Začiatkom augusta odstúpili Spojené štáty od dohody s Ruskom o jadrových raketách stredného a krátkeho doletu. Túto zmluvu podpísali ešte Reaganom a Gorbačovom v roku 1987 a zodpovednosť za jej porušenie pripísal minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo výlučne Ruskej federácii.
Z nedodržiavania dohody Moskvu obvinila už roku 2014 Obamova admistratíva pre otestovanie riadených striel SSC-8. Podľa Ruska však dopad rakiet vošiel do limitu stanoveného dohodou a boli to, naopak, USA, kto dohodu porušil. V Európe totiž rozmiestnili protiraketové systémy, ktoré sa dajú prispôsobiť na útočné účely, a zo základní v Poľsku sa dajú odpáliť rakety Tomahawk.
Námietky oboch strán sú relevantné, no namiesto toho, aby sa vrátili k rokovaciemu stolu, ukončili vyjednávanie a odstúpili od použitia mäkkej sily. Bezpečnostný poradca John Bolton navyše vyhlásil, že bilaterálna dohoda z čias studenej vojny sa v multipolárnom svete balistických striel stala zastaranou. Narážal tým na fakt, že okrem Ruska a USA vlastní nukleárne zbrane i Čína a ďalšie krajiny.
Analytik Geoff Wilson z Centra pre kontrolu a nešírenie zbraní považuje toto tvrdenie za zavádzajúce, keďže arzenál prvých dvoch veľmocí predstavuje dokopy 93 percent všetkých jadrových zbraní.
Porušenie dohody by mohlo potenciálne začať nové preteky v zbrojení, čo potvrdzuje skutočnosť, že za najbližšie tri desaťročia chce Washington minúť 1,7 bilióna dolárov na obnovu nukleárneho arzenálu. Rusko nechce zaostávať.
Obvinenia Ruska zo vmiešavania sa do volieb prišlo od krajiny, ktorej podobné praktiky vôbec nie sú cudzie. Ak to Spojeným štátom nevyhovovalo, prispôsobili si demokraciu svojim záujmom.
Prezident Vladimir Putin vlani v marci predstavil nadzvukové hlavice schopné vyhnúť sa akémukoľvek terajšiemu alebo budúcemu protiraketovému štítu. Novšia verzia raketových nosičov dokáže uniesť 15 nezávislých hlavíc, ktorým by stačilo pol hodiny na zasiahnutie USA a zničenie oblasti veľkosti Texasu. V takýchto nestabilných podmienkach by málokto veril, že viac zbraní prispeje k väčšej bezpečnosti.
V situácii bezpečnostnej neistoty by sa mali politici usilovať o zmierňovanie napätia a neprilievať olej do ohňa. Donald Trump sa od začiatku svojej kampane vyslovoval za spoluprácu s Ruskom, za čo ho označovali za bábku Kremľa. Prezidentská kandidátka demokratov senátorka Hillary Clintová, naopak, na adresu Putina vyhlásila, že nemá dušu a prirovnala jeho kroky k Hitlerovým.
Ťažko možno nájsť nediplomatickejšie vyjadrenia na margo predstaviteľa nukleárnej mocnosti. V minulosti to, paradoxne, tiež boli republikánski prezidenti, kto sa usilovali o zmiernenie napätia s Ruskom, ako na to poukázal profesor Princetonskej univerzity Stephen Cohen. Či už to bol Dwight Eisenhower, Richard Nixon, alebo Reagan s Gorbačovom, ktorí sa dohodli na spomínanej likvidácii a zákaze výroby rakiet stredného doletu. Cohen tento postoj republikánov vysvetľuje tým, že sú viac obchodníkmi, ktorí chcú robiť s Ruskom biznis, kým demokrati majú bližšie k ideológii.
Demokrati sa od zvolenia Trumpa do úradu snažili vytvoriť zdanie, že ho tam dosadil Putin, aby tak zdiskreditovali jeho zvolenie a zdôvodnili vlastnú porážku. Rusi pravdepodobne nejakým spôsobom zasiahli do prezidentských volieb, no ak by dokázali niekomu zabezpečiť víťazstvo, znamenalo by to, že celý volebný systém Spojených štátov je nespoľahlivý. Čo by potom Putinovi bránilo dosadzovať guvernérov, senátorov či členov Kongresu, ako sa mu zachce? Zvaľovanie všetkej viny za výsledok volieb na Moskvu podkopáva dôveru v samotný americký demokratický systém.
Obvinenie Ruska zo zasahovania do volieb navyše prišlo z krajiny, ktorej podobné praktiky vôbec nie sú cudzie. Dov Levin z Carnegie Mellon University zdokumentoval 81 prípadov od druhej svetovej vojny, keď Washington intervenoval do volieb iných krajín. Toto číslo pritom neobsahuje vojenské prevraty a snahy o zmeny režimu po zvolení kandidátov, s ktorými USA nesúhlasili. Tak to bolo v prípade Iránu, Konga, Guatemaly, Čile a iných.
Samozrejme, zasahovali aj do vnútorných záležitostí Ruska, a to aj v rozhodujúcich okamihoch jeho dejín. Roku 1918 tam prezident Woodrow Wilson intervenoval vojensky, aby zvrhol novú komunistickú vládu. Roku 1996 zase Biely dom spustil obrovskú kampaň na znovuzvolenie Borisa Jeľcina, v tom čase obyvateľmi najopovrhovanejšej postavy Ruska. Summa summarum, ak to Spojeným štátom nevyhovovalo, prispôsobili si demokraciu svojim záujmom. A dodajme, podobne ako to spravil Putin s obsadením Krymu a vyhlásením protiústavného referenda o jeho osude.
Napriek tomu, že si obe mocnosti, hoci v nepomernej miere, prispôsobujú podmienky tak, aby im sedeli, nad prehreškami USA sa nepozastavujeme tak ako nad krokmi vedľa v Rusku. Jednou z príčin tejto nedôvery má byť to, že Putin je bývalý agent KGB. Neuvádza sa však pritom, že keď sa so svojou minulosťou zveril Henrymu Kissingerovi, ten mu odpovedal: „Všetci slušní ľudia začínali v spravodajskej službe, vrátane mňa.“
Niet žiadneho špeciálneho dôvodu, prečo by sme mali veriť niektorému z nich. A ani to nepotrebujeme. To, čo potrebujeme, je zmiernenie napätia a likvidácia jadrových zbraní, aby nás nimi nevymazali zo sveta.
Článok vyšiel v denníku Pravda.
Obrázok: Henry Kissinger a Vladimir Putin. Zdroj: kremlin.ru.
