Ľudstvo sa čoraz väčšmi začína zaujímať o stav životného prostredia. Nejedná sa pritom len o odborný diskurz, ale o tému ochrany prírody začína prejavovať záujem i čoraz väčší okruh bežných ľudí. Táto skutočnosť, v spojitosti s informačno-technickou globalizáciou napomáhajúcou aj k šíreniu environmentálneho vzdelania, spôsobuje vyvíjanie tlaku na politické zoskupenia, aby sa o „zelenú“ agendu príkladnejšie zaujímali. Problém ale nastáva, keď sa stretnú záujmy kapitalistických firiem s verejným záujmom. Aj kvôli aktuálnosti a vážnosti tejto témy sa budeme v tomto článku venovať vplyvu agresívneho a neriadeného kapitalizmu na lesné spoločenstvá, pričom túto ideu znázorníme aj na príklade Brazílie.
Naprieč celým svetom, od globálnej až po lokálnu úroveň, môžeme pozorovať dôsledky nezodpovedného politicko-ekonomického správania sa subjektov, ktoré bez zmyslu pre spoločenskú zodpovednosť drancujú lesné spoločenstvá. Samozrejme, drevo patrí do kategórie obnoviteľných zdrojov surovín, lenže problémom dnešného sveta je to, že sa ťaží viac ako sa vysádza. Takýmto spôsobom vzniká tzv. ekologická nestabilita, ktorá vedie k porušeniu princípov hospodárenia s lesmi v zmysle trvalej udržateľnosti. Ako ukazujú aj štatistiky, hoc lesy celosvetovo pokrývajú až 4 miliardy hektárov pôdy, tak len 10% z tohto počtu bolo spravovaných v súlade s pravidlami environmentálne udržateľného lesníctva. Príčinami tohto fenoménu sú aj práve neudržateľné postupy pri správe lesov, rozširovanie poľnohospodárstva, či ich nelegálny výrub. Aj preto sa už niekoľko rokov svetové spoločenstvo snaží nájsť rovnováhu medzi ekonomickými a ekologickými aspektmi, inými slovami, do otvoreného súboja sa dostáva homo economicus a lesné spoločenstvá.
Drevo sa stáva čoraz drahšou komoditou, nakoľko pomaly sa začína jeho množstvo vo svete znižovať v dôsledku neriadenej deforestácie realizovanej bez náhradnej výsadby. Táto skutočnosť núti rôznorodé kapitalistické spoločnosti hľadať nové a nové miesta pre realizáciu svojej ťažby. Prostredníctvom efektívneho lobbingu a korupcie si pritom mnohokrát dokážu zaistiť povolenia aj na miesta, ktoré by boli za bežných okolností bezzásahovými zónami. Aby sme si tieto informácie preniesli aj do praxe, môžeme poukázať napríklad na špecifický prípad Amazonského dažďového pralesa v Brazílii.
Amazónsky prales v Brazílii
Od roku 2019 sa ujal funkcie prezidenta juhoamerickej Brazílie Jair Bolsonaro, ktorý je vo všeobecnosti považovaný za latinskoamerického Donalda Trumpa. V kontexte ochrany prírody je táto paralela viac než len trefná. Jedným z jeho predvolebných politických sľubov bolo totižto aj to, že bude podporovať ťažbu v Amazonskom dažďovom pralese, pričom odstúpi aj od klimatickej dohody vyrokovanej v Paríži v roku 2015. Brazília sa pritom javila ako reálny líder v súvislosti s ochranou životného prostredia. V konečnom dôsledku na letných olympijských hrách v roku 2016 v Rio de Janeiro Brazílčania už v rámci úvodného otváracieho ceremoniálu pripravili svetu nádherné predstavenie s ešte krajším posolstvom. Prečo ale zvíťazil neekologický Bolsonaro? Domnievame sa, že problematika poškodzovania lesov má v tejto súvislosti dve kategórie ľudí.
Prvou skupinou sú bežní občania. Brazíliu sužuje obrovská miera chudoby a samozrejme i korupcie, ktorá tento marazmus v nemalej miere prehlbuje. Pre miestnych občanov je Amazonský prales síce veľkou ozdobou, no zároveň aj prekážkou pre poľnohospodársky rozvoj, ktorý by v ideálnom prípade dokázal mnohých ľudí dočasne vymaniť z pod hladu a sociálneho vylúčenia. Poškodzovaním životného prostredia sa síce dokážu čiastočne uspokojiť potreby ľudí, no z dlhodobého hľadiska to bude predstavovať ešte väčší sociálny úpadok spojený aj s ekologickou devastáciou. To si ale chudobní a hladujúci brazílski občania, žijúci mnohokrát v slumoch, neuvedomujú, pričom mnohí ani nie sú schopní premýšľať o dlhodobých dôsledkoch svojho, mnohokrát zúfalého, konania.
Do tejto našej úvahy môžeme zakomponovať aj ideu Karla Marxa a Friedricha Engelsa v súvislosti s ich poňatím tzv. reálneho života. Obaja filozofi apelovali na nevyhnutnosť uspokojovať materiálne potreby ako napr. jedlo, pitie, ošatenie, bývanie, zdravotná starostlivosť atď. Túto sféru nazvali ako základňu. Až po naplnení tejto základne sa môžu ľudia venovať duchovno-spoločenským činnostiam tzv. nadstavbe. Sem patrí oblasť umenia, literatúry, vedy a aj samozrejme životné prostredie. Inými slovami, ak brazílska vládna garnitúra nevyrieši absenciu elementárnych potrieb svojich ľudí, tak spoločnosť v rámci svojho vývoja bude stagnovať, ba jej stav sa bude i zhoršovať. Doplatí na to aj samotný Amazonský dažďový prales so všetkou jeho faunou, flórou a domorodým obyvateľstvom. Je ale možné týmto ľuďom ich správanie a podporu Bolsonara vytýkať? Ako uviedol vo svojom diele „Morálka a správanie“ profesor Sergej Fedorovič Anisimov, človek stráca svoje morálne zásady a racio v prípade, ak je sužovaný hladom.
Homo economicus
Druhú skupinu ľudí tvorí kapitalistický homo economicus. Zástupcovia tejto kategórie ľudí dokonale zneužívajú neblahú situáciu tamojšieho obyvateľstva a pod záštitou humanitných ideí drancujú ich životné prostredie, pričom robotníci v ich firmách sú zneužívaní na lacnú pracovnú silu hraničiacu s novodobým otroctvom. Presne takýchto ľudí má v pozadí svojej kampane aj brazílsky prezident. Zisk z ťažby drevnej hmoty (a nerastných surovín), podobne ako tomu je v rôznych afrických a ázijských krajinách, pritom v drvivej väčšine prípadov ide na kontá bohatých majiteľov firiem, politikov a iných vplyvných ľudí. Roztáča sa tak nebezpečný kruh, ktorého výsledkom môže byť úplná zmena charakteru celého štátu. Zeleno-žltá farba na brazílskej vlajke symbolizujúca dažďový prales a jeho nerastné bohatstvo môže byť pri súčasnej trvalo neudržateľnej situácii len nesymbolickým kusom látky, ktorý už prestal zodpovedať reálnej skutočnosti. Je preto dôležité odlíšiť tieto dve kategórie ľudí, pretože chudobných brazílskych roľníkov rozhodne nemožno priradiť k homo economicus ťažobných spoločností, ktorých vedľajším efektom podnikateľskej práce je mnohokrát sociálna deštrukcia a environmentálna devastácia. Lesné spoločenstvá tak majú náročného súpera a ostáva nám len dúfať, že ostatné krajiny Latinskej Ameriky, ako i brazílsky parlament s opozíciou, sa budú snažiť korigovať Bolsonarovú politiku, ktorá môže byť skratkou do pozemského pekla.
Autor je študentom politológie.
