Tvrdenie, že Palestínčania oslavujú “svojich” vrahov, je súčasťou mnohých debát o izraelskej okupácii. V Izraeli naopak “svojich” vrahov neoslavujú, ale súdia a trestajú – tak znie klasický argument. Ten má povzbudiť obraz Izraela ako právneho štátu s nastolenou rovnosťou pred zákonom, respektíve nestrannosťou súdov, a posilniť sympatie Západu k jeho boju proti barbarským Palestínčanom. Je však tento obraz pravdivý? Trochu svetla do tejto otázky môže vniesť aj medializovaný prípad vojaka Elora Azariu.
V marci minulého roku sa Elor Azaria, izraelský vojak v osade uprostred okupovaného palestínskeho mesta Al-Chalíl (Hebron), ocitol na mieste, kde sa krátko pred tým podľa armády odohral útok dvoch Palestínčanov nožom na izraelských vojakov. Palestínčania ležali na zemi; jeden mŕtvy, druhý ešte žil. Azaria tam chvíľu pokojne stál a po 10 minútach namieril zbraň a strelou do hlavy zabil dovtedy živého, raneného človeka. Vrah vo vojenskej uniforme, paradoxne, vykonával úlohu zdravotníka.
Za normálnych okolností by armáda vydala vyhlásenie, že ho vojak zabil v sebaobrane, po tom, čo zaútočil na vojakov, a bolo by to postačujúce. Izraelské aj západné publikum rado verí takýmto príbehom. Zhodou okolností však iný Palestínčan vraždu nafilmoval. Video sa dostalo na internet a Palestínčania mali dôkaz, že ich izraelskí vojaci strieľajú len tak.
Ako exemplárne Izrael potrestal “svojho” vraha
Vec bola spočiatku jednoduchá a jasná. Vojak chladnokrvne zastrelil raneného človeka, ktorý v tom čase nikoho neohrozoval. Verdikt: Vinný z vraždy. Trest: Doživotie. Lenže toto nie je hocijaký vrah, ale izraelský vojak. A tak sa začali ohýbať paragrafy.
Vojak sa snažil zo svojho zločinu vyvliecť tvrdením, že Palestínčana zastrelil, lebo sa obával, že má na sebe výbušninu, ktorú by mohol odpáliť. To však nesedí s tým, čo vidíme na záberoch. Nikto z množstva vojakov a osadníkov na scéne nie je nervózny z toho, že by už zneškodnený muž na zemi predstavoval nebezpečenstvo. Pre podobné obavy navyše existuje štandardná procedúra, ktorou nie je guľka do hlavy na mieste. Procedúru armáda aj vykonala – vojaci Palestínčana skontrolovali ešte pred tým než ho Azaria zabil a žiadna výbušnina na ňom nebola. Vrah tiež tvrdil, že sa obával, aby sa Palestínčan nenačiahol po nôž, ktorý ležal neďaleko neho. Lenže zábery opäť ukazujú, že nôž od neho ležal ďaleko. Keby aj bol blízko, riešením by bolo jednoduché odsunutie noža preč, nie mimosúdna poprava.
Aby to bolo už úplne jasné, proti Azariovi svedčili aj jeho kolegovia, ktorým pred streľbou povedal, že Palestínčan „si zaslúži zomrieť”. Svoju túžbu si následne aj splnil. Vojenský medik, ktorý mal podľa nariadení samotnej izraelskej armády ošetriť aj raneného palestínskeho útočníka, urobil presný opak. Nezabil ho v sebaobrane, ale z nenávisti.
Po obrovskej vlne rozhorčenia v izraelskej spoločnosti nad tým, že by izraelského vojaka mohli obžalovať z vraždy, ku ktorej sa neskôr pridal aj premiér Netanjahu slovami “naši vojaci nie sú vrahovia”, ho namiesto toho obžalovali iba zo zabitia, kde je maximálny trest 20 rokov. Obžaloba však na súde žiadala pre páchateľa iba mizerné tri roky väzenia. Rozsudok súdu znel ešte menej: Smiešnych jeden a pol roka. Vrah pritom počas celého procesu ani neprejavil ľútosť nad svojim činom.
Z možného doživotia na jeden a pol roka. Za vraždu. To mu už mohli dať rovno verejnoprospešné práce.
Azaria sa aj voči tomuto symbolickému rozsudku odvolal; trúfa si na menej. Veľká časť izraelskej spoločnosti vrátane politických špičiek bola rozhorčená, že vôbec nejaký trest dostal. Netanjahu ľudí upokojoval ubezpečovaním, že súd zohľadní všetky poľahčujúce okolnosti a bude k vojakovi-vrahovi veľkorysý. Vedel, čo hovorí.
Kultúra beztrestnosti
Že ho izraelský režim súdil, je veľká vzácnosť. Drvivú väčšinu zločinov vojakov voči Palestínčanom Izrael nevyšetruje, nesúdi a netrestá. Izraelská ľudskoprávna organizácia Ješ Din informovala, že v roku 2014 viedlo z 229 prípadov kriminálnych činov, v ktorých bolo začaté vyšetrovanie voči vojakom, iba osem k ich obvineniu. To je miera „úspešnosti“ 3,5 percenta. Nejde o výnimočne “slabý” rok, ale o charakteristickú črtu izraelského bezpečnostného a súdneho systému, ktorý garantuje izraelským páchateľom takmer stopercentnú beztrestnosť. Podobné výsledky zaznamenali aj v rokoch 2013 a 2015. Dlhodobý monitoring v období od roku 2005 do roku 2014 ukázal, že percento začatých vyšetrovaní kriminálnych činov vojakov voči Palestínčanom, ktoré viedlo k usvedčeniu páchateľov, je 2,5 percenta. Zločin Azariu by bol zahraný do autu rovnako ako väčšina podobných prípadov. Nestalo sa tak len vďaka videozáberom, ktoré obleteli svet.
Z kultúry beztrestnosti v radoch armády Izrael dlhodobo obviňujú aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie. Human Rights Watch ešte v roku 2005 obvinila izraelskú armádu z toho, že v období, kedy zabila a zranila tisícky ľudí, vyšetrili vyšetrovacie orgány menej ako päť percent prípadov zabitia a ani tieto vyšetrenia nespĺňali štandardy nezávislosti a nestrannosti. Regionálna riaditeľka organizácie Sarah Leah Whitson píše: “Väčšina izraelských vyšetrovaní civilných obetí bola divadlom. Neschopnosť izraelskej vlády vyšetriť smrť nevinných ľudí vytvára atmosféru, ktorá posilňuje u vojakov presvedčenie, že sa im prepáči vražda.”
Amnesty International v správe z roku 2014 obviňuje Izrael z “bezcitného pohŕdania ľudským životom” a z páchania vojnových zločinov. Zdôrazňuje, že Izrael ako okupačná moc nesie zodpovednosť za obyvateľov okupovaných území a “musí rešpektovať a chrániť práva Palestínčanov. Namiesto toho izraelské sily bežne porušujú svoje povinnosti vyplývajúce z medzinárodného práva o ľudských právach a práva o okupácii, keď protizákonne zabíjajú a spôsobujú zranenia civilistom vrátane detí, ktorí nepredstavujú nebezpečenstvo pre vojakov ani pre nikoho iného. Trvá to už desaťročia a s plným vedomím izraelskej vlády a velenia armády.”
Kritizuje tiež opakujúci sa vzorec, “kedy izraelské bezpečnostné zložky používajú prehnanú, často smrtiacu silu proti Palestínčanom, ktorí nikoho na živote neohrozujú. Môžu tak konať vďaka praktickej beztrestnosti. Tú im zabezpečuje oficiálny systém vyšetrovania obvinení z porušovania ľudských práv, ktorý nie je nezávislý ani nestranný. To vytvára situáciu absolútnej absencie spravodlivosti, ktorú izraelská armáda a polícia využívajú.”
Izraelská organizácia Becélem, ktorá už 25 rokov monitoruje porušovanie ľudských práv na okupovaných územiach, informovala, že od roku 2000 podala na vojenskú prokuratúru 739 podnetov na vojakov, ktorí zabili, zranili alebo zbili Palestínčanov, použili ich ako ľudské štíty alebo im zničili majetok. V štvrtine prípadov orgány ani neotvorili vyšetrovanie a takmer v polovici vyšetrovanie uzavreli bez vznesenia obvinenia. Iba 1,8 percenta podnetov viedlo aspoň k disciplinárnemu opatreniu voči vojakom a iba 3,4 percenta viedlo k ich obvineniu (a z toho iba časť skončila usvedčením a potrestaním vojakov). Tieto čísla ako aj dlhoročná skúsenosť a poznanie systému, ktorý slúži očisteniu páchateľov z radov izraelských bezpečnostných zložiek, viedli minulý rok Becélem k rozhodnutiu ukončiť spoluprácu s izraelskými vyšetrovacími orgánmi. Vo vyhlásení, ktoré vydali, píšu, že ich snaha neviedla k náprave a väčšej spravodlivosti, ale k legitimizácii okupačného režimu:
“Becélem sa ďalej nebude zúčastňovať na komédii pod taktovkou aparátu vojenského vyšetrovania a nebude mu ďalej podávať sťažnosti. Skúsenosti, ktoré sme nadobudli a na ktorých zakladáme závery tejto správy, nás priviedli k uvedomeniu, že nemá ďalej význam usilovať sa o spravodlivosť a ochranu ľudských práv spoluprácou so systémom, ktorého skutočným účelom je pokračovať v úspešnom krytí nezákonných činov a ich páchateľov. Zápasu za ľudské práva lepšie poslúžime odsúdením tohto systému a tým, že ho demaskujeme.”
Becélem nie je žiadna marginálna či pofidérna organizácia, ale jedna z najznámejších a najrešpektovanejších ľudskoprávnych organizácií v Izraeli. Jej riaditeľ Hagaj El-Ad pred niekoľkými mesiacmi vystúpil s prejavom pred Bezpečnostnou radou OSN a keď si mal nemecký minister zahraničia pred niekoľkými týždňami vybrať medzi stretnutím s premiérom Netanjahuom a predstaviteľmi Becélem, uprednostnil stretnutie s tými druhými.
Za posledných vyše 20 rokov, počas ktorých armáda zabila tisíce palestínskych civilistov, za zabitie odsúdili iba jediného vojaka (mimo Azariu) – vraha britského občana Toma Hundalla – aj to až po niekoľkoročnej kampani a nátlaku rodiny obete a britskej vlády. Za celú históriu štátu je známy iba jeden prípad, pri ktorom odsúdili vojakov za vraždu a to za masaker v dedine Kafr Kasim. Páchatelia krátko po verdikte dostali milosť. Hlavný vinník vo väzení strávil niečo vyše troch rokov a po prepustení ho vzali späť do bezpečnostných zložiek s úlohou strážiť tajné Jadrové výskumné centrum v Dimone.
Beztrestnosť osadníkov
Podobné je to aj s vyšetrovaním násilia osadníkov ilegálne kolonizujúcich okupované palestínske územie. Podľa Becélem bolo z celkového množstva osadníckych útokov na Palestínčanov a ich majetok, ktoré organizácia v rokoch 2000 až 2011 monitorovala, iba v 71 percentách začaté vyšetrovanie a z tohto počtu iba v 11 percentách vznesené obvinenie. Odsúdených osadníkov bolo veľmi málo a udelené tresty boli veľmi nízke.
Z podaní na vyšetrovanie násilia osadníkov, ktoré v rokoch 2013 až 2016 odsledovala Ješ Din, došlo k obvineniu páchateľov iba v 8,2 percentách z celkového počtu prípadov. Že ide o zámernú neochotu polície vyšetriť prípady, vidno zo skutočnosti, že keď sú do štatistiky zahrnuté aj židovské/izraelské obete nacionalisticky motivovaného násilia páchaného izraelskými občanmi, miera obvinenia páchateľov je o poznanie vyššia. V roku 2015, kedy izraelská polícia obdržala 280 podaní na násilné útoky Izraelčanov s nacionalistickým motívom, podiel prípadov, ktoré viedli k obvineniam bol 21 percent. Z 59 obvinení však boli iba v štyroch prípadoch obeťami Palestínčania.
Becélem ďalej uvádza, že iba časť Palestínčanov vôbec podáva izraelskej polícii oznámenia o útokoch osadníkov, pretože vedia o jej laxnom prístupe k vyšetrovaniu. Jej nezáujem vyšetriť hlásené prípady v nich iba posilňuje nedôveru k polícii a jej vnímanie ako nepriateľského orgánu, ktorý sa zúčastňuje na ich okupácii. Mnohé policajné stanice sú navyše umiestnené v osadách, ktoré symbolizujú izraelský koloniálny rasizmus a do ktorých majú Palestínčania sťažený prístup. Skutočný počet osadníckych útokov je preto ďaleko vyšší a skutočná miera odsúdenia páchateľov ešte nižšia než udávajú čísla Becélem.
Human Rights Watch v roku 2015 kritizoval Izrael za neschopnosť alebo neochotu stíhať a potrestať osadníckych páchateľov. V roku 2015, po upálení palestínskej rodiny (dvoch rodičov a jeden a pol ročného dieťaťa; s rozsiahlymi popáleninami prežil iba štvorročný chlapec), predstavitelia Izraela síce v silných vyhláseniach odsúdili osadnícky teroristický útok a sľúbili potrestanie páchateľov, no podľa organizácie ani po tejto tragédii neohlásili zámer zmeniť kultúru beztrestnosti osadníkov či vojakov. Naopak, v rozpore so všetkými nestrannými inštitúciami z najvyšších vládnych miest Izraela aj naďalej počuť bagatelizovanie problému izraelského násilia ako marginálneho javu.
Výsledkom sú pokračujúce útoky osadníkov, aké vidíme na záberoch spred mesiaca (vyššie), kedy napadli izraelských aktivistov a rabína sprevádzajúcich palestínskych pastierov, či spred niekoľkých dní (nižšie), kde pod ochranou armády kameňmi útočili na palestínsku dedinu Burin. Podobných záberov je neúrekom.
Všetci Palestínčania sú vinní?
Rasistickú zaujatosť izraelského súdneho systému vidno aj pri porovnaní s tým, ako jednajú s palestínskymi podozrivými. Tých Izrael súdi vo vojenských súdoch, v ktorých obžalovaní majú veľmi slabé, takmer nulové práva, na rozdiel od izraelských osadníkov, ktorí v rozpore s medzinárodným právom bývajú na tom istom okupovanom území, no podliehajú civilnému právu.
V roku 2006 izraelský vojenský súdny systém ukončil proces v 8854 prípadoch s Palestínčanmi. Rozsudkom “vinný” skončilo 8828. To je miera usvedčenia neuveriteľných 99,71 percenta. Z výročnej správy vojenského súdnictva za rok 2010 miera usvedčenia v 9542 prípadoch vychádza 99,74 percenta. Zo 714 žiadostí o udelenie administratívnej väzby (teda väznenia bez obvinenia, bez rozsudku a s tajnými dôkazmi, ktoré sa dá predlžovať donekonečna) vojenské súdy schválili 98,77 percent. Kontrast s mierou obvinenia izraelských vojakov či osadníkov (a s ešte nižšou mierou ich odsúdenia) nemôže byť väčší. Počet Palestínčanov väznených v Izraeli od vzniku štátu sa blíži k jednému miliónu. To je takmer pätina súčasnej palestínskej populácie okupovaných území.
Deti vo väzení
Nespravodlivo a kruto žiaľ izraelský režim, jeho súdny systém a bezpečnostný aparát zaobchádza aj s palestínskymi deťmi. Od roku 2005 do 2010 v izraelských vojenských súdoch za hádzanie kameňov súdili 835 detí. Oslobodzujúcim rozsudkom skončil iba jeden. Trest odňatia slobody súdy deťom udelili v 93 percentách prípadov. Kým izraelské deti pod 14 rokov veku nemožno podľa izraelského práva trestne stíhať či väzniť, 32 palestínskych detí vo veku 12-13 rokov postavili pred vojenský súd a 19 z nich udelili trest väzenia v trvaní niekoľko dní až dva mesiace.
V roku 2013 Komisia OSN pre práva detí vydala správu mapujúcu zaobchádzanie s deťmi v izraelských väzniciach a súdoch za predchádzajúcich 10 rokov. Z približne 7000 detí, ktoré v sledovanom období Izrael zatkol, vypočúval či zadržal, bola väčšina vo veku 12 až 17 rokov, vyskytli sa však aj prípady deväťročných detí. Väčšinu stíhali za hádzanie kameňov. Niektorí vojaci priznali, že deti niekedy chytajú náhodne.
Deti sú podľa zistení komisie systematicky vystavované ponižujúcemu zaobchádzaniu a často sú aj mučené. Sú vypočúvané v hebrejčine, ktorej dobre alebo vôbec nerozumejú, a v tomto jazyku aj podpisujú priznania. Mladiství sú držaní aj na samotkách – niekedy až niekoľko mesiacov.
V tom istom roku vydal správu o rovnakej téme aj UNICEF. V nej okrem iného pripomína, že Izrael je jediný štát na svete, ktorý má zriadený vojenský súd pre deti (iba pre palestínske). Hoci pri ich vypočúvaní musí byť prítomný rodič alebo právnik, v niekoľko sto prípadoch, ktoré táto organizácia sledovala, sa tak nestalo ani raz. V zozname prehreškov, ktoré UNICEF Izraelu vyčíta, nájdeme aj odopieranie spánku, vody, jedla, prístupu k toalete, vyhrážanie sa fyzickým alebo sexuálnym násilím, smrťou, samotkou, ako aj reálne väznenie na samotkách.
Vypočúvania sú kombináciou vyhrážania, zastrašovania a fyzického násilia, ktorých cieľom je donútiť deti k priznaniu. Počas tohto procesu bývajú dlhý čas zviazané, čo im spôsobuje bolesti na rukách, chrbte a nohách. Väčšina detí nakoniec podpíše priznania, ktoré predstavujú najrýchlejšiu cestu von z väzenia a ktoré sú na súdoch často používané ako hlavný dôkaz proti nim. Podľa UNICEF „sa zdá byť zlé zaobchádzanie s palestínskymi deťmi v izraelskom vojenskom súdnom systéme veľmi rozšírené, systematické a inštitucionalizované,“ a niektoré prípady možno označiť ako „kruté, nehumánne či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest na základe Konvencie o právach dieťaťa a Konvencie proti mučeniu.“
Minulý rok sa proti izraelským metódam väznenia a vypočúvania palestínskych detí ohradil aj Human Rights Watch. Podľa jej miestnej riaditeľky Sari Baši „s palestínskymi deťmi zaobchádzajú spôsobom, ktorý by vydesil aj dospelého. Kričanie, vyhrážky a bitie nie je spôsob ako jednať s dieťaťom alebo od neho získať presné informácie.“
Kolektívne tresty
Ak je útočníkom Palestínčan, Izrael okrem neho obvykle trestá aj celú jeho rodinu. Ak má niekto z jeho príbuzných prácu v Izraeli, príde o povolenie a dosť často je zbúraný ich dom. Kolektívne tresty sú pritom Ženevskou konvenciou zakázané.
Palestínčania v prípade Azariu preto opakovali otázku: Zbúra Izrael dom jeho rodiny? Je to rečnícka otázka, samozrejme. Izraelskému vojakovi nehrozí nič z repertoáru krutostí vyhradených pre Palestínčanov. Kým palestínskym väzňom zväčša dlhé mesiace odopierajú aj rodinné návštevy vo väzení, Azariovi súd udelil niekoľkodňovú priepustku, aby mohol sviatky osláviť doma v kruhu rodiny.
Za zrušenie takzvanej administratívnej väzby a zlepšenie podmienok vo väzení (častejšie návštevy rodinných príslušníkov a telefonického kontaktu s nimi, zrušenie väznenia na samotkách a podobne) už vyše 30 dní drží hladovku okolo 1000 palestínskych väzňov bez väčšieho záujmu slovenských médií. Verejne podporiť ich oprávnené požiadavky je možné aj v Bratislave dnes od 15:00 na námestí SNP.
Ďalšia forma trestu voči palestínskym rodinám je, že im Izrael dlhé týždne či mesiace nevydá telo mŕtveho, aby ho pochovali. Mnohí komentátori toto barbarské správanie prirovnávajú k praktikám Hizballáhu, ktorý zvykol dlhé roky držať telá izraelských vojakov, ktorých sa pri boji zmocnili.
Vysoké verzus nízke tresty
Nie len že miera usvedčenia Palestínčanov sa blíži k stým percentám zatiaľ čo miera usvedčenia izraelských vojakov či osadníkov sa blíži k nule, rozdiel badať aj vo výške trestov, ktoré odsúdení dostávajú. Kým tresty pre Palestínčanov sú udeľované v blízkosti maximálnej výšky, tresty pre to malé množstvo odsúdených izraelských páchateľov sú skôr symbolické. Porovnajme prípady Azariu a 13-ročného palestínskeho chlapca Ahmada Manasru.
So svojim o dva roky starším bratrancom sa pokúsil o útok nožom na Izraelčanov. Jeho bratranec stihol zraniť dvoch ľudí, kým ho polícia zastrelila. Ahmada zrazili autom a zatiaľ čo s vykrútenými nohami a krvácajúcou hlavou lapal po dychu, okolo sa nachádzajúci Izraelčania mu nadávali, kričali na neho “zomri” a policajtov nabádali, aby mu strelili guľku do hlavy. O nejaký čas neskôr na verejnosť preniklo video z vypočúvania Manasru, kde na neho izraelský vyšetrovateľ hulákal a nútil ho povedať informáciu, ktorú chcel. Prokurátor pre chlapca žiadal najvyšší možný trest. Súd mu vyhovel a odsúdil ho na 12 rokov.
Trinásťročný palestínsky chlapec dostane v Izraeli za útok, pri ktorom nikoho nezabije a sám nikoho ani nezraní, 12 rokov väzenia. Izraelský dospelý muž, vojak a zdravotník, natočený pri tom, ako chladnokrvne zastrelí nehybného človeka, dostane rok a pol. Niektoré palestínske deti dostávajú v izraelských súdoch prísnejšie tresty aj za obyčajné hádzanie kameňov.
Nie, ani prípad Azariu nemožno použiť ako príklad vlády práva v Izraeli, nestrannosti jeho súdov či rovnosti pred zákonom. Jednak aj na ňom vidno, že izraelskí páchatelia sú zvyčajne odsudzovaní na bezvýznamné tresty, ale čo je horšie, na každého Azariu, ktorého aspoň odsúdia na nízky trest, existujú stovky ďalších, ktorí nikdy neboli ani len postavení pred súd a užívajú si slobodu ako čestní bezúhonní občania. Izraelské väznice sú pritom plné Palestínčanov aj za smiešne malé prečiny, vrátane detí, niekedy aj za nezmyselné či vyfabrikované trestné činy.
Podporovatelia Izraela či mainstream radi prezentujú Izrael ako normálnu demokratickú krajinu s riadne fungujúcimi inštitúciami, ktorá nerobí rozdiely medzi ľuďmi na základe ich pôvodu a v oblasti justície pristupuje ku všetkým obvineným rovnako a spravodlivo. Oficiálne čísla a štatistiky ako aj prípad Azariu však ukazujú úplne opačný obraz.
Nelegitímna argumentácia nepravdivým mýtom
Dosiaľ sme opomínali snáď najdôležitejší problém: Rasistický charakter samotnej takto postavenej argumentácie. Ak by aj izraelský súdny systém bol ukážkovo spravodlivý a nestranný, znamenalo by to, že Izrael má právo vojensky okupovať iný národ, kolonizovať jeho územie a uplatňovať nad ním režim apartheidu? Ak by niekto odpovedal „áno“, ocitol by sa v rovnako odsúdeniahodnej pozícií ako obdivovateľ povedzme britského impéria, podľa ktorého vysoká kultúra Británie oprávňovala túto krajinu kolonizovať „barbarov“. Málokto má drzosť povedať takúto nehoráznosť otvorene, no aký iný účel plní vyzdvihovanie neexistujúcej izraelskej spravodlivosti pri diskusiách o izraelskej okupácii, ak nie implicitné podsúvanie práve rasistického práva „civilizovaných“ štátov vládnuť nad „divochmi“?
Oblasť izraelského práva, spravodlivosti či súdnictva je len ďalším exemplárnym príkladom izraelského inštitucionalizovaného rasizmu. Túto skutočnosť potvrdzujú aj zistenia renomovaných medzinárodných a izraelských organizácií. Podporu izraelskej okupácie Palestíny na základe údajnej ukážkovej nestrannosti izraelských súdov treba bezpodmienečne odmietnuť ako z dôvodu rasistického charakteru samotnej argumentácie tak aj z dôvodu nepravdivosti tézy o nestrannosti izraelskej spravodlivosti. Je to mýtus. Nič také neexistuje.
Súvisiace články
Zabíjať palestínskych civilistov je v Izraeli dovolené
OSN zakazuje, Izrael ignoruje
Poznáme problémy palestínskych kresťanov?
Prečo by sa slovenskí politici nemali stretnúť s izraelskou ministerkou spravodlivosti?
Foto: ilustračné. Autor: Justin McIntosh. Zdroj: Wikumedia Commons.
