S ekonomickými skratkami si už nevystačíme.
Určite už asi každý počul dookola opakovanú mantru o tom, že ak sa bude dariť firmám, tak sa bude dariť aj zamestnancom. Túto myšlienku opakujú slovenskí politici a rôzni vraj nezávislí ekonomickí analytici už desaťročia. V USA a na našom kontinente sa táto myšlienka znižovania daní a škrtania reguláci presadila s nástupom Thatcherizmu a Reagonomiky. Teória bola s istým zjednodušením definovaná ako „Trickle-Down economics“, po našom „ekonómia pretekajúcich pohárov“.
Vidly čakajú
Čiže, ak sa naplní pohár majiteľom kapitálu, tak zbytok pretečie aj tým nižšie postaveným a aj ich poháre budú naplnené, čím celá spoločnosť zbohatne. Cestou k cieľom mali viesť opatrenia ako znižovanie daní, obmedzovanie sociálnej ochrany, rušenie aktívnych sociálnych politík a škrtanie pracovných regulácií.
Po desaťročiach uplatňovania týchto „pretekov ku dnu“ je možné skonštatovať, že sa preukázala nefunkčnosť a dlhodobá neudržateľnosť, takejto politiky. Americký miliardár Nick Hanauer povedal, že pri súčasnom ekonomickom kurze sa rútime k novému feudalizmu a varoval pred blížiacimi sa vidlami. A netvrdí to len on, k rovnakým záverom sa dopracovali vedci z rôznych rešpektovaných medzinárodných inštitúcií. Howard Schneider z Washington Post napísal v roku 2014 s veľkou dávkou sarkazmu komentár v ktorého nadpise tvrdil, že „MMF ovládli komunisti!“. Vo svojom texte sa venoval publikácii z dielne Medzinárodného menového fondu v ktorej sa autori zaoberali rekordným nárastom nerovnosti, pričom už vtedy a aj v ďalších publikáciách (1, 2, 3) hovorili o obrovských rizikách rastu nerovnosti a deregulácií na trhu práce vzhľadom vzhľadom k vývoju ekonomiky aj k demokracii.
Varovania vedcov a akademikov nebral nikto vážne, dokonca ani politické vedenie fondu a tak boli prijímané rôzne opatrenia presadzujúce ďalšie škrty a deregulácie, aby sa vraj uľahčilo podnikanie. Nikto rozumný samozrejme nemôže namietať voči znižovaniu byrokracie a zlepšovaniu podnikateľského prostredia, bohužiaľ, reformy sa zväčša robia prostredníctvom zhoršovania zamestnaneckého prostredia. Rekordný nárast nedobrovoľných skrátených úväzkov, nedobrovoľných živností a iných prekerných foriem zamestnávania vo všetkých krajinách OECD (1, 2, 3, 4) sú dôkazom toho, že rast zamestnanosti sa vôbec nemusí pretaviť do zlepšenia životnej úrovne.
Smer Singapur?
Často sa zvykne skloňovať ako pozitívny príklad Singapur, ktorý je považovaný za jednu z najlepších krajín v kvalite podnikateľského prostredia. Na druhú stranu sa zamlčiava jeho diktátorsko-autoritárska minulosť, ktorej následky sa prejavujú dodnes v nedostatkoch tamojšej „demokracie“ a hlavne v rekordnej príjmovej a majetkovej nerovnosti. Spriemerovane je na tom samozrejme Singapur v životnej úrovni dobre, ale určite by nechcel nikto žiť v podmienkach, ktoré tam má nižšia stredná trieda, chudobní a dovezení zamestnanci (1, 2, 3, 4, 5).
Press freedom index (Singapur 151. miesto, Slovensko 27. miesto zo 180 hodnotených krajín)
Democracy index (Singapur 66. miesto, Slovensko 44. miesto zo 167 hodnotených krajín)
O tom, že ani na Slovensku nepočúvame pozorne odborníkov, existuje množstvo dôkazov. Naposledy to bola publikácia z dielne OECD, z ktorej asi všetky média citovali fakt, že na väčšinu peňazí financujúcich štát sa skladajú slovenskí zamestnanci. Samozrejme sa hneď vyrojili odborníci a politici, ktorí kritizovali vraj rekordne vysoké daňovo-odvodové zaťaženie práce (čo bolo v samotnej publikácii vyvrátené). O tom, či je relatívne vysoké a či by sa nedalo znížiť sa samozrejme dá diskutovať, ale vôbec nepatrí k rekordným v porovnaní s vyspelým svetom. Problémom je, že drvivá väčšina tých, ktorí túto publikáciu OECD „študovali“ si ju neprečítali pozornejšie. Pretože združená daňová kvóta (všetky dane a odvody) vzhľadom k HDP je jedna z najnižších v EÚ a to z toho dôvodu, že na Slovensku buď vôbec nemáme, ale máme len veľmi nízke dane z majetku, ekológie, atď.
Aby sme sa nezabili
K podobným záverom prišli aj odborníci zo Svetovej banky, MMF a Európskej komisie. OECD napríklad odporúča znížiť sociálne odvody, no ako kompenzáciu zaviesť dane z majetku, ekológie a zaviesť vyššiu progresivitu do nášho daňového systému – ale toto už málokto chce počúvať. O takýchto opatreniach nie je populárne hovoriť, pretože sa na tom nedajú zbierať politické body a ľudia, ktorí o tom hovoria sú nálepkovaní ako komunisti a boľševici.
A práve na nálepkovaní končí všetka diskusia, ktorá by mala prebiehať. Namiesto normálnej diskusie o odborných a pokojne aj o ideologických postojoch si tu nadávame do komunistov, liberálov, slniečkárov, konzervatívcov, zapredancov a nacionalistov. Namiesto toho, aby sme hľadali východiská a spôsoby, aby tu všetci hore uvedení vedľa seba mohli existovať a mať aspoň nádej normálnej budúcnosti vo svete, ktorý ohrozuje klimatická zmena a ako povedal Nick Hanauer, aj tie vidly…
ilustračný obrázok: www.greenleft.org.au
Skrátená verzia tohto textu vyšla na www.sme.sk
