Milé čitateľky, milí čitatelia, uverejňujeme článok, ktorý vyšiel v č. 26/17 nezávislého kritického dvojtýždenníka A2.
Viaceré výpovede a diskusie o sexuálnom násilí v ostatných týždňoch spája jeden znak. Tie, čo sexuálne násilie zažili (a teraz sa zameriam špecificky na ženy), majú ťažkosti s rozpomínaním. Presnejšie, rozpomínajú sa na udalosti, ktoré sa stali dávno, diali sa často aj opakovane, ale v danej dobe bez toho, aby so sebou okrem pocitu „divnosti“ niesli nejaké pomenovanie. Pravdepodobne pre všetky ženy, ktorým #MeToo prebehlo na monitoroch, televíznych obrazovkách či v novinách pred očami, bolo toto heslo spúšťačom pre istú revíziu seba samých. Začala sa inventarizácia vlastných ponížení, ujem, trápnych situácií, začalo sa načieranie do svojej pamäti, rozrušovanie vrstiev, ktoré mali zostať uzavreté. Čoho znakom je toto rozprávanie, ktoré dostalo priechod s takým veľkým omeškaním? Pre niektorých signalizuje, že hovoriaca je nevierohodná, vymýšľa si. Minulé deje interpretuje pomocou pojmov súčasnosti a v požadovaní sociálneho uznania svojej minulej skúsenosti hľadá vraj len pár minút internetovej slávy.
Varovanie pred anachronizmom je dobrou radou historičkám a historikom ideí. Nijako však nepomáha tým, ktorí sa snažia porozumieť vlastnej skúsenosti a začleniť ju do toho, kým sú. Mohli by sme však namietať, že existuje veľa zdrojov, vďaka ktorým sa stávame tým, kým sme, a že práve vzhľadom na ich množstvo je prehliadnutie jednej možnej príležitosti pre sebauchopenie celkom zanedbateľné. Prečo je však prehliadanie sexuálneho násilia vo vlastných životoch problematické, a to dokonca tak, že toto prehliadanie rozrušuje možnosť pochopenia seba samých?
Podobne ako samotná skúsenosť so sexuálnym násilím nie je ojedinelou skúsenosťou náhodne prisúdenou niektorým indivíduám v ľudskej populácii, tak ani rozpaky nad tým, čo sa vlastne stalo, problém s artikuláciou toho, čo sa udialo, a najmä ťažkosti v hľadaní pochopenia u druhých, s ktorými sa ženy svoju skúsenosť pokúšajú zdieľať, nie sú distribuované rovnomerne. Práve toto narážanie na múr nepochopenia, keď prehovárajúce hovoria k tým, čo nepočujú, či k tým, čo počujú niečo celkom iné, než sa hovorí, poukazuje na nedostatky v kolektívnych prostriedkoch chápania. Poukazuje na systémovo vytváranú a udržiavanú predsudočnosť voči istým typom sociálnej skúsenosti, ktoré sa práve vďaka tejto predsudočnosti stávajú pre širšie ľudské spoločenstvo nečitateľné a nepochopiteľné.
Vyzerá to ako začarovaný kruh. Áno, ale len dovtedy, kým ho niekto neprelomí a neukáže, že nové pomenovanie, nový opis toho, čo sa deje, dáva človeku, žene, veľmi dobrý zmysel. Vysvetlí rozporuplné pocity, pomôže začleniť minulú skúsenosť do vlastného bytia. Hashtagom #MeToo či rozprávaním o tom, že #MneSaToStaloTiež, sa žiadna žena k ničomu „nepriznáva“ – nie je páchateľkou zločinu ani kajúcnicou, čo prosí o rozhrešenie. Naopak, kód #MeToo jej poskytuje nový rámec uchopenia vlastnej skúsenosti. Predchádzajúce použitia tohto kódu dávajú súčasne legibilitu aj legitimitu tomuto novému aktu sebaporozumenia, ktorý sa deje pred zrakmi verejnosti. #MeToo doslovne hovorí #JaTiež – je nás viac a ja som jedna z mnohých. To, #ČoSaMiTiežStalo, má pre mňa osobnú závažnosť, zároveň však použitie identického hashtagu a v ňom špecificky častice tiež svedčí o podobnosti a rozšírenosti označovaných osobných skúseností.
Označenie #MeToo sa na čas stalo synekdochou pre pomenovanie žien. To, čo sa má na mysli pod ženskosťou, sa však podstatne premenilo. Byť ženou znamená v existujúcom rodovom poriadku byť predmetom neustálej sexualizácie a pomocou tejto sexualizácie byť prostriedkom potvrdzovania mužských privilégií. Myslím, že tie, ktoré hovoria #MeToo, hovoria práve toto. Naviac však okrem odhalenia systémovej rodovej predpojatosti hovoria aj to, že práve takýto rámec pre chápanie aj sebachápanie žien je tým, čo umožňuje sexuálne násilie. Ak ženy vyslovujúce #MeToo tento rámec rozpoznávajú, stavajú sa do cesty násiliu. #MeToo tak znamená: aj ja hovorím nie násiliu.
Význam výpovede žien hovoriacich #MeToo nespočíva len v tom, čo vyslovuje každá jedna sama, tento význam neexistuje bez zreťazenia ďalších výpovedí s uvedeným označením. A hoci aj tento význam nemusel byť vopred nejakou jednotlivou ženou takto zamýšľaný, v obehu hashtagu verejnosťou sa každej žene ponúka možnosť prijať či neprijať tento význam pre pochopenie seba samej a pre pochopenie toho, kým sú ženy.
Práve táto premena obsahu pojmu ženy znemožňuje, aby bolo #MeToo nahradené dajakým #DecencyAll, ako to navrhujú konzervatívni kritici. Volanie po stredostavovskej slušnosti, ktorá má zabezpečiť údajne nenásilné správanie „pánov“, totiž predpokladá úslužné trpenie sexistického správania „dámami“. Požiadavka slušnosti sa tu kladie na srdce každému a každej bez rozdielu a usiluje sa o vytvorenie obrazu harmonického spolužitia „pánov“ a „dám“. Ale ženy po #MeToo nie sú dámy. Podobne ako skupiny na vytváranie ženského vedomia počas druhej vlny feminizmu aj ony vytvárajú prostriedky vlastného sebachápania zoči-voči systémovej nespravodlivosti a menia sa. Zvykajme si na to. A buďme pripravené a pripravení vypočuť zase ďalšie #MneSaToStaloTiež.
Autorka: Ľubica Kobová, Foto zdroj: jpmsonline.com
