Napriek ošiaľu v liberálnom spektre v reakcii na drvivé víťazstvo Zuzany Čaputovej v prvom kole prezidentských volieb podaktorým neuniklo, že situácia nie je až taká dobrá.
Ak sčítame volebný výsledok Štefana Harabina a Mariana Kotlebu, dostaneme sa na 530 tisíc hlasov. Do úvahy treba brať aj posledný prieskum preferencií politických strán, kde Kotlebova ĽSNS predbehla dlhodobo druhú SaS.
V médiách často rezonuje označenie týchto voličov ako antisystémových (presnejšie skôr politicky a sociálne frustrovaných). V ich radoch sa skrýva značná časť (kedysi) ľavicového elektorátu. Ak si chce Maroš Šefčovič udržať aspoň teoretickú šancu na úspech v druhom kole, musí zaloviť v týchto vodách čo najviac. Zásadným aktérom v tomto snažení sa určite stane Ľuboš Blaha, poslanec za SMER, ktorý sa profiluje ľavicovo a marxisticky. Blahove pôsobenie cez Facebook statusy nezačalo niekedy pred prezidentskými voľbami, je dlhodobejšie. Avšak až v poslednej dobe nabralo na intenzite do takej miery, že sa stalo témou médií a „internetov.“
Ľuboša Blahu sledujem už od čias pred jeho pôsobením v parlamente za SMER. Poznám väčšinu jeho kníh, ktoré sám napísal alebo sa na nich spoluautorsky podieľal. Čím viac času ubehlo od jeho vstupu do straníckej politiky, tým viac vnímam jeho jednotlivé politické postoje kriticky. V období posledných zhruba dvoch rokov sa tento pocit znásobuje. Možno konštatovať, že hoci sa Blaha, ako som už napísal, jednoznačne označuje ako (radikálny) ľavičiar, značná časť ľudí na ľavom spektre ho hodnotí veľmi kriticky. Osobne vnímam veľmi negatívne najmä nedávno zámerne použitý antisemitský motív, s ktorým Blaha operoval pri jednej z mnohých kritík kandidátky Čaputovej. Nie, Blaha nie je antisemita. Uvedomujem si aj fakt, že s obvineniami z antisemitizmu sa niekedy účelovo politicky manipuluje. Avšak všetko nasvedčuje tomu, že z Blahovej strany išlo o vedomé zacielenie na istú časť jeho sympatizantov, ktorí s antisemitizmom problém nemajú. Využiť prístup „účel svätí prostriedky“ do takejto miery je za hranou, a to aj v kontexte, ktorý sa práve chystám načrtnúť.
Za predsa len zaujímavú považujem Blahovu dlhodobejšiu snahu osloviť kedysi tradične ľavicového voliča, a tým sa dostávam k tomu, čo som načrtol na začiatku. Blaha sa totižto aktívne snaží reflektovať problém, ktorý ťaží ľavicu nielen na Slovensku, ale v celej Európe. Tradičné sociálno-demokratické strany upadajú a rôzne novšie ľavicové alternatívy zatiaľ tiež výraznejšie neprerazili (éra komunistických strán, kedysi veľmi vplyvných aj v krajinách západnej Európy, už definitívne skončila). Z historického hľadiska možno považovať aj sociálno-demokratického voliča do istej miery za antisystémového. Hoci tieto strany v 20. storočí stratili svoj kedysi revolučný charakter, v mnohých krajinách pôsobili naďalej prevažne v opozícii a voči vtedajšiemu politickému establišmentu požadovali (a poskytovali) alternatívu. Problém súčasných sociálno-demokratických strán je, že sa politickým establišmentom samy stali, čo je jedna z hlavných príčin ich súčasnej krízy. To ide ruka v ruke s tým, že nie sú schopné predstaviť víziu či alternatívu, ktorou by opäť oslovili väčšie množstvo ľudí.
V tomto kontexte vyznieva Blahova aktivita ako poslanca za SMER, dlhodobo vládnej strany, smiešne, ale minimálne rétoricky sa snaží tento rozpor prekonať. Vychádza aj z istých historických reálií, keďže v slovenskej ľavici vždy dominoval skôr konzervatívnejší a nacionalistický prúd. Blaha sa tak pragmaticky snaží prispôsobiť reáliám, nie ich meniť. Sofistikovanejšie a menej vulgárne charakterizuje vlastný aktuálny politický postoj vo svojej najnovšej knihe Antiglobalista. Odporúčam ju tým, ktorí majú záujem pochopiť takýto postoj, ale posolstvá z miestami už šialených Facebook statusov nedokážu vnímať. Kniha môže pôsobiť ako motivácia na zamyslenie sa nad tým, ako osloviť týchto ľudí z ľavicových pozícií, ale inak, ako to robí poslanec Blaha.
Pokiaľ sa na záver vrátim späť k problematike antisystémového voliča, ani drvivé víťazstvo Čaputovej nič nezmení na tomto stave. A to ani keby v druhom kole nestála proti Šefčovičovi, ale napr. proti Harabinovi či Kotlebovi. Naopak, tzv. antisystémové sily sa len utvrdia v ich súčasnej pozícii. V tomto kontexte mi napadá analógia z francúzskych prezidentských volieb, keď podaktorí ľavičiari odmietali cez povestné škrípanie zubov voliť Emanuela Macrona proti Marine Le Penovej. Argumentovali, že práve politici presadzujúci politiky ako Macron doviedli krajinu do stavu, že Le Penová získala vysokú podporu. Už štyri mesiace trvajúce masívne protesty hnutia žltých viest vo Francúzsku potvrdzujú, že na ich tvrdeniach niečo bolo.
Antisystémových voličov netreba porážať ani označovať za zlo, treba ich osloviť a ponúknuť alternatívu, ktorá sa však líši od tej Harabinovej, Kotlebovej či Blahovej.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: Brett Hodnett.
