Predošlé dva články série Bieda biedy marxizmu nájdete tu: diel I. a diel II.
Je naozaj nevyhnutné si uvedomiť, že komunizmus nie je len kapitalizmus bez kapitalistického vykorisťovania. Je pretvorenie spoločnosti na beztriednu a jej udržanie v tejto podobe.
Najpodstatnejším dôvodom pre vznik stalinizmu a napokon aj jeho pád bolo udržanie a ukotvenie deľby práce na duševnú a manuálnu v politickej nadstavbe a organizácii práce. Červená šľachta boli ľudia, ktorí profitovali z tejto deľby práce a nechceli ju preto meniť. Boli to najmä manažéri podnikov, ktorí ich potom privatizovali a stali sa novým meštianstvom. Bez odstránenia tejto deľby práce nie je možné vytvoriť, ani udržať beztriednu spoločnosť. Nebola to chýbajúca odbornosť, ale deľba na odbornú a neodbornú spoločnosť, ktorá položila stalinizmus. Túto deľbu treba preto odstraňovať už pred revolúciou a to zdvíhaním pracujúceho obyvateľstva na odbornú spoločnosť, jeho zapojením do akademického a univerzitného života rôznymi zvýhodneniami.
Minulé články hovorili o degenerácii a zlyhaní stalinizmu, nie však o degenerácii a zlyhaní sociálnej demokracie.
Nie je náhodou, že zlyhanie sociálnej demokracie prichádza v čase neoliberalizmu a globalizácie. Sociálna demokracia totiž prežila obe svetové vojny len vďaka týmto vojnám a obrovskému ničeniu kapitálu, ktoré umožnilo nový cyklus kapitálovej akumulácie. V čase vysokých mier zisku bolo možné dosiahnuť veľké ústupky a sociálny pokrok vrámci kapitalizmu, to bol povojnový model západnej sociálnej demokracie. Úpadok sociálnej demokracie však začal práve vtedy, keď sa miera zisku začala znižovať a tento cyklus veselej kapitálovej akumulácie bol pri svojom konci. Vtedy zrazu už neexistovali kapitálové rezervy na sociálne reformy a muselo sa začať škrtať a znižovať dane. To je éra neoliberalizmu a globalizácie, v ktorej je meštianstvo nútené nájsť priestor v boji proti padajúcim ziskom. Tento priestor nachádza v novej vlne imperializmu a presťahovania výroby do krajín s lacnou pracovnou silou, automatizáciou a politickými prostriedkami ako znižovaním daňovej záťaže, zadlžovaním a ničením odborov.
Sociálna demokracia nie je schopná reagovať na toto obdobie krízy, pretože by musela aktívne bojovať proti kapitálovej akumulácii, aby si vynútila dostatočné sociálne reformy. Zabudla na Marxa. Jej úpadok je najlepším dôkazom najlepšej časti Marxovho diela, zákona tendenčného pádu miery zisku.
Globalizácia a neoliberalizmus, spolu s digitálnymi technológiami prinášajú nové ekonomické a kultúrne úkazy, s ktorými sa nevie sociálna demokracia vysporiadať:
V prvom rade ekonomické úkazy ako systematické ničenie industriálneho proletariátu automatizáciou a presťahovaním do koloniálnych krajín, ničenie odborov štátom alebo decentralizáciou výroby a presunom pracujúcej triedy do služobného sektoru, kde je organizovanosť omnoho nižšia.
Neoliberalizmus a digitálny boom prináša sociálne a kultúrne zmeny, ktoré ešte viac narúšajú základňu sociálnej demokracie, to je prehĺbenie falošného vedomia masovými médiami a populárnou kultúrou, prehĺbenie konkurencie a meštianskeho myslenia do každej oblasti života a tvorba nových komunikačných ciest a identít na digitálnom trhu, ktoré medzičasom úplne zničili kultúrnu identitu „proletára“. Kultúrna identita jedinca sa tak nahradila „ešte nevyvinutým milionárom“, umelcom, jedincom, ktorý sa musí neustále zlepšovať a má sa spoľahnúť len na seba. Kultúrna identita dnešných pracujúcich tak má skôr charakter živnostníka a malomešťana.
Globalizácia a neoliberalizmus tiež priniesol jeden dôležitý úkaz a to je presun moci z verejného sektora, kde sociálna demokracia má svoju silu do súkromia, kde nikdy nebola silná. Vytvára sa tak veľký priestor, z ktorej štát ustupuje, spojený s priestorom, kde štát nikdy nebol. Globalizáciou tak meštianstvo obchádza sociálnodemokratický štát a ide do priestorov, kde sociálna demokracia neexistuje.
Najdôležitejší ekonomický úkaz je stupňovanie imperialistického štádia kapitalizmu a začiatok prechodu k inej triednej spoločnosti. Renta, najmä v digitálnom trhu naberá na význame a rozširujú sa celé sektory, ktoré fungujú na rente. Súčasne má finančný kapitál omnoho väčší význam ako produktívny kapitál a tento trend sa stále posilňuje.
Ak sociálna demokracia radikálne nezmení svoj prístup, ideologicky, ako aj kultúrne a technologicky, je odsúdená k rovnakému osudu ako stalinizmus. Kvôli jej byrokratickému a nedemokratickému srdcu je pravdepodobné, že ju tento osud postihne. Po stalinizme tak umrie aj sociálna demokracia a úplná meštianska hegemónia bude dokonaná.
Súčasná situácia spája to najhoršie zo všetkých dôb a to aj z 30. rokov a po prvý krát to je naozaj pracujúca trieda, ktorá volí krajnú pravicu namiesto sociálnej demokracie (nacistov volilo v skutočnosti malomeštianstvo). Tento vývoj je spôsobený už spomínanou globalizáciou a neoliberalizmom a neschopnosťou sociálnej demokracie nane odpovedať. Je to spôsobené úplne iným organizačným prístupom, ktorý musí sociálna demokracia oproti meštianskym stranám dosiahnuť.
Na rozdiel od mešťanov, ktorých je málo a ich záujmy im sú jasné, rovnako ako majú prístup k duševnej práci a odbornosti, je pracujúcich veľa a ich záujmy im častokrát sú ukryté alebo zamlčiavané, rovnako nemajú prístup k duševnej práci a odbornosti. Toto robí sociálnu demokraciu omnoho viac náchylnú k štiepeniu a vyžaduje kultúrnu a spoločenskú kolektívnu identitu k stmeľovaniu.
Ďalšie vlastnosti sociálnej demokracie, ako pripnutie k starým organizačným metódam (konferencie a pod.), štátu a parlamentnej demokracii ju robia zraniteľnou a súčasne terčom zodpovednosti a hnevu.
Mešťania vedia dobre využívať psychológiu, manipulovať ľuďmi a toto nasadzujú pri štiepení pracujúcej triedy a k tomu, aby volili namiesto socanov krajnú pravicu. Sú to lepší psychoanalytici než ľavicoví psychoanalytici a vedia, že reflexy a id je reakčné a fašistické, zatiaľ čo nadsubjekt má časové oneskorenie a je potenciálne pokrokové. Ovládaním kultúry, populárnej kultúry ako aj mienkotvorných médií mešťania ovládajú myšlienky ľudí a ich reflexy. Vštepujú im preto reflex nenávidieť a pohŕdať pracujúcim z iných odborov, z iných krajín, iných etník, iných náboženstiev, iného rodu, s ochoreniami, s „postihnutiami“ atď.
Ľudia majú rôzne materiálne záujmy. Len jedným z nich je triedny záujem. Preto sa treba vyhýbať vulgárne marxistickému výkladu, ktorý robí z triedneho záujmu jediný legitímny materiálny záujem. Štiepenie pracujúcej triedy funguje práve tak, že upozorňuje na a posilňuje ostatné reálne a legitímne (v tom zmysle, že existujú) materiálne záujmy proti triednym záujmom. Tak aj funguje rasizmus, sexizmus a krajná pravica.
Ľudia volia krajnú pravicu, pretože v čase krízy to je najlepšia cesta ako si vylepšiť vlastné materiálne a spoločenské postavenie. Ako už spomínané, sociálna demokracia sa buď priamo podieľa na tejto kríze, na neoliberalizme a spoluriadi štát s pravicou, alebo vďaka loajality k parlamentnej demokracii a štátu nedokáže poskytnúť vylepšenia pre tie časti pracujúcej triedy, ktoré neskôr volia krajnú pravicu. V čase krízy nie je schopná poskytnúť všeobecné materiálne vylepšenia, pretože by musela ísť proti kapitálovej akumulácii.
Sociálna demokracia tiež zdedila od marxizmu niektoré chyby, ako predpoklad, že malomeštianstvo vymrie a preto sa nikdy nesnažila malomeštianstvo osloviť, ktoré je globalizáciou ohrozené v jeho existencii. Malomeštianstvo pritom tvorí hlavnú elektorálnu oporu pre pravicu.
Stagnácia a umieranie sociálnej demokracie je znakom doby, doby prehlbujúcej sa krízy kapitalizmu. Tak, ako s kapitalizmom spolu prosperovala, spolu s ním zanikne. To ale neznamená zánik meštianstva, ktoré sa stále viac a viac sťahuje z výroby. Sociálna demokracia, rovnako ako je spoluzodpovedná za prežitie kapitalizmu, je spoluzodpovedná za liberálnu demokraciu, bez nej by prakticky neexistovala všeobecné hlasovacie právo a dnešné liberálne práva. S jej vymretím sa stráca aj nevyhnutnosť tento triedny kompromis udržať. Tak ako smerujeme ku koncu kapitalizmu a k začiatku rentizmu, smerujeme tiež ku koncu liberálnej demokracie a začiatku nového fašizmu, ktorý bude subtílne a technologicky odstraňovať akýkoľvek odpor proti meštianskej hegemónii.
