebné mať isté formy cenzúry, aby sme ochránili svoje hodnoty. O niektorých veciach sa nediskutuje.
USA a EÚ sú tými, ktorí majú správne hodnoty. A tým sú nadradení krajinám, ktoré ich nemajú.
Je nepríjemné sledovať podobnosť týchto tém s postojmi, ktoré sa objavujú u militantnej pravice. Julia Ebnerová pred dvoma rokmi napísala knihu „Going dark“, v ktorej popisuje kultúru pravicových extrémistických skupín. Fetiš sily, dehumanizácia protivníka, poslušnosť voči „správnemu“ názoru, to sú charakteristiky, ktoré tieto hnutia definujú.
Pri tom, ako sa na Slovensku štátna moc nečinne prizerá poškodzovaniu Pomníka osloboditeľom v Piešťanoch nacistickým znakom, ako je poškodzovaný Slavín a pravicoví extrémisti násilím bránia iným ľuďom ho navštíviť, či ako sú vysokým štátnym vyznamenaním oceňovaní aktivisti ľudáckeho režimu, musí ľavica spozornieť. Ako ilustruje film „Je suis Karl“, pravicový extrémizmus dnes používa nové metódy a komunikačné formy. A militaristická pravica pritom výdatne pomáha tej militantnej. Tým, že ignoruje mierové rokovania a namiesto toho zvyšuje výdavky na zbrojenie, zvyšuje sankcie, ktoré narúšajú obchodné väzby a zvyšujú cenu energií, vytvára plodné podhubie na rast nových populistických a extrémistických hnutí. Pretože ľudia, ktorí sa nemajú dobre, nemajú prístup k bývaniu, sociálnym službám, fungujúcemu zdravotníctvu či právnemu systému, sú omnoho viac náchylní k tomu hľadať nepriateľov, na ktorých si svoju frustráciu môžu vybiť.
Treba povedať, že na Slovensku nie je len Globsec. Samozrejme, Globsecu poskytujú výdatný priestor komerčné médiá, ktoré sa humanistickým projektom veľmi nevenujú. Dôležitá je existencia Mierového fóra, ktorého účastníci sa snažia hľadať konštruktívne cesty k mieru. Je výbornou správou, že niečo ako Mierové fórum existuje, a že môže byť jednou z ciest ako vyvažovať tlaky na čoraz väčšiu militarizáciu spoločnosti.
