Ľavica sa často cez vznešené úvahy dostáva do roviny nepraktickosti, hovorí fotograf Tomáš Halász, s ktorým sme sa rozprávali o aktivistickej fotografii, situácii v Iraku a ľavici na Slovensku.
***
Vo svojom portfóliu máš mnoho politizovaných projektov, v rámci ktorých fotíš protesty či aktivity mimovládok. Mimo toho si založil novinársky projekt MONO. Prečo nefotíš radšej veľryby alebo vtáky, ale skôr politické udalosti, ktoré sú kontroverzné?
Je to asi tým, ako som sa k fotografii dostal. Bolo to práve cez novinársku fotografiu a zaznamenávanie historických okamihov. Odmalička ma zaujímala spoločnosť, od dvanástich som čítal noviny a fotiť som začínal niekedy v trinástich, kedy som hneď začal fotiť protimečiarovské aj neonacistické demonštrácie, aj keď mi to ešte až tak nešlo. Bolo to veľmi polarizované obdobie, čo som vnímal už vtedy, aj keď som bol len malý puberťák.
Pre mňa to s fotografiou nebolo tak, že by som ju objavil ako médium a až potom sa jej snažil dodať spoločenskú či žurnalistickú dimenziu. Skôr naopak. Niečo som videl a chcel som to zaznamenať. Jednak kvôli tomu, že ma zaujímalo to dianie aj žurnalistika samotná, a jednak aj preto,že mám zlú pamäť a inak by som si tie udalosti nezapamätal.
Dodnes pritom beriem fotografiu, najmä tú aktivistickú, ako médium, ktorým môžem prezentovať rôzne názory a tiež ovplyvňovať spoločnosť a jej zmýšľanie.
Mochovce. Greenpeace
Akú najintenzívnejšiu udalosť si doteraz fotil?
Fotil som niekoľko masových demonštrácií aj samity G8 v Taliansku a Nemecku, kde som videl skutočné fyzické strety. Dostal som niekoľko rán kameňom, vodným delom aj pelendrekom. Niekedy dokonca z obidvoch strán naraz. Dostal som aj od chuligánov na futbale. Veľmi silný bol pre mňa napríklad zápas Dunajská Streda proti Slovanu, na ktorom skoro ušliapali fanúšika.
Dva veľmi silné zážitky mám aj z fotenia mimo takýchto priamych konfliktov. Už na voľnej nohe som išiel z vlastnej vôle fotiť do maďarskej dediny, ktorú dva alebo tri týždne dozadu zaplavil toxický červený materiál. Moja rodina pochádza z južného Slovenska a to miesto vyzeralo presne ako dedina mojej babky. Malo to na mňa veľmi silný dopad. A ťažko sa mi hľadal dôvod prečo tam fotiť a nie radšej pomáhať.
Jeden z najsilnejších momentov, čo som zažil, bol však keď som robil na projekte pre ďakujeme.sk. Zaznamenávali sme príbehy chudoby a odkázanosti na sociálny systém. Medzi nimi bola aj jedna staršia pani, ktorá už bola na dôchodku a jej dospelý syn skončil napoly ochrnutý. Na staré kolená sa oňho musela starať, pričom dostávala len smiešny príspevok na plienky, necelých 200 eur. Výdavky na starostlivosť o jej syna boli samozrejme väčšie. Počas fotenia mi vyrozprávala svoj príbeh. Rozplakala sa. A ja som to mal fotiť. Neustále som si musel pripomínať, že fotím kvôli tomu, aby sa jej pomohlo. Inak by som sa cítil fakt hyenisticky. Neskôr po fotení sme si zavolali a bolo cítiť, že bola rada, že mohla niekomu svoj príbeh povedať. Ale bol to silný zážitok, ktorý na mňa riadne doľahol.
Je iné byť na demonštrácii, kde sú naokolo stovky ľudí a mnoho fotografov a iné sedieť v kuchyni, počúvať v metrovej vzdialenosti ťažký ľudský príbeh a vedieť, že neviem systémovo pomôcť.
Projekt Darujte Vianoce. Ďakujeme.sk a Nadácia Orange
Čo to s človekom robí, keď niečo také zažije?
V prípade demonštrácií a mojej účasti je to vo veľkej miere dobrovoľná voľba. Horšie sú konkrétne ľudské príbehy. Chudoba či rodiny s postihnutým dieťaťom, na ktoré sociálny systém naozaj kašle. To je psychicky ťažšie. Ale už to zvládam lepšie. Zo začiatku to bolo ťažké. O to viac ma rozčuľujú politici, čo hovoria, že každý by sa mal postarať o seba sám. Ale aj takí, ktorí sa hrajú na sociálne cítiacich, ale pri tom na ľudí kašlú.
Nedávno si bol pracovne v Iraku, čo je v súčasnosti jedno z polarizovaných a konfliktných miest na svete. Čo ťa tam priviedlo?
Bol som v v irackom Kurdistane, fotiť pre organizáciu Človek v ohrození, ktorá tam má niekoľko humanitárnych a rozvojových projektov. Bol som teda fotiť ich aktivity, aby som im pomohol s propagáciou. Je z toho napríklad malá výstava na festivale Jeden svet, ktorý včera začal.
Zakiya. Severný Irak, pre Človek v Ohrození
Aké boli tvoje dojmy z krajiny a regiónu?
Povedal by som, že Kurdistan je liberálnejší ako arabská časť krajiny. Kompletne zahalené ženy som napríklad videl len minimálne. Čo som videl častejšie boli veľké rozdiely v mentalite a ekonomickej dispozícii medzi rôznymi sociálnymi vrstvami a tiež medzi mestom a vidiekom. Kým som bol v Erbile alebo v Dohuku, tak to ekonomicky vyzeralo ako európske mesto. Keď som však vyšiel na vidiek, tak to bolo často blízke našim osadám. Je to aj tým, že v meste je tá chudoba schovanejšia. Bolo tam tiež cítiť určité spoločenské napätie, kvôli nedávnemu referendu o nezávislosti.
Čo som však vtedy nečakal, boli veľké rozdiely v bezpečnosti. Keď som bol v Erbile, alebo v Dohuku, tak okrem toho že pri vstupe bol nejaký checkpoint, kde ľudí námatkovo kontrolovali, som nemal pocit, že som v blízkosti vojnovej zóny. Ale keď sme odbočili k ozajstným vojenským checkpointom, kde podrobne kontrolovali papiere a kde bola armáda, dostávali sme sa už do dedín a miest, ktoré boli kompletne zničené vojnou s Islamským štátom. Obrazne to bolo ako keby ste išli normalne z Bratislavy do Senca a v Senci odbočili do Pezinka, ktorý je už zbombardovanou vojenskou zónou.
Aj napriek dlhodobej vojne tam však život ide ďalej. Nemyslime si že všetci hneď odchádzajú. Keď už, tak väčšina utečencov sú vždy vnútorní vysídlenci. Popri hlavných cestách som videl niekoľko utečeneckých táborov plných ľudí, ktorí museli odísť z rôznych častí krajiny. A zároveň bolo aspoň opticky vidieť, že vojnou zničené mestá nanovo budujú. Či už vďaka rozvojovým a humanitárnym projektom, alebo jednoducho preto, že sa ľudia chcú vrátiť do svojich domovov a znova si otvoriť svoje potraviny či pekáreň. Postupne tam teda začínajú znova fungovať život aj biznis.
Vráťme sa pár rokov dozadu. Ako Iračania a Iračanky momentálne vnímajú deštrukciu, ktorú im tam priniesli Bush, Blair a ďalší západní spojenci v minulom desaťročí?
Musím povedať, že keď som pracoval s lokálnymi ľuďmi, tak som s nimi nešiel do nejakých ťažších diskusií na túto tému. Už len kvôli tomu, že je to podľa mňa vhodné až pri hlbšom vzťahu. Zároveň som nechcel aby mali miestni pocit, že im vnucujem svoj názor na vec. Čiže nemôžem povedať, že by som o tejto veci viedol debaty. Skôr sa debatovalo o kurdskom referende za nezávislosť.
Ten konflikt s USA je každopádne už dosť prekrytý ďalším aktuálnym problémom, Islamským štátom, ktorého následky sú teraz najviac citeľné. Ale nemôžem a ani nechcem ďalej rozvádzať názor za iných. Určite som tam necítil nejakú enormnú otvorenú averziu voči Amerike.
Kapitánka Khatoon Khider bola pred útokmi Islamského štátu folklórnou speváčkou. Po tom, čo videla a zažila, založila v rámci kurdskej armády vojenský oddiel Jezidiek „Dcéry Slnka“ . August 2017, Irak
Podľa Naomi Klein bola vojna do Iraku privezená Amerikou a Západnými spojencami ako nástroj šokovej doktríny, čím Kleinová nazýva to, že vojna mala uvoľniť iracký trh pre nástup západných firiem. Čo si o tom myslíš?
Keď by som mal povedať čisto môj názor, tak si osobne myslím, že iracká invázia a okupácia boli výsledkom viacerých faktorov. Ale bola to najväčšia geopolitická chyba tej dekády. Celá operácia bola nedomyslená a nepripravená na stav po invázii – ako a kto bude Iraku vládnuť, čo celý región poznačilo na desiatky rokov. To, že napríklad firma blízka viceprezidentovi Dickovi Cheneymu na vojne navyše ryžovala, keď dodávala materiál priamo armáde, je jasné. Povedal by som že za tým určite bol aj nejaký biznis.
A teda tie firmy a západný kapitál si tam pozoroval, alebo ani nie?
Úprimne, ťažko sa mi rozlišuje čo je miestne podnikanie, kto sú miestni oligarchovia a ktorí sú zahraniční. Bol som tam krátko a nerád by som teraz sa vyjadroval ako odborník na miestnu ekonomiku. Ale ak by som to porovnal napríklad s Ománom, kde vojna nebola, tak som nevidel žiadny extrémny rozdiel, okrem toho že Kurdistan je chudobnejší. Či tam na tých ropných poliach zarábajú hlavne západné firmy? Vôbec by som sa nečudoval, že to využili. Nebuďme idealisti.
Jezídska utečenkyňa. Irak, 2017
Hovoríš, že Irak sa začína dobudovávať. Že aj keď bol zničený, tak ľudia v sebe majú tú silu ho budovať nanovo. Budujú tú krajinu aj investície zvonku? Ako to berú Iračania? Pomáha im zahraničie rozbiehať krajinu aj v týchto ťažkých vojnových podmienkach?
Môžem odpovedať nejakou dojmológiou, no ťažko by som mohol hodnotiť ekonomický status irackej súčasnosti, a to aj kvôli tomu, že som bol len v Kurdistane. Ale samozrejme bez nejakého externého kapitálu sa tá spoločnosť nemôže opäť postaviť na nohy. Ten kapitál, čo sa stratil, sa znova neobjaví len tak, odnikiaľ. Ekonomika musí prejsť nejakým vývojom a myslím si, že miestni majú veľmi podnikavého ducha, pričom však zostávajú srdečnými.
Keď už si teda začal hovoriť o rozvojovej pomoci, aký projekt tam robí Človek v ohrození? Ako im to ide? Nachádza sa v Iraku veľa západných mimovládok?
Ťažko povedať, čo je veľa. Ale povedzme, že áno. Je tam viacero mimovládnych organizácií, ktoré sa sústreďujú na svoje projekty. ČvO ich tam má niekoľko. Humanitárnu pomoc poskytuje napríklad aj priamo v Mosule, kde ju pre zaujímavosť vôbec nevykonávajú zahraniční ľudia, ale miestni. Majú tam tiež niekoľko projektov v oblasti vzdelávania. Či už projekt Back to school, v rámci ktorého motivujú rodiny, alebo celé dediny, aby ich deti, ktoré vynechali školskú dochádzku, vrátili do školy, kde by dobehli zameškané vzdelanie.
Okrem toho robia aj tréningy psychosociálnej pomoci pre učiteľov, aby vedeli pracovať s deťmi, ktoré prešli traumatickými zážitkami. Veľa detí sa napríklad bojí masových zhromaždení. Z detstva sú naučené, že masové zhromaždenie sa rovná verejnej poprave. Boja sa tiež hlasných zvukov, kvôli skúsenostiam z bombardovania. V oblasti vzdelávania tu teda ČvO robí špecifickú prácu a ja som sa to snažil zdokumentovať. S niekoľkými deťmi a učiteľmi sme robili rozhovory, ktorí sú prijímatelia tejto projektovej pomoci.
Projekt House of Family zachytávajúci každodenný život kambodžských detí nakazených vírusom HIV, ich radosti, hranie, ale aj trápenia.
Ako vnímajú domáci, medzi ktorými si sa pohyboval, Islamský štát? Aký typ alternatívy pre nich predstavuje? Je to pre nich vôbec relevantná alternatíva?
Keď sme boli v dedinách, ktoré boli pod nadvládou Islamského štátu, tak hovorili že ho radi nemajú. Ale určitá časť populácie s ním pravdepodobne sympatizuje. Kurdistan je však špecifický v tom že sa tam IS ťažšie prenikalo. Ja každopádne pevne verím že bude čoskoro vo svojej súčasnej forme porazený a transformuje sa „len“ do nejakej formy teroristickej organizácie bez riadnej základne. Že z neho už nebude pre ľudí v tejto oblasti alternatíva.
Nakoniec si vždy musíme uvedomiť, že aj medzi bojovníkmi IS sú mnohí normálni ľudia. Ľudia, ktorí si na základe možností, ktoré v živote mali a vzorov, ktoré stretli, vybrali toto. My to môžeme odsúdiť a aj by sme to odsúdiť mali, ale zároveň nie je riešením ich teraz napríklad všetkých verejne popraviť. A táto špirála nenávisti je to, čoho sa obávam. Kvôli tomu, že pri každej vojne má aj tá víťazná strana, nech už je ňou ktokoľvek, tendenciu potláčať ľudské práva a robiť bezprávne popravy. To potom spätne vyvoláva spomínanú špirálu nenávisti. Aj preto si myslím, že ľudsko-právne organizácie, ako Amnesty International a Human Rights Watch, ktoré v súčasnosti poukazujú na nespravodlivosť na oboch stranách, zohrávajú dôležitú úlohu.
Myslíš si, že je Islamský štát do nejakej miery aj výsledkom deštrukcie vojny zo začiatku milénia?
Môj osobný názor je taký, že je to určite práve vojnou, inváziou, bezvládím a bezprávím, ktoré tam na niektorých územiach vzniklo. No podieľala sa na tom aj vojna v Sýrii, kde bola Arabská jar iná, ako očakávala tamojšia opozícia. Bohužiaľ to skončilo tak, ako to skončilo. Ale zároveň by som netvrdil, že tieto konflikty sú jedinými dôvodmi vzniku IS. Je to skôr komplex viacerých faktorov. Ale to je len môj neakademický názor. V tomto je lepšie počúvať čo píšu experti.
Extrémizmus začína byť globálnym problémom. Nie je ho badať len v Iraku, ale aj v EÚ, na Slovensku, či v USA. Vidíš nejaké paralely v tom, prečo to takto všade rastie?
Nemyslím si že je to, ako sa často hovorilo, výsledok ekonomickej deprivácie. Výsledky viacerých prieskumov hovoria, že to nie je iba záležitosť chudobných, alebo nevzdelaných ľudí. To by bol dosť povýšenecký pohľad – že iba tí hlúpi sú radikálni. Myslím, že v Amerike je pre extrémizmus iné podhubie. Radikalizácie názorov je podľa mňa z veľkej časti aj výsledkom ich volebného systému. Názorové prúdy republikánov a demokratov sa dlhodobo radikalizujú a vzďaľujú, aby sa zapáčili svojej voličskej základni.
Je tu tiež rozdiel medzi Západnou Európou a Slovenskom. To, na čo treba celý čas myslieť, je že neonáckovia tu v nejakej forme boli aj za komunistov. A v 90-tych rokoch mali teda tiež veľmi bujné obdobie. Veľmi dobre si pamätám, ako som párkrát v Bratislave dostal od holohlavých chlapcov. Zo slovenského pohľadu treba brať radikalizáciu tak, že získala na sile aj kvôli utečeneckej kríze a tiež kvôli ľahšiemu šíreniu nenávisti cez sociálne siete. Treba si tiež uvedomiť, že sme súčasťou hybridnej a informačnej vojny. To enormné množstvo „alternatívnych“ a konšpiračných médií nie je výsledok organického prebudenia slovenského ľudu, ale je to z veľkej časti výsledok geopolitiky putinovského režimu.
Čaká ukrajinu ďalší Černobyl? Bankwatch a MONO.sk
Do akej miery by si za rastom pravicového extrémizmu videl nedostatok demokratických alternatív a nakoľko je za tým to, že tá naša demokracia až tak nefunguje?
Myslím si že oligarchizácia demokracie na Slovensku má určite vplyv na to, že sa ľudia cítia bezmocne a že potom hľadajú tie jasné riešenia silnej tvrdej ruky. Vytvára to podhubie pre radikalizáciu a myslím, že je to aj jej jasný dôvod. Ale nemyslím si, že je to problém parlamentnej demokracie ako takej. Je to problém občianskej spoločnosti a oduševnenia občanov. A zároveň, buďme úprimní. To, aké zlé meno má u nás politika ako taká, odrádza ľudí, ktorí by sa inak v slušnej spoločnosti nehanbili ísť kandidovať a dať ľuďom možnosť ich voliť. Potom si často vyberáme menšie zlo, ktoré nás sklame. A potom sa to radikalizuje.
Radikálna demokratická ľavica je priestor, kde vznikajú demokratické alternatívy, ktoré vedia demokraciu nakopnúť. Myslíš, že ľavičiarky a ľavičiari na Slovensku sú v tomto dostatočne aktívni?
Je mi veľmi ľúto, že pojem ľavičiar je pre mnohých na Slovensku dlhodobo nadávka. Je to sprofanované jednak komunistami, ako aj “sociálnou demokraciou” SMERu. Na Slovensku dlhodobo absentuje reálna diskusia o štátnych politikách medzi rôznymi názorovými prúdmi. Boli tu jednoducho len pro-demokratické, alebo naopak autoritárske strany. A to mi je ľúto. Posledné roky zas povznikali rôzne strany u ktoré nemajú ideologický základ, len vedia robiť cirkus, či majú populárne mená. Dúfam, že sa to zmení.
A či si myslím, že robia ľavičiari dosť? Možno by pomohla lepšia organizovanosť. Som toho názoru, že radikálna demokratická ľavica a reálni sociálni demokrati, ľudia, ktorí sa hlásia k ľavici, by sa mali vehementne zbaviť a odsúdiť autoritársku ľavicu a nespochybňovať jej historické zlyhanie. Lebo či už mučí fašista alebo komunista, bolí to rovnako. A zároveň možno by niekedy, ak už teda budem paternalisticky radiť, bolo dobré zísť zo svojho nebíčka dokonalých riešení do reálnej politiky, kde treba byť kompromisný. Lebo ľudia žijú v realite a nie v akademických paperoch o utopistickej spoločnosti.
Cesta do paláca. MONO.sk
V slovenskom priestore vznikla strana Progresívne Slovensko. Ty ich poznáš a tiež pre nich fotíš. Prišlo podľa teba na slovenskú stranícku mapu niečo nové, alebo sú to len nové tváre v starých schémach strán ako SaS či Sieť?
Ak sa človek pozrie, ako to vzniká, tak je vidieť, že sa buduje reálne hnutie. Nie je za tým veľký oligarcha, nie je to marketingová strana o pár ľudoch, nie je to strana len proti niečomu. Stretol som mnohých dobrovoľníkov, ktorí bezplatne stáli v lete v 30-tkách a zbierali podpisy na vznik, miesto toho, aby sa kúpila a premenovala strana. Myslím si že keď si človek pozrie, kto je za tým – ľudia ako Ivan Štefunko, Michal Truban, Martin Dubéci, Zora Jaurová či Martin Hojsík- tak vidí, že vychádzajú zo silného odkazu Martina Filka. Myslím teda, že naozaj vzniká nový subjekt a dúfam, že sa dlhodobo etabluje. Aj keď je atakovaný z každej strany – aj z ľavej aj z pravej.
Keď sme robili prvú tour po Slovensku, tak som bol milo prekvapený koľko ľudí má záujem o slušný, prodemokratický a proeurópsky subjekt. Uvidí sa ako to pôjde dlhodobo. Dal by som im čas aj na robenie reálnej politiky. Aj keď nemusíte súhlasiť so všetkými ich názormi, tak si myslím, že vždy je lepšie mať slušného oponenta, ako facebookového hejtera so šálikom či zeleného neonacistu.
Spomínal si politiku ako robenie kompromisov. Myslíš, že Progresívne Slovensko bude OK s tým, že bude treba robiť kompromisy? Do ktorej strany bude podľa teba pre nich vhodné ich robiť?
Za hodnoty, ku ktorým sa PS hlási, sa nemám problém podpísať. Je tam jasné vymedzenie voči neofašistom, jasné vymedzenie sa za pro-európske smerovanie Slovenska a uzemnenie našej geopolitiky, našej bezpečnosti a demokracie. Z toho viem, že neustúpia. Zároveň radšej uvidím stranu vo vláde s tým, že naplní len 50 percent sľubov, ako v opozícii, ktorá bude štyri až osem rokov hovoriť o tom, aké by to bolo super, keby bola pri moci.
Cesta do paláca. MONO.sk
Čerešnička na koniec. Akú úlohu môže hrať na poli slovenskej ľavice blog POLE? Čo si o POLE myslíš ty?
Keď POLE vzniklo a ja som sa o ňom dopočul, bol som veľmi rád. Myslím, že tu chýbala nejaká platforma pre ľavicový diskurz, kde by naozaj fungovala diskusia o témach zľava. Myslím si tiež, že zažívame veľmi zaujímavé časy, kedy sa po finančnej kríze a debakli nekontrolovaného neoliberalizmu, ľudia naozaj spytujú ako ďalej smerovať našu spoločnosť. Ja si tiež myslím, že kapitalizmus ako ekonomický model nie je pre našu spoločnosť konečnou bázou na veky vekúce. Aj preto som dúfal, že na POLE bude prebiehať takáto diskusia. Ale ako mnohí autori vedia, som veľmi kritický voči tomu, aby sa opäť išlo do starých štruktúr. Tých, kde sa dáva priestor usvedčeným plagiátorom či politológom, ktorým nevychádzajú predpovede… Alebo do štruktúr, v ktorých sa na blogu ľavice dočítam o zákaze súkromných médií a o triednom boji. A to sú výrazné autoritárske elementy.
Úplne chápem, že pracujúca trieda má iné problémy ako stredná trieda a iné problémy ako ľudia, ktorí žijú v prebytku kapitálu. Ja sám som to videl a zažíval. Ale zároveň mi vadí, že na POLE často cítim slovník 19. storočia. Že niekto, kto je podnikateľ, je automaticky vykorisťovateľom. A kapitalista je automaticky nepriateľ. Takéto veci si personifikujem na ľudí, ktorých poznám. A keď poznám ľudí, ktorí robia 30 rokov vo fabrike a potom ak sa náhodou osamostatnia a otvoria si eseročku o dvoch ľuďoch, tak z nich spravíme vykorisťovateľov? Alebo človeka, ktorý slušným podnikaním naozaj zbohatne a stane sa milionárom a užíva si to, automaticky nazveme kapitalistickou sviňou a vykorisťovateľom? Pre mňa je takéto niečo len iná forma nenávisti. Ja som za hodnotenie ľudí podľa ich činov. Vidím zlých ľudí aj medzi pracujúcou vrstvou, tak isto aj v strednej triede a takisto medzi ľuďmi, ktorí majú na účte viac ako kedy ja budem mať. Ale nebudem ich nenávidieť len kvôli tomu, že majú nejaký finančný status.
Myslím si, že sa opäť aj skrz POLE dostávame do toho, že ľavica sa nálepkuje ako niečo nepraktické. Ako niečo, čo v reálnom živote nebude fungovať. Je síce veľmi krásne písať o vznešených myšlienkach, keď má byť následné rozbíjanie okien symbolizmom proti kapitalizmu. To má kapitalizmus úplne v paži. To je pre mňa prejav neskorej puberty, nie reálnej snahy zlepšiť svet pre všetkých.
Priznám sa, že som čakal články, ako by mohla spoločnosť fungovať lepšie pri prichádzajúcich výzvach. Robotizácia, klimatické zmeny, ako reformovať globálne inštitúcie keď nadnárodné firmy vedia obchádzať miestne daňové zákony, či je nepodmienený základný prijem realizovateľný, a toto všetko pri prebiehajúcej informačnej vojne z Ruska. Ale tieto články častejšie nájdem vo Foreign Policy, The Economist, možno Guardian ale nie na POLE. Na POLE nachádzam bohužiaľ hlavne akademicky obkecanú triednu nenávisť. Čo mi je ľúto. Lebo ľavica a sociálne myslenie na rôzne sociálne vrstvy má byť súčasťou politického dialógu a ja si myslím, že som úplná cieľovka.
***
Tomáš Halász (*1984) je profesionálny fotograf špecializujúci sa na reportážnu fotografiu a projekty pre mimovládne organizácie. Fotografovať začal ako 13ročný a už počas štúdia fotografie na strednej škole sa zameral na fotožurnalistiku. Pracoval v tlačových agentúrach ČTK, TASR a v denníku Pravda. Od roku 2010 pracuje ako nezávislý fotograf.
Jeho fotografie boli publikové v hlavných slovenských médiách. Dlhodobo spolupracuje s radou mimovládnych organizácii ako Nadácia otvorenej spoločnosti, Nadácia Orange, Nadácia otvorenej spoločnosti, Dakujeme.sk, Greenpeace, Bankwatch, Človek v ohrození, Four Paws international a iné. Bol niekoľkokrát ocenený v súťažiach novinárskej fotografie Czech press photo, Slovak Press Photo, Novinárska Cena a Foto roka.Je spoluzakladateľom a šéfredaktorom online projektu MONO.sk .
V roku 2014 sa v Miláne zúčastnil výberového mentoringového vzdelávacieho projektu fotoreportážnej agentury VII. Viac sa dozviete na www.tomashalasz.com.
Fotografie: Tomáš Halász
