Tento článok nemusí vyjadrovať názor redakcie.
„Zrod čitateľa musí byť vykúpený smrťou autora,“ napísal v roku 1977 Roland Barthes. Michel Foucault zas v jednom z rozhovorov navrhol tzv. „rok bez mien“ – aby sa jeden rok knihy vydávali bez uvedenia mena autorov a autoriek. Postmoderna, ktorú títo autori reprezentujú, odmieta pasivitu čitateľa a význam textu nachádza v interakcii medzi čitateľkou a autorkou. Text nepatrí svojej autorke, ale stáva sa majetkom spoločnosti, ktorá mu umožňuje, aby získal konkrétny zmysel. Kým v minulosti bol autor zdrojom rozumu a zárukou pravdy a jeho úlohou bolo vzdelávať hierarchicky podriadeného čitateľa, dnes na autorovi už toľko nezáleží, ostal nám text a jeho nekonečné interpretácie.
Tento postmoderný prístup pritom nie je nijak nový. Ešte v stredoveku neexistoval koncept autorstva, príbehy sa prenášali ústne a bolo omnoho ťažšie kontrolovať tieto kolektívne naratívy, ktoré mohli obsahovať zárodky protestu proti vládnutiu. Kým ústne podanie je anarchistické, autorstvo umožňuje disciplináciu písaného slova. Ako píše Rosenau, bez konkrétneho autora nie je nikto, koho by bolo možné potrestať.
V prípade, že autor je mŕtvy, stráca aj pojem plagiátu na sile. Neexistuje nijaká pôvodná myšlienka, každá prenesená veta je len interpretáciou už povedaného alebo napísaného. Všetko je kópia, simulakrum. Žiaden text nemá jeden pravý význam, otázka, „Čo tým chcel autor povedať?“ nedáva zmysel. Nie je dôležité, kto je autorkou textu, pretože text presahuje svoju autorku.
O plagiátorstve
V diskusii pod článkom „Autentická ľavica musí vzkriesiť socialistické ideály“ napísaným Eduardom Chmelárom bolo POLE kritizované za to, že publikuje texty tohto publicistu, ktorý je plagiátorom, neúspešným politikom, mýli sa v predpovediach a celkovo je údajne hanba, že u nás publikuje tento „zdiskreditovaný pseudoľavičiar“.
Okrem slova „pseudo“ sa zrejme nedá inak, než súhlasiť s označeniami, ktoré kritizujú tohto ľavičiara. Otázkou však stále ostáva, či je Chmelár natoľko zdiskreditovaný, aby na Poli nemohol publikovať alebo či je vôbec možné sa tak zdiskreditovať, že by komukoľvek nemalo byť umožnené na Poli publikovať.
Ešte pred zodpovedaním tejto otázky sa však treba pozastaviť pri problematike plagiátu. Áno, Eduard Chmelár, napriek tomu, že to dotiahol až na docenta, nesporne opakovane použil texty, či myšlienky iných autorov, bez toho, aby ich uviedol ako svoje zdroje. Žijeme v kultúre, pre ktorú je uvádzanie zdrojov známkou solídnosti. Hoci existuje len „už povedané“, neustále musíme odkazovať na pôvodné zdroje. Ten najpôvodnejší zdroj však nie je možné nájsť. Napriek tomu, že sa dostávame neustále do nových ideologických konštelácií, všetky texty tvrdia, to, čo tie pred nimi, akurát to robia v týchto nových konšteláciách. Preto sa niekedy môže zdať, že sú nejakým spôsobom originálne, hoci by bolo lepšie označiť ich za hybridy existujúcich textov.
Opisovanie od iných nepochybne uľahčuje prácu a isto je ťažšie povedať to, čo už bolo povedané nanovo, inak a vlastnými slovami, než použiť známu funkciu copy-paste. Problematické je aj parafrázovanie bez uvedenia autora.
Celý úvod k tomuto textu pochádza od Pauline Marie Rosenau z knihy Postmoderna a sociálne vedy, ktorá sumarizuje myšlienky Barthesa, Foucaulta, Baumana, či Baudrillarda, ale „postmoderné“ diskusie sa viedli už v stredoveku, či v antike, ako na to v jednej svojej staršej knihe poukazuje známy plagiátor Zygmunt Bauman. Foucault sám povedal, že cituje Marxa, bez použitia úvodzoviek a bez toho, aby ho uvádzal ako svoj zdroj.
Obsesia odkazovaním na už povedané však môže mať zmysel. Ak sa študenti a študentky majú naučiť formulovať argumenty tak, aby tieto mali hlavu aj pätu, kopírovanie iných textov určite nie je cestou, ktorá by k tomu viedla. Ak majú doktorandské, či iné práce predstavovať pôvodný výskum, neznamená to, že ten výskum bude nejakým spôsobom objavovať niečo tak nové, že nám to doteraz ani len nemohlo prísť na um, ale len to, že pri jeho tvorbe autorka systematickým spôsobom aplikovala konkrétnu metódu. Tá môže priniesť novú znalosť, avšak svojim významom táto znalosť veľmi pravdepodobne zapadá do existujúcich diskusií, do interpretácií predošlých interpretácií.
V tomto zmysle boj proti plagiátorstvu odhaľuje nanajvýš ak intelektuálnu lenivosť u plagiátora (a do istej miery aj u jeho odhaľovača). Pre mňa však určite neznamená, že by plagiátor mal byť navždy odsúdený do zabudnutia spoločnosťou, v ktorej žije. Nielen, že v otázke prínosnosti na tom môže byť plagiátor podobne, či dokonca lepšie, ako jeho snaživejšie kolegyne, ale, čo je dôležitejšie, nechcel by som nikomu upierať právo na vstupovanie do diskusie. Sloboda prejavu však nie je nejaká abstraktná vízia, ale spočíva v povinnosti ostatných počúvať, čo nám druhí hovoria. V spoločnosti máme slobodu prejavu len do tej miery, do akej sme ochotní navzájom medzi sebou diskutovať (a do tej miery do akej nerovné mocenské vzťahy vôbec rovnostársku diskusiu umožňujú).
V prípade Eduarda Chmelára je pre mňa toto právo znásobené nielen kvalitou mnohých článkov, ale aj zásluhami o slovenskú ľavicu, pre ktoré si „jeho“ tvorbu vážim nech už pochádza odkiaľkoľvek. Napríklad jeho text o infraštruktúre slovenského neoliberalizmu z roku 2005 publicisticky pomenoval skutočnosť, ktorú teoreticky rozpracoval už taliansky marxista Antonio Gramsci a ktorú neskôr snáď ako prvá empiricky na Slovensku skúmala Petra L. Burzová. Ďalším dôležitým textom pre mňa bola recenzia na knihu Budúcnosť slobody. Jej autor, Fareed Zakaria, sám plagiátor (ktorý však narozdiel od Chmelára priznal svoju „strašnú chybu“) usiloval o presne ten typ obmedzenia demokracie, aký v konečnom dôsledku presadzujú technokrati usilujúci o progresívne riešenia bez zapojenia obyvateľstva. Nie náhodou tomuto plagiátorovi, ktorý sa (ako asi každý z nás) dopustil aj empirických omylov vo svojej knihe Postamerický svet, naďalej uverejňujú články nielen slovenský Denník N, ale aj hlavné stredoprúdové médiá v Spojených štátoch.
Máme diskutovať s fašistami?
Tu sa však dostávam k omnoho závažnejšej otázke, ktorú vzniesol Tomáš Halász – či by POLE uverejnilo články od poslanca za stranu Smer-SD Ľuboša Blahu, bývalého náčelníka ŠtB Alojza Lorenca alebo radového eštébáka Jozefa Banáša. Aby sa diskusia dostala do čo najvyhrotenejšej pozície, položím si otázku, či by som argumentoval v prospech uverejnenia textu od člena Ľudovej strany Naše Slovensko.
Zo strategických dôvodov by som argumentoval za podriadenie sa Ústave SR a odmietnutie článkov, ktoré hanobia rasu, či iné skupiny. Akokoľvek je však mojím cieľom bojovať proti rasizmu a iným formám nenávisti, je to práve štátne násilie uplatniteľné proti hanobeniu národa a rasy, ktoré podľa mňa prispieva k vzostupu fašizmu na Slovensku. Slovensko je podobne ako mnohé okolité štáty tzv. militantnou demokraciou. Táto násilím bráni liberálne-demokratický poriadok, v ktorom žijeme. Namiesto odumretia fašistických tendencií však vidíme, že prejavy rasovej neznášanlivosti sa stále viac stávajú každodennou politickou výbavou hlavných parlamentných strán. Rasizmus je zároveň prítomný aj v mimovládnej a liberálnej mediálnej sfére. Všetky články o skvelej západnej Európe napríklad z denníka SME a o chudobných Afričanoch od rozvojových mimovládok tvoria jemné podhubie omnoho horších prejavov nadradenosti Slovákov voči iným. Je však dôležité rozlišovať medzi rôznymi typmi rasizmu a dopadmi, ktoré majú na slovenskú spoločnosť.
Násilná obrana antirasistickej legislatívy vedie spolu s mnohými inými javmi v modernej spoločnosti k apatii občanov. Demokraciu nemusia brániť, pretože sa údajne bráni sama. Naopak, mnohí z nich sa stávajú pasívnymi rasistami ventilujúcimi si svoju frustráciu alebo nenávisť na miestach, kde ich za to štátna moc nemôže trestať. To, čo vidíme dnes, je presun zo zdanlivo nepolitických priestorov súkromných rozhovorov do stredu politického diania. To, čo ešte včera bolo odvážnym činom v krčme alebo na sociálnej sieti, je dnes politickou silou schopnou prevalcovať liberálnu demokraciu rovnako ako v 30. rokoch minulého storočia. K občianskej apatii prispeli aj niekdajšie neoliberálne médiá často argumentujúce v prospech politiky, ktorá nepatrí na ulicu.
Podľa mňa politika na ulicu (či do školy alebo na pracoviská) patrí omnoho viac ako do parlamentu. Práve na ulici sa musia odohrávať politické boje a to aj boje nezmieriteľných odporcov. V tomto zmysle treba oceniť prácu antifašistických síl organizovaných napríklad Róbertom Mihálym, ktorá nahrádza nekonanie policajných síl. V súvislosti s policajnou pasivitou sa hovorí o kooptácii štátu ultrapravicou a protesty tak reprezentujú potenciál širšieho občianskeho odporu. Rovnako, ako sa treba voči fašistom jednoznačne vymedziť a demaskovať ich, treba s nimi viesť dialóg a presviedčať ich o výhodách mierového spolužitia. V tomto zmysle treba kritizovať vylučovanie národniarskeho diskurzu predstaviteľmi liberálno-občianskej ideológie, ako na to poukazuje vo svojej analýze zmienená Burzová.
Preto, ak by na to došlo, by som určite argumentoval v prospech uverejnenia článkov od fašistov, avšak len ako súčasť diskusie s iným článkom. To, čo nielen slovenská spoločnosť dnes potrebuje viac ako kedykoľvek predtým, je participatívna, silná, či radikálna demokracia. Jej hlavným prvkom je každodenné zapojenie občanov do politického procesu, ktorý v sebe zahŕňa aj výmenu názorov v médiách.
Takáto výmena názorov však je len jedným z prvkov hlbšej demokracie, v ktorej spoločnosť funguje spôsobom, že občan je nútený participovať na správe vecí verejných. V takej spoločnosti sa občan sám musí vysporiadať s nenávisťou a nemá možnosť tento problém previesť na neosobné inštitúcie, ktoré sú jedným z pilierov spoločenského odcudzenia prispievajúceho k tvorbe spoločenských extrémov.
Teraz je už asi zrejmé, že by som presadzoval publikovanie aj článkov od Lorenca a Banáša, kvôli ich minulosti by som však určite nechcel, aby sa stali našimi kmeňovými autormi. Napriek svojej smrti, v dnešnom kontexte autor ostáva znakom, či symbolom. Akékoľvek údaje o nich by som smeroval k možnému konfliktu záujmov. Aj v tomto prípade by však bolo mojím hlavným cieľom, aby došlo k diskusii s ich názormi, ako si to kvalitná demokracia vyžaduje.
Antikomunistický boj 27 rokov po revolúcii, po ktorom zrejme volá pán Halász, nie je pre mňa bojom, ale naopak výzvou, s ktorou sa treba popasovať. Démonizácia bývalého režimu slovenskej demokracii neprospieva a akokoľvek súhlasím s jeho charakteristikou ako autoritárskeho zriadenia, vidím v ňom nielen viac pozitív, než pripúšťa liberálna antikomunistická elita, ale najmä podobnosť so súčasným kapitalistickým zriadením. Vylučovanie alebo obmedzovanie iných názorov je presne tým negatívnym javom, kvôli ktorému vzniklo POLE.
Som vďačný našim kritikom, že nás kritizujú a nútia nás zamyslieť sa nad našimi edičnými praktikami. Uvítal by som však, aby sa zamysleli nad tým, ako by mala fungovať demokratická spoločnosť, aby bola schopná uchovať si svoje základné demokratické atribúty. Michel Foucault označil za stav nadvlády znehybnenie mocenských vzťahov. Naša ústava je nástrojom presne takéhoto znehybnenia mocenských vzťahov voči fašistom. Avšak toto znehybnenie nemôže byť nikdy úplné. Fašistické sily sa presadia cez iné kanály zamaskované ako prejavy ľudového hnevu.
Ak nás doteraz ústava formálne bránila pred nástupom fašizmu, dávno sme prekonali bod, keď sa stala prekážkou pre opätovné započatie antifašistického mocenského boja. K tomu prispieva aj uzavretosť liberálnych médií, aj Halászove volanie po cenzúre problematických hlasov. V tomto stave je nevyhnutná otvorenosť, ktorá znemožní fašistom, aby sa z nich stali martýri slovenského ľudu vymedzujúci sa voči elitám. Na fašistický populizmus nie je odpoveďou elitárstvo technokratických údajne progresívnych riešení, ale ľavicový populizmus zjednocujúci mocenské sily, ktoré budú bojovať proti najrôznejším formám nerovnosti.
Ďakujem Barbore Černušákovej, Ľubomírovi Luptákovi a Michaelovi Augustínovi za ich komentáre k textu.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Mayu Schimizu.
