Blížia sa Vianoce, čas, kedy si pripomíname narodenie Ježiša Nazaretského, obdobie adventu, kedy každý rok televízie informujú o milej akcii skautského hnutia, ktoré do vyše dvadsiatich krajín roznáša Betlehemské svetlo. Škoda, že kresťania na Slovensku takmer nepoznajú príbeh mesta, z ktorého toto svetlo pochádza, a trápenie ľudí v ňom. Koľkí vôbec vedia o existencii palestínskych kresťanov, nieto ešte niečo bližšie o ich osude?
Palestínski kresťania sa odvolávajú na 2 000 rokov trvajúcu tradíciu kresťanstva v tejto zemi siahajúcu až k prvej jeruzalemskej cirkvi vedenej apoštolom Jakubom. Keď sem križiaci prišli začiatkom druhého tisícročia našli tu zavedené miestne kresťanské komunity. Nejde teda o nedávno pokresťančených ľudí misionármi zo Západu (i keď nájdu sa aj takí), naopak, Palestína je miesto odkiaľ sa kresťanstvo rozšírilo do zvyšku sveta.
Pre mnohých prekvapivá môže byť aj skutočnosť, že palestínski kresťania (až na výnimky) sú Arabi. Hovoria po arabsky, modlia sa v kostoloch po arabsky a cítia sa byť nedeliteľnou súčasťou arabského národa. Dokonca sa modlia k Allahovi. Nie je na tom však nič šokujúceho; tak ako sa slovenskí kresťania modlia k Bohu, aj palestínski kresťania sa modlia k tomu istému Bohu. Ibaže v arabčine sa Boh povie Allah. Pravoslávny arcibiskup Sebastie Atallah Hanna má toto slovo dokonca vo svojom mene – Atallah znamená „Boží dar“ (po grécky Theodosios).
(Atallah Hanna. Hellasforce.com)
Palestínski kresťania sú hrdí na svoju vlasť a milujú ju. Nie len tí, ktorí v nej žijú. Aj po generáciách v cudzine palestínske kresťanské rodiny odovzdávajú svojim deťom túto lásku a hrdosť. Niektoré rodiny sú v exile už takmer sto rokov (najmä v Južnej Amerike je silná komunita palestínskych kresťanov), napriek tomu, ich mladí cítia spojenie s Palestínou. Ako napríklad účastníci programu, ktorý umožňuje mladým Palestínčanom z ďaleka bližšie spoznávať svoj pôvod.
To je aj odpoveď na izraelskú demagógiu, ktorá hlása, že Palestínčania sú arabskými režimami umelo udržiavaný národ, aby nimi mohli živiť konflikt s Izraelom. Obrovské množstvo Palestínčanov už po generácie žije po celom svete, sú slobodnými občanmi aj západných štátov (vrátane autora týchto riadkov). Nikto ich umelo neudržiava, napriek tomu v nich popri iných bije aj autentická palestínska identita. V Chile, kde pol milióna Palestínčanov tvorí najväčšiu palestínsku komunitu mimo Blízkeho východu, majú aj vlastný úspešný futbalový klub Deportivo Palestino.
Sionistickí kresťania na Západe zvyknú zneužívať kresťanov v Gaze, aby živili nenávisť k Palestínčanom, ktorých stotožňujú s muslimami, ale ajhľa, čo to vidíme? Kresťanské skautské oddiely v Gaze oslavujú výročie vyhlásenia palestínskeho štátu. Aj oni sa cítia byť Arabmi a živou súčasťou palestínskeho národa.
Súdržnosť palestínskych kresťanov s ostatnými súčasťami palestínskej spoločnosti vidno aj na reakcii kresťanov v Gaze, keď počas masakra v lete 2014 otvorili brány svojich kostolov a prichýlili v nich svojich muslimských bratov a sestry, ktorí utiekli pred izraelskými bombami. Rímskokatolícky kňaz otec Manuel Musallam vtedy vyhlásil: „Ak zničia vaše mešity, poďte sa modliť do našich kostolov.“
(Emanuel Musallam. Imgrum.net)
Skutočnosť, že kresťania v tejto zemi sú súčasťou palestínskeho národa a spolu s ostatnými zdieľajú rovnaký osud vyjadril vyššie spomínaný arcibiskup Atallah Hanna:
„Izraelské úrady zaobchádzajú s palestínskym národom spôsobom, ktorý nikdy nemôžeme prijať, v prvom rade preto, že Izrael zaobchádza s Palestínčanmi ako keby boli cudzincami, ako keby sme boli cudzincami vo vlastnej krajine. Palestínčania nikdy neboli cudzincami v Jeruzaleme ani v celej zemi. Izrael je okupačná moc, ktorá k nám pristupuje ako k návštevníkom alebo nejakým dočasným obyvateľom. Ale my sme pôvodní obyvatelia tejto zeme. My sme sem neprišli, vždy sme tu boli (…) Budem úprimný a poviem to znovu a znovu: Tak kresťania ako aj muslimovia trpia pod izraelskými úradmi rovnako.“
Spomenuli sme predstaviteľa pravoslávnych kresťanov, predstaviteľa rímsko-katolíckych kresťanov, spomenieme aj predstaviteľa protestantov. Jedným z nich je biskup Jordánska a Svätej zeme Muníb Junán z Jeruzalema. Dlhé roky bol aktívny v ekumenických organizáciach a v presadzovaní medzináboženského dialógu. Spolu s palestínskymi biskupmi z ďalších cirkví, vrátane rímsko-katolíckej, je signatárom Jeruzalemskej deklarácie o kresťanskom sionizme, ktorá spomenutý prúd označuje za „falošné učenie, ktoré korumpuje biblické posolstvo lásky, spravodlivosti a zmierenia.“ Od roku 2005 je tento Palestínčan prezidentom Svetového luteránskeho zväzu, združujúceho 145 cirkví z 98 krajín.
(Wikipedia/Reinis Inkēns, Saeimas Kanceleja)
Zvlášť jasne vidno postavenie palestínskych kresťanov na príbehu rodiny Nassárovcov z Betlehema. Ich pozemok sa nachádza na území medzinárodne uznaného (aj Slovenskou republikou) Štátu Palestína. Keďže však zrael tento región chce pre seba, všetku okolitú pôdu skonfiškoval na budovanie ilegálnych kolónií. Nassárovcom sa horko ťažko podarilo súdnou cestou vymôcť uznanie ich vlastníctva a pôdu, ktorú vlastnia už generácie a od roku 1916 ju aj majú zapísanú postupne v štyroch katastroch (osmanskom, britskom, jordánskom a izraelskom) sa rozhodli premeniť na miesto mieru. Nazvali ju Stan národov (Tent of Nations).
Dnes je ich kúsok zeme obkolesený piatimi izraelskými osadami. Dlhé roky pokorne trpia útoky zo strany osadníkov a šikanu zo strany izraelských úradov. Tie sa ich snažia znepríjemňovaním života vyštvať, aby v tomto regióne nezostal žiaden Palestínčan. Zničili im vyše dvesto olivových stromov, zatarasili im prístupovú cestu, búrajú im nové stavby na pozemku a odopierajú im prístup k vode a elektrine. A aká je odpoveď Nassárovcov? Láska, viera, nádej.
Svoj pozemok, svoju slobodu a svoje práva sa rozhodli brániť bez násilia a bez nenávisti. Napriek príkoriam pokojne pokračujú v obrábaní svojej pôdy a jej zveľaďovaní. Do svojho „stanu“ pozývajú ľudí dobrej vôle rôznych vierovyznaní z celého sveta. Spolu tu istý čas žijú, pracujú, diskutujú, tvoria spoločenstvo a spoznávajú čo to znamená byť palestínskym kresťanom pod izraelskou okupáciou. Daud Nassár hovorí:
„Odmietame byť obeťami a odmietame nenávidieť, pretože veríme, že ľudia sú stvorení na boží obraz a nie na to, aby sa navzájom nenávideli. Vytvorili sme inú cestu, Ježišovu cestu – premôcť zlo dobrom, nenávisť láskou a temnotu svetlom – pod heslom ‘odmietame byť nepriateľmi‘. Je ľahké to povedať, no je ťažké to žiť. Ale toto je kresťanské svedectvo v tejto časti sveta.“
(Viac o Stane národov a zápase rodiny Nassár o mier tu a tu)
Ako príbeh Nassárovcov naznačuje, Betlehem je jedným z palestínskych miest, ktoré Izrael drží v okupačnom zovretí. Je doslova obklopený ilegálnymi kolóniami postavenými na ukradnutej palestínskej pôde. Provincia Betlehem s 220 000 palestínskymi obyvateľmi je dnes v rozpore s medzinárodným právom osídlená už vyše 100 000 kolonistami v 19 osadách. Iba 13 % územia provincie je pod správou Palestínčanov, kým 85 % územia je pod plnou kontrolou Izraela (tzv. zóna C), kde okupačná moc Palestínčanom takmer nedovoľuje stavať. Betónový múr zachádza až do samotného mesta, oddeľuje okolo 20 000 Palestínčanov a vyše 11 % územia (vrátane najúrodnejšej pôdy) od zvyšku provincie. Múr tiež zničil historicky veľmi tesné spojenie medzi Betlehemom a neďalekým Jeruzalemom.
Nie je pravdivé ani tvrdenie, že postavenie kresťanov v Izraeli je lepšie než ich postavenie v Palestíne. Ako pripomína izraelský denník Haaretz v článku spred dvoch rokov, vo vysokých vládnych úradoch je viac kresťanov v Palestíne než v Izraeli. Hovorcom prezidenta Abbása je kresťan podobne ako dvaja ministri palestínskej vlády a dvaja členovia výkonného výboru OOP. Podpredseda palestínskeho parlamentu je dokonca kňaz. Množstvo kresťanov je členmi správnych rád palestínskych bánk či priemyselných komôr ako aj riaditeľmi veľkých podnikov.
Napriek tomu, že v Betleheme a Ramalláhu netvoria väčšinu, miestne nariadenia vyžadujú, podobne ako v ďalších siedmych obciach, aby ich starostovia boli z kresťanskej komunity a aby väčšina ich miestnych poslancov boli kresťania. Vianoce a Veľká noc sú v Palestíne štátnymi sviatkami a palestínsky prezident sa každý rok zúčastňuje troch vianočných osláv: katolíckych, pravoslávnych a arménskych. Postavenie kresťanov a vážnosť, ktorú požívajú, ďaleko presahuje ich percentuálne zastúpenie v palestínskej spoločnosti.
Izrael vo svojej takmer 70 ročnej histórii kresťanského hovorcu vlády, ministra či predsedu banky nikdy nemal. Kým v palestínskom parlamente je 8 kresťanských poslancov, v izraelskom parlamente sú iba dvaja. Kým Palestína má vo svete 5 kresťanov na postoch veľvyslancov, Izrael nemá ani jedného. Kým izraelské úrady každý rok na veľkonočné sviatky v Jeruzaleme kladú palestínskym kresťanom prekážky v prístupe k svätým miestam, palestínske úrady žiadne prekážky v účasti na kresťanských sviatkoch v palestínskych mestách kresťanom nekladú a predstavitelia štátu a ich muslimskí spoluobčania ich často oslavujú spolu s nimi.
Nie že by v spolužití kresťanov a nekresťanov v Palestíne neboli nikdy problémy, tie sú v spolužití komunít všade na svete, sú dokonca aj medzi jednotlivými kresťanskými cirkvami, ale predstava, že postavenie kresťanov v Izraeli je lepšie než v Palestíne a že preto treba podporovať Izrael proti Palestíne je v mnohých ohľadoch mylná.
A iste, nie všetko platí na všetkých palestínskych kresťanov, sú aj takí, ktorým je Palestína ukradnutá, sú aj takí (podobne ako medzi muslimami), ktorí kolaborujú s izraelským režimom. To sú však výnimky, na základe ktorých nemožno spochybniť, že palestínskym kresťanom sa pod izraelskou vojenskou okupáciou nežije dobre. Aj oni sú tu podrobovaní apartheidu, sú terčom snáh o etnické vyčistenie ich územia a trpia pod náporom politiky izraelskej kolonizácie. Aj im odopiera volebné právo a búra domy, aj ich Izrael oddeľuje betónovým múrom, vyháňa z územia, väzní a zabíja. Príkladov je množstvo.
Volanie palestínskych kresťanov po solidarite dosiaľ z väčšej časti naráža na hluché uši slovenských kresťanov. Kiež by sa to zmenilo. Kiež by si slovenskí kresťania všimli svojich palestínskych bratov a sestry, počuli a zareagovali na ich výzvy a v prvom rade, v prípade kresťanského sionizmu, prestali zneužívať náboženstvo na umocnenie izraelského násilia proti nim.
Hovorí sa, že nemôžete dať druhým, čo sami nemáte. Napriek útrapám života pod najdlhšou okupáciou v modernej histórii, palestínski kresťania majú dosť radosti a nádeje, aby ich prostredníctvom Betlehemského svetla mohli rozdávať do celého sveta, aj na Slovensko. Platí totiž aj iné pozorovanie: Tí, ktorí majú najmenej, bývajú často najštedrejší. Bolo by krásnym gestom od slovenských kresťanov poslať (nie len) kresťanom do Palestíny trochu nádeje v podobe obyčajnej ľudskej solidarity alebo aspoň záujmu o ich neľahký osud.
(Wikipedia/Teichmanova)
„Keď sadíme olivový strom, znamená to, že veríme v budúcnosť, pretože prvá úroda olív prichádza až o desať rokov.“ Daúd Nassár, Stan národov.
Súvisiace články:
Palestínski kresťania – zabudnutá obeť okupácie
Iqrith – Vyhnanie a návrat kresťanských Palestínčanov
Veľká noc v Jeruzaleme, Betleheme a Ramalláhu
Izraelu cenzúra dokumentu CBS nevyšla
Prečo by sa slovenskí politici nemali stretnúť s izraelskou ministerkou spravodlivosti?
Foto: Na snímke palestínski kresťanskí skauti v chráme Narodenia Pána v Betleheme počas Štedrého večera. Autor: Donatus, zdroj: commons.wikimedia.org
