Recenzia na knihu britského psychoanalytika Adama Phillipsa O Monogamii. Kniha, ktorá zastihla anglo-americkú spoločnosť v afére Clinton a Monika Lewinská, prichádza na slovenský trh s dvadsaťročným odstupom, ale zdá sa, že v čase podobných ideologických podmienok, kde diskusie ohraničuje neproblematizovaný protiklad pro-monogamnosti a anti-monogamnosti.
Kniha O monogamii je predovšetkým knihou o nevere. Je flirtom so sebou samým a svojou predstavou o vernosti. Pretože paradoxne, človek je skutočne monogamný, len keď o monogamiu nejde – keď je zamilovaný. A vzťah si začneme skutočne vážiť až vtedy, keď prežije naše pokusy zničiť ho.
Napriek sofistikovanému zvádzajúcemu jazyku, formát slovenského vydania skôr pripomína bibliu a čítanie do každej domácnosti. Už pri prebale však zistíme, že to nie je kniha do každej domácnosti, ale do vlastnej určite.
Problém monogamie, ako tvrdí autor knihy, britský psychoanalytik Adam Phillips, ktorá je sériou fragmentov a paradoxov, je totiž problémom filozofickým. Prečo? Pretože ide o vec hodnú premýšľania, univerzalita a nárok na ňu musia prejsť kritickým zhodnotením. A Adam Phillips sa tu ukazuje ako súčasný majster dialektiky.
Nejde tu len o to, že monogamia môže byť fetišom alebo že existuje sériová monogamia. Nejde tu o tradičný politický rozpor medzi konzervatívcami a liberálmi, presnejšie povedané o problém toho, ako zadefinovať výlučnosť sexuálnych partnerstiev, ktoré dnes často zastupujú manželstvo a ktoré zo zásady, ako nás na to upozorňujú evoluční biológovia spolupracujúci so spoločnosťami match.com, nemôžu byť monogamné.
Nejde tu tiež jednoducho iba o dialektiku bezpečnosti a nebezpečenstva, záväzku a túžby, zvyku a vášne v ére rizikovej, neskorokapitalistickej spoločnosti.
Ide tu skôr o inherentný protiklad, ktorý sa tu ukrýva. Zatiaľ čo monogamia je v súčasnej kultúre stále viac a viac spochybňovaná, sexualita a túžba, alebo jej isté podoby, nie. Ak je podľa Phillipsa monogamia len flirtom s predstavou o vernosti, môžeme sa opýtať, či by sme tiež nemali byť častejšie neverní svojim sexuálnym predstavám. Len tak dokážeme porozumieť až epifanickému zvolaniu: Monogamia je jediným spôsobom, akým môžeme otestovať neveru.
Vo Phillipsovej knihe ide o radikálne prehodnotenie predpokladov. Pri ktorom monogamia viac nevystupuje ako norma, práve naopak. Normou sa stala nevera. Len tak sa podľa Phillipsa monogamia stane hodnou premýšľania. Niežeby ňou v minulosti nebola, pre filozofov, politikov, náboženských mysliteľov či spisovateľov. Stručne povedané bola príliš vedená slávnym mottom z Anny Kareninovej: Všetky šťastné rodiny sú si navzájom podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.
Philips necituje Tolstého ani Annu Kareninovú, na rozdiel od svojich ďalších kníh neprechádza v knihe epickým oblúkom k svojim záverom. Nevracia sa k literatúre, kde sa najviac sústreďujú tragickí hrdinovia monogamie, tak ako to robí v ďalších svojich knihách.
Oblúk by mohol začať Wertherom a Lottou. Lotta ešte len na prahu manželstva a už verná sľubu manželstva a Werther verný jej sľubu, spolu verní vlastne cudziemu manželstvu. Pokračoval by Annou Kareninovou, kde by sme sa dozvedeli, že Anna zlyhala dvakrát. Raz, lebo nedostala Kareninovmu flirtu o jeho predstave vernosti, druhýkrát, lebo nedostala Vronského predstave o nevere.
Prechádzal by Sylviou Plathovou, poslednou veľkou hrdinku drámy monogamie. Promiskuitnej Sylvie Plathovej a promiskuitného Teda Hughesa, ktorí narýchlo uzatvárajú svoje manželstvo, výlučný priestor pre celoživotnú vernosť v spiritualite aj kreativite, nech bolo akokoľvek krátke.
A končil by hádam Hanifom Kureishim, Phillipsovým súčasníkom, ktorý v 90-tych rokoch do britskej literatúry privádza muža neochotného odísť zo svojho domu, od svojich malých detí a predsa až príliš horlivého uspokojovať svoje sexuálne nároky.
Monogamia podľa Phillipsa totiž pre niektorých funguje veľmi dobre a pre niektorých vôbec nie, čo nespochybňuje fakt, že má verná dvojica také významné miesto v našej predstavivosti. A pokračuje celkom v kantovskom duchu: Nie všetci veria na monogamiu, ale všetci žijú akoby na ňu verili.
O kantovskom akoby a jeho kategorickom imperatíve boli popísané stovky kníh. Podstata modernej etiky spočíva práve vo (fiktívnej) povahe zákona, ktorá dáva jednotlivcovi vieru v univerzalitu. Aj keď my sami nie sme verní, veríme na vernosť, na to, že sú verní iní a predovšetkým, že je verný náš partner/ka. Ako hovorí autor, ide tu o to, nenarušiť predstavu monogamie, ktorá je výsostne individuálna. Niekomu vadí pohľad iného na jeho partnera/rku, niektoré páry si doprajú sexuálnu slobodu. Predstavte si to!
A predsa tu ide o radikálne vytváranie sveta, o dvojicu, ktorá si musí predstaviť samu seba, vždy sa nanovo vytvoriť. Takéto radikálne emancipačné tvrdenie má blízko k revolučnému romantizmu. Takto definuje francúzsky filozof Alain Badiou lásku. Adam Phillips sexualitu. Tam, kde v láske vidí Badiou revolučný potenciál a schopnosť meniť svet, vidí Phillips v erotickom živote. Neveru vníma ako reálnu politiku, keďže vytvára potrebu volieb a vždy rozdeľuje.
V texte Adama Phillipsa je skrátka priveľa slov o sexe, túžbe, žiarlivosti a majetníckosti, nevera sa tu chápe ako dráma sexuality, paradoxne tu slovo láska nenájdeme. Ak nerátam slovo súcit, dôstojnosť či láskavosť.
Preto môžu miestami prekvapiť Phillipsove otázky. Morálne nás dokáže uspokojiť človek, ktorý nám odpúšťa, ale dokáže nás uspokojiť aj sexuálne? Hegel a jeho myšlienka manželstva ako etického a duchovného spojenia, ktoré prekračuje spojenie fyzické, je tu obrátený naruby. To nie spirituálne prekonáva fyzické ale naopak. Na začiatku 21.storočia uprostred rešpektu pre druhého, konsenzuálnej (sexuálnej) slobody a korektnosti, dvojice delegujú to, čo nazývajú špinavou emočnou prácou nevery na toho druhého alebo ju rovno outsourcujú.
Príklady, ktoré nám tento teoretik ale tiež psychoterapeut poskytuje sú skrátka príliš dobové. Sú rovnako dobové ako rozličné transgresie a rozpory, ktorým museli čeliť dvojice v rôznych historických obdobiach. Avšak pozornosť a láskavosť, ktorú psychoterapeut Phillips preukazuje k týmto rozporom je obdivuhodná, má blízko k empatii románu.
„Nikto nemá vzťah, aký by si zaslúžil. Pre niektorých ľudí je to dôvodom na nekonečnú zášť, pre iných je to zdrojom neutíchajúcej túžby. A pre niektorých je dôležité, že vôbec našli niečo, čo nekončí.“
Na záver možno prekvapujúce Phillipsove tvrdenie, že monogamia je možno paradoxne niečo, z čoho vyrastieme. To, čo je pre deti prirodzené – monogamný vzťah s rodičmi, je pre dospelých často neúmerne náročné. Možno preto podľa Hegla trvá manželský a rodinný život len do chvíle, keď sa deti stávajú dospelými.
Ak sa vám zdalo, že v knihe je príliš veľa protikladov, neprotirečím. Podľa veľkého dialektika Hegla je práve láska obojím – vytváraním a súčasne riešením protikladov. Napísaním tejto knihy plnej rozporov a pokusov o riešenia, Adam Phillips ukázal, že je mužom v láske. Pre ktorého monogamia neprestala byť problémom.
