Pani Vinczeová je kontroverzná osobnosť. Jej obhajobu konšpiračného plátku Zem a Vek považujem za veľmi nebezpečnú, nepríjemné sú mi aj jej ezoterické aktivity či kritizovanie protestov. Chápem aj rozhorčené reakcie na jej slová zo slávnostného odovzdávania cien Slnko v sieti. Išlo o typ podujatia, kde bolo kľúčové prejaviť účasť, nie relativizovať. Pán Šimečka však vo svojom komentári zašiel o niečo ďalej, než väčšina kritikov – až za hranice slušnosti. Rád by som doplnil Martina Makaru a bližšie sa pozrel na Šimečkove argumenty.
Čo to tá Vinczeová vlastne povedala?
O čo ide? Vinczeová povedala počas slávnostného večera nasledovnú vec: „Problém je v tom, že si každý myslí, že je slušný a správny, takže by to asi mal niekto určiť.“ Šimečka tieto slová interpretuje nasledovne: „Pani Vinczeová hľadá východisko v názore, že neexistuje jedna spoločná morálka, sú ich milióny a všetky sú si rovné, keďže ona zjavne nepozná nikoho, kto by správnosť tej spoločnej „určil“. Iste si neuvedomila absurditu svojho výroku, lebo z neho vyplýva, že aj vrah Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej sa – ako každý – považuje za „slušného a správneho“, hoci je zrejmé, že nezabíjal v mene slušnosti, ale pre peniaze.“ Problém je ten, že z toho výroku, mimochodom ironicky nadneseného, nič také nevyplýva. V situácii keď nevieme určiť kto je slušný a správny, nemôžeme logicky ani povedať, že každý je slušný (prečo by nemohli byť všetci neslušní?) a že sú si všetky morálky rovné, pretože už to je istý druh hodnotového súdu. To že sú si všetky morálky rovné a že je každý slušný už niekto „určil“ – pán Šimečka.
Vinczeová navyše vo svojom vyjadrení morálku nespomína. Ona iba upozornila na to, že tu máme množstvo ľudí pasujúcich sa do pozície tých slušných – „každý si myslí, že je slušný a správny“. Sčasti si to uvedomuje aj Šimečka, keď spomína rozdielne predstavy o slušnosti fanúšikov Východu (podradená) a Západu (nadradená). Lenže svet sa nedelí len na tieto dva vágne tábory. Slovom slušnosť sa tu od 90. rokov oháňali neonáckovia, a to až do tej miery, že spojenie slušný Slovák (či skôr slušný Slovien, nech nám vibruje DNA) získalo ironický, pejoratívny nádych. Plní slov o slušnosti a morálke sú aj niektorí fundamentalisti, ako napríklad Kuffa, ale aj iní, nie až takí militantní, ale pritom stále bigotní konzervatívci. O slušnosti, v reakcii na Fica, hovoria aj Sulík a Matovič, nie práve najslušnejší ľudia na Zemeguli. Neskôr o slušnosti hovoril aj Peter Pellegrini, pre ktorého platí to isté. Na protestoch Za slušné Slovensko boli aj ľudia, ktorí po zrušení jedného zo zhromaždení vulgárne nadávali organizátorom. To takisto nebolo slušné.
Pravdou je, že dnes sa týmito slovami oháňajú rôzne skupiny, častokrát nepríliš slušné, s protikladnými názormi na viaceré aspekty morálky. Adela sa tak ironicky a v danej chvíli úplne nevhodne pýtala, že kto vlastne určí, kto z tých všetkých „slušných“ ľudí, pretože dnes sa do tejto pozície pasuje každý, je naozaj slušný. Z jej irónie bolo navyše cítiť, že si nemyslí, že sú všetci takí slušní, ako to o sebe prehlasujú. Takto som to aspoň pochopil ja.
Smeruje nás morálny relativizmus na cestu k neslobode?
Je však pochopiteľné, prečo Šimečka využil túto svoju interpretáciu. Následne mu totiž výborne poslúžila pri označení svojho oponenta za ruského užitočného idiota. S odkazom na Timothyho Snydera, hneď v nasledujúcom odseku naznačuje, že relativizmus Adely Vinczeovej („Nemôžete dôverovať nikomu a ničomu. Neexistuje dôvod, pre ktorý by ste mali v čokoľvek veriť. Pravda neexistuje.“) nás vedie k neslobode a že ona sama by mohla byť obeťou ruskej manipulácie. Netvrdím, že to tak nie je, ale skúsme sa ešte pristaviť pri tom relativizme. Je to práve morálny relativizmus, vďaka ktorému dnes nežijeme v područí represívnej cirkevnej morálky a jej univerzálnych dualizmov. Svoje by o tom vedeli povedať napríklad ženy, kacíri alebo homosexuáli. Samotné Slovensko musí prejsť ešte dlhú cestu, kým sa okov tohto represívneho chápania morálky, všetkých tých Kuffov a Jaroslavov Paškov, definitívne zbaví. Mimochodom, aj v tomto prípade ide o morálku pevne zakorenenú v našej kultúre.
Pomerne veľkým paradoxom je potom Šimečkovo tvrdenie, že „v Rusku sú pochybnosti o tamojšej morálke a režime neprípustné.“ Chce snáď povedať, že sa máme začať správať ako Rusi a nepripúšťať si pochybnosti o morálke? Viem, že nie. On však na jednej strane kritizuje Vinczeovú za morálny relativizmus a následne Rusko za to, že tam morálny relativizmus nie je prípustný. Samotný morálny relativizmus je však očividne aj podľa Šimečku pevne spätý so slobodou a demokraciou. Pokiaľ sa nerelativizujú fakty, čo Vinczeová do istej miery robí, ale to nie je tento prípad, ale abstraktná morálna kategória, nesmerujeme nutne k nejakej neslobode. Skôr naopak. Do istej miery sú výpovedné aj slová „to súvisí s tou postmodernou relativizáciou hodnôt“, ktoré tak často a rád používa známy neostalinista a redaktor časopisu Zem a Vek Lukáš Perný.
Na záver by som rád prízvukoval, že mojou snahou nebolo ospravedlňovať Vinczeovej relativizovanie na slávnostnom odovzdávaní, ani jej očividný odpor k zhromaždeniam. Avšak to, že má Vinczeová so slovami o slušnosti do istej miery pravdu, dokázal práve Šimečkov komentár. Debata o slušnosti dosiahla paranoidné, ideologicky podfarbené kontúry, kedy sa v hocikom, kto sa postaví voči morálnemu postoju jednej časti spoločnosti, prípadne ho len relativizuje, hľadá skrytý, zmanipulovaný nepriateľ alebo obhajca amorálnosti. Očividne sa to už netýka len neoľudákov a náboženských fundamentalistov. Šimečka potom pokrytecky dodá, že Západ, za ktorého predstaviteľa sa považuje, je výnimočný v tom, že ho môžete kritizovať. Nuž, môžete, ale potom vás nejaký strážca slušnosti označí za hrozbu pre spoločnosť.
