Necelý rok a pol, ktorý uplynul od série protestov Za slušné Slovensko, ponúka príležitosť zhodnotiť, čo po sebe zanechali. Priame politické dôsledky sú všeobecne známe a hojne analyzované, menej pozornosti sa však venovalo spôsobu, ako sa požiadavky protestov formulovali a čo bolo obsahom prejavov, ktoré medzi marcom a júnom 2018 odzneli na námestiach slovenských i zahraničných miest. Vydavateľstvo Artforum tieto prejavy zozbieralo a vydalo v publikácii nazvanej My sme tí, na ktorých sme čakali. Je táto kniha jednorazovým čítaním, ktoré významom nepresiahne čas a miesto svojho vzniku, alebo má o krajine a jej spoločnosti čo povedať aj z dlhodobej perspektívy?
Zhromaždenia Za slušné Slovensko predstavujú ďalšiu z nekonečného radu spoločenských udalostí, ktoré rozdelili domácu ľavicu. Pri jej vnútornej rôznosti a rozdrobenosti to inak ani nemohlo byť, predsa však bolo zaujímavé sledovať, ako sa k dvojnásobnej vražde a spoločenskej reakcii naň pristupujú zástupcovia rôznych súradníc ľavicového spektra. Časť z nich sa k protestným zhromaždeniam postavila odmietavo (argumentujúc, že protesty sú bezcieľne a požiadavkami pomýlené), iná časť spontánnu občiansku iniciatívu uvítala ako prejav politického precitnutia, ktoré môže viesť k ďalekosiahlym zmenám. Okrem týchto dvoch skupín tu bolo ešte niekoľko menších – tí, ktorí lavírovali kdesi medzi a uznávali opodstatnenosť stanovísk oboch táborov, tí, ktorí v protestoch videli pokus o zvrhnutie vlády financovaný zo zahraničia (vieme, z ktorých ľavicových [?] pozícií vietor fúka), či tí, ktorí situáciu vyhodnotili ako krízovú a teda takú, v ktorej majú ísť ideologické rozpory bokom a treba sa zomknúť pod zástavou slušnosti. Sám Juraj Šeliga, jeden z popredných organizátorov protestov, o význame slušnosti pre toto občianske vzopätie píše: „Slovo slušnosť ako totem, stred spoločenstva formovaného na námestiach.“ (s. 290) Dalo by sa uvažovať, či to, že totemom bolo slovo, nie slušnosť samotná, nie je akýmsi symptómom tejto občianskej iniciatívy; to však ponechávam na úsudok čitateľa.
Porozumieť fenoménu Za slušné Slovensko (ZSS) si vyžaduje uvažovať, odkiaľ sa slušnosť ako emblém týchto zhromaždení vzala a čo v príslušnom kontexte reprezentuje. Na význam slušnosti poukazuje už to, že tvorí súčasť názvu iniciatívy ZSS – slušnosť, ako hovorí názov Za slušné Slovensko, tvorí atribút, o ktorý sa bojuje. Hoci sa v prejavoch často skloňuje dôveryhodnosť, spravodlivosť či solidarita, práve slušnosť sa vyzdvihnutím do názvu stáva centrálnou hodnotou protestov. Prečo pripadlo toto privilegované postavenie práve jej? Definitívnu odpoveď vyriecť nemožno. Prihliadnuc na kľúčovú požiadavku „dôkladného a nezávislého vyšetrenia vraždy“ by bolo prirodzené očakávať, že pred slušnosťou bude významnejšou spravodlivosť, ale je možné, že organizátorom prišiel názov Za spravodlivé Slovensko ako príliš všeobecný, neurčitý. Slušnosť však mnoho konkretizácie nepriniesla. Napokon tak apel na slušnosť pôsobí ako požiadavka tínedžera na rodičov, aby s ním jednali ako rovný s rovným, aby ho vnímali ako dospelého, hoci obe strany si uvedomujú asymetriu moci i postavenia. Obsah konfliktu je vytláčaný do úzadia, pozornosť sa venuje atmosfére, formálnemu rámcu dialógu, v ktorom ide viac o vydobytie si uznania protistrany než vyriešenie konfliktu. Apel na slušnosť tak môže byť dôsledkom frustrácie z ignorovania požiadaviek ulice pri skorších protikorupčných protestoch, ktoré boli čiastočne organizačne prepojené so ZSS. Problém nie je, že by tieto požiadavky boli po diskusii a zvážení odmietnuté – oni ani neboli vypočuté. Volanie po slušnosti je tak azda volaním po uznaní verejnosti ako rovnocenného partnera vlády bez ohľadu na to, nakoľko je verejnosť v uliciach reprezentatívna voči obyvateľstvu ako celku. Nejde tu o usvedčenie organizátorov protestov z boja o vlastnú dôležitosť – niet dôvodu neveriť, že požiadavky formulované v priebehu protestov boli myslené úprimne. Dôraz na slušnosť ako pokus posunúť diskurz do rámca formálnej rovnocennosti je možno len prirodzeným sprievodným javom úvodného tápania spätého aj s nepríliš premyslenými požiadavkami zameranými na odvolanie a výmenu konkrétnych osôb s priamym či nepriamym dosahom na vyšetrovanie vraždy. Slušnosť s mravne pozitívne nabitým obsahom má však aj svoju tienistú stránku – nielen, že ľahko vyznie bohorovne povýšenecky (R. Stanke: „My sme tu preto, že šancu na zmenu krajiny chceme dostať my, slušní občania tejto krajiny.“ [zvýr. M. M.]), ale neprítomných na námestiach akosi nepriamo vysúva do kategórie neslušných.
Vývoj požiadaviek
Požiadavky ZSS sa od protestu k protestu konkretizovali aj s prihliadnutím na meniacu sa politickú situáciu. Kým prvé zhromaždenie bolo len pietne, nie politické (a preto bez požiadaviek), pri zhromaždeniach druhého kola sa atmosféra zmenila a objavili sa prvé dve oficiálne požiadavky: „dôkladné a nezávislé vyšetrenie vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej za spolupráce medzinárodných vyšetrovateľov“ a „ustanovenie novej dôveryhodnej vlády tak, aby jej súčasťou neboli ľudia, u ktorých existujú podozrenia z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin“. Kým prvá požiadavka pretrvala v nezmenenej podobe počas všetkých zhromaždení, formulácia druhej sa menila. Nie tu explicitnej požiadavky na predčasné voľby, z formulácie je zreteľné očakávanie rekonštrukcie vlády, k akej napokon aj skutočne došlo (hoci v menšom rozsahu a razancii, ako námestia očakávali). Ako by však táto vláda mala vyzerať, ak nezanedbateľná časť verejnosti vníma stranu Smer en bloc ako „podozrivú z korupcie a prepojenia na organizovaný zločin“? Bola by pre ZSS hypoteticky akceptovateľná vláda, ktorej súčasťou by bol napr. Sulík (preslávený raňajkami u Kočnera) či Kollár?
Pri štvrtom kole zhromaždení, v rámci ktorého vypadla Bratislava, sa namiesto požiadaviek objavuje výzva: „Vyzývame všetky občianky a občanov k tomu, aby sa nevzdávali a zostali spoločne verní vízii slušného a spravodlivého Slovenska, v ktorom nie je miesto pre korupciu, nespravodlivosti a násilie.“ Nová vláda na čele s Pellegrinim bola vymenovaná a hoci v účastníkoch zhromaždení vrela nespokojnosť, požiadavke predchádzajúcich protestov prezident vymenovaním novej vlády čiastočne vyhovel. Protesty však v apríli pokračovali s opäť zapojenou Bratislavou; vrátili sa aj s obnovenými politickými požiadavkami. Volanie po novej vláde nahradila žiadosť po „obnovení dôvery v štátnu moc: odvolanie policajného prezidenta Tibora Gašpara, systémové zmeny v policajnej inšpekcii; odpolitizovanie vedenia policajného zboru“. Objavujú sa teda požiadavky štrukturálneho charakteru, hoci z perspektívy ľavicovej kritiky mohli mnohé zuby škrípať nad „dôverou v štátnu moc“. Osobitne podivuhodné je tu slovíčko „obnovenie“ – kedy bola štátna moc natoľko dôveryhodná, že daný stav možno označiť za hodný navrátenia?
V polovici apríla k požiadavkám pribudla „zmena voľby policajného prezidenta, odstúpenie špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika a zmena spôsobu voľby špeciálneho prokurátora“. V posledných dvoch kolách zhromaždení ako požiadavky ostávajú dôkladné a nezávislé vyšetrenie vraždy, obnovenie dôvery v štátnu moc a pridružujú sa zdôraznené témy: „potreba nezávislých médií, ktoré nie sú sluhami politikov, a situácia v RTVS; podpora farmárov a zhodnotenie troch mesiacov vlády Petra Pellegriniho.“ Po viac než roku ostáva časť požiadaviek nenaplnená. Kľúčové očakávania možno zhodnotiť len ťažko – naplnenie „obnovenia dôvery v štátnu moc“ sa najskôr líši od človeka k človeku. Dá sa však predpokladať, že u väčšiny účastníkov zhromaždení ZSS ostáva táto požiadavka nenaplnená. Nejasné sú však spôsoby, ako jej vyhovieť.
Zmena, slušnosť, dôvera – ale aké?
Sympatickou súčasťou úvodu knihy je výzva „nezabúdať ani na tých, ktorí s nami z rôznych dôvodov byť nemohli alebo nechceli. Títo ľudia potrebujú náš záujem a my potrebujeme ich spoluúčasť.“ V kontexte celku publikácie však toto prehlásenie pôsobí akosi bezzubo, keďže prispievatelia do zborníka tu nevenujú nijaký priestor úvahe nad tým, prečo sa väčšia časť verejnosti k protestom stavala pasívne: či už apaticky alebo odmietavo. Aká je predstava o spoluúčasti ľudí, ktorí ostali doma? Mali námestia právo hovoriť aj za nich? A aký záujem o nich iniciatíva ZSS prejavila, ak sa k tomu vo svojej knihe explicitne hlási? Absencia odpovedí či ich nejasnosť usvedčujú iniciatívu ZSS ak nie z pokrytectva, tak prinajmenšom z nedôslednosti. Je síce vítané, že organizátori ZSS sa usilujú „hľadať spôsoby, ako spájať rôznorodých ľudí k vzájomnému pochopeniu a spolutvoreniu spoločnosti, kde bude dobre všetkým, vrátane sociálne najslabších,“ ale kapitalistická spoločnosť principiálne utvára rozpory, ktoré nemožno preklenúť prostým „pochopením“, a prinajmenšom ľavičiarom by nemalo stačiť usilovať sa o spoločnosť, kde bude sociálne najslabším „dobre“, ale kde sociálne najslabší ako samostatná trieda vymiznú a politicky aj hospodársky sa pozdvihnú.
V rétorike ZSS a jednotlivcov i skupín s ňou spätých sa často opakuje volanie po zmene (Z. Wienk: „Vydržme a vyžiadajme si skutočnú zmenu.“), ale po akej? Niet azda v celej krajine osoby, ktorá by stála bezvýhradne za statusom quo; otázka znie, kto si ako zmenu predstavuje a nakoľko rozsiahla a radikálna by mala byť. Spoločenské napätie sa ventiluje vo volaní po zmene, ale zúfalá absencia politickej gramotnosti a spoločenského vedomia jej dávajú veľmi neurčitú, zavše chaotickú povahu politického konania proti vlastným záujmom. Organizátorky ZSS Katarína Nagy Pázmány a Táňa Sedláková od budúcich politikov a političiek očakávajú víziu krajiny postavenú na slušnosti, rešpekte a dôvere, chýba však rozmenenie hodnoty týchto veľkých slov na drobné. Slušnosť – a aká? Slušnosť ako zdvorilosť, ako buržoázna etiketa povýšeneckých plesov, ako princíp konania, že ako zamestnávateľ nebudem urážať svojich ťažko pracujúcich zamestnancov brojením proti navyšovaniu minimálnej mzdy – a teda nároku na aký-taký dôstojný život? Rétoricky sympatické je vymedzenie slušnosti podľa evanjelického teológa Ondreja Prostredníka: „Slušnosť znamená, že urobím viac, než musím. Ak ťa niekto požiada o košeľu, daj mu aj kabát. A nie: bližšia košeľa ako kabát.“ A čo rešpekt? Voči komu/čomu? Názorovým oponentom či ľuďom v opačnom triednom postavení? Súkromnému vlastníctvu aj v prípadoch, kedy je v zreteľnom rozpore s nárokom na sociálnu spravodlivosť? Zdá sa, že tieto ideály sú akosi rozbiehavé…
Zhromaždenia roku 2018 sa dávali do súvislosti s tými z jesene 1989 nielen pre svoj rozsah, ale aj príbuzný étos. Paralelu vo svojom prejave z 2. marca 2018 tematizuje aj Martin M. Šimečka (paralelne aj mnohí ďalší protagonisti Novembra) tvrdiac, že pred tridsiatimi rokmi na rovnakom mieste (Nám. SNP v Bratislave) veril, že vtedajšie demonštrácie budú jeho posledné. Je, eufemisticky povedané, zarážajúce, ak človek, ktorý je považovaný za jedného z popredných slovenských intelektuálov a mužov Novembra, bol pri reštaurácii kapitalizmu v Československu tak naivný, že podobne ako Fukuyama vlastne očakával koniec dejín – zánik akýchkoľvek spoločenských konfliktov, pre ktoré bude treba vyjsť do ulíc. Šimečka ďalej dodáva, že verí, „že raz príde deň, keď budeme mať vládu, na ktorú sa bude dať spoľahnúť, že stojí na našej strane.“ Čej – našej? Slušných ľudí? Konzervatívcov? Liberálov? Zamestnávateľov? Zamestnancov? Pátos protestného prejavu ospravedlňuje istú mieru zovšeobecnenia, ale nie natoľko, aby celkom zahmlila význam slov. V podobnom duchu sa pripája aj Fedor Gál, ktorý sa davu z rovnakého pódia prihovára: „Podstatné pre mňa je, aby ste vedeli, na ktorej strane barikády stojíte. Viete to?“ Dav bez váhania odpovedá „Áno!“ bez toho, aby bolo jasné, aké strany to vlastne tá barikáda oddeľuje. Do takejto rétorickej guerillovej vojny si môže každý naprojektovať obsah podľa vlastného gusta.
Prívlastky, akými sa charakterizuje tá podoba Slovenska, o ktorú sa vlani na námestiach viedol zápas, pôsobia napísané čierne na bielom niekedy mrazivo: tak je to v prípade posledných slov prejavu Alexandry Bitušíkovej, ktorá hovorí o „slušnom, morálnom, čistom demokratickom Slovensku“. Keď sa pred davom hovorí o čistote a morálnej obnove krajiny/národa, treba sa mať na pozore, nech už tieto slová zaznejú na akomkoľvek pódiu. V prejave Petra Gombitu zasa zaznela veta: „Mladí ľudia – Martinka a Janko, chceli ochrániť Slovensko pred týmto zlom, ktoré k nám preniká zo západu.“ Aké zlo, pred ktorým nás Ján a Martina chceli ochrániť, tu katolícky kňaz myslí? Podobných zvláštne znejúcich viet v prejavoch veľa nenájdeme, predsa však z pódií ZSS odzneli.
Častou súčasťou prejavov je výzva k mravne správnemu konaniu jednotlivca, prenášanie bremena zodpovednosti za to, ako spoločnosť vyzerá, na každého z nás. To síce čiastočne platí, ale podobne ako tvárou v tvár klimatickej kríze zmena životného štýlu jednotlivca nestačí; celok je viac ako súčet častí a spoločnosť je viac ako jednotlivci, ktorí ju tvoria. „Mali by sme ale vždy začať od seba, nečakať najprv na zmenu iných. A verejne sľubujem, že budem žiť poctivo, zodpovedne, v pravde a čestnosti. Ak takéto rozhodnutie urobí väčšina z nás, život našich detí v tomto štáte bude pokojný a naplnený,“ nechala sa počuť v Bratislave Mária Jasenková v tomto prekvapujúcom vyznaní mravnej čistoty. Ak bezprostredne pred týmito slovami tvrdila, že „[ch]cem, aby štát reprezentovali ľudia, pre ktorých hodnoty ako pravda, poctivosť, čestnosť a zodpovednosť budú dôležitejšie než peniaze, moc, osobný profit,“ možno len odporúčať uvažovanie nad tým, aké sú prirodzené zákonitosti fungovania parlamentnej demokracie v kapitalizme.
Podobne frekventovaným ako apel na osobnú zodpovednosť je aj sebabičovanie za zodpovednosť za situáciu. Nadobúda napríklad takúto podobu: „Musíme sa znovu brániť. Nie však voči fašizmu či komunizmu ako kedysi, ale proti postmodernej zmeske všetkého, čo tieto zločinecké ideológie na nás napáchali, pretože našim problémom nie sú Zeman alebo Fico. Naším problémom je, že sme sa v tak veľkom počte naučili poslúchať ich hlas. Že sme sa stotožnili s ich nízkymi ponukami, ktoré sú o blahobyte, aj keď bude na úkor iných ľudí a krajín. Že sme prijali ich návod na spokojný život, v ktorom stačí chytračiť: trochu podvádzať, trochu klamať, vždy uhnúť pred zodpovednosťou – a budeme sa mať dobre. Ako tie prasce v žite!“ (A. Snopko) Sypanie si popola na hlavu je namieste, ak sa človek z viny úprimne kajá, ale nie, ak ide o prázdne gesto – väčšina účastníkov protestov totiž pravdepodobne Smer (nikdy) nevolila (viacerí rečníci sa však priznávajú k voľbe Mostu) a najskôr ani nerozumie ekonomickým pohnútkam, prečo má táto strana svoj relatívne stabilný elektorát aj napriek mnohým kauzám, ktoré ľudí z námestí od voľby Smeru už zrejme dávno odradili. Ak sa Ján Salaj vo svojom príspevku rozhorčuje nad tým, ako je možné, že sa najsilnejšej strane tak darí len vďaka výjazdom mimo Bratislavy, skromným navyšovaním dôchodkov či rozdávaním sociálnych balíčkov, treba sa pozrieť na súčasnú politickú ponuku a vcítiť sa do ľudí, ktorí sú vďační aj za to málo, ktoré im napr. Sulík prisľúbil v prípade volebného víťazstva vziať. Nie Smer je taký grand – to ostatné strany a hnutia majú ponuku pomoci takú slabú.
Prekvapenia milé, nemilé aj bizarné
Zborník má však aj niekoľko príjemných prekvapení. Jedným z nich je bratislavský prejav Štefana Hríba z 9. marca, v ktorom hovorí: „V tom všetkom sa však trochu rozplýva, prečo je dnes Slovensko na nohách a prečo tu teraz stojíme. Nie som tu kvôli vláde či opozícii. Všetci sme ľudia, všetci máme prednosti aj chyby, toto nie je konflikt anjelov a čertov. Necítim nenávisť.“ Celý prejav je premknutý odstupom a triezvosťou, návratom k ústrednej motivácii vzniku demonštrácií, teda zdesením nad vraždou dvoch mladých ľudí, ktorá musí byť neprijateľná a odsúdená každým bez ohľadu na politickú orientáciu.
Za najsilnejšie príspevky v knihe možno označiť tie, ktoré neopomínajú ľudí najviac znevýhodnených a vytesnených na okraj spoločnosti. Z textov Ingrid Antalovej Vagačovej, Kataríny Hatrákovej, Radany Hvoreckej či Anny Kratochvílovej cítiť autentický hnev a obavy spôsobené tým, že štát dlhodobo trestuhodne zanedbáva tých, ktorí sú na pomoc spoločnosti odkázaní najviac – detí, dôchodcovia, ľudia s rôznymi druhmi zdravotných znevýhodnení atp. Za to, že sú tieto skupiny na okraji záujmu „sociálnodemokratickej“ vlády (a za mnoho iných dôvodov, ktoré vo svojom prejave vymenúva Ján Benčík), by jej predstaviteľov mala fackať hanba. State, ktoré si zaslúžia uznanie, možno nájsť aj v prejavoch Andreja Bána, ktorý upozorňuje na nevyhnutnosť venovania primeranej pozornosti regiónom, nielen Bratislave a veľkým mestám, či Františka Oravca, východoslovenského poľnohospodára, ktorý popísal svoje skúsenosti so zastrašovaním aj fyzickými konfrontáciami zo strany skupín s veľkým ekonomickým aj politickým výtlakom, ktoré u kompetentných ostali bez odozvy.
Samostatnú stať si zaslúži košický prejav Juraja Čokynu, ktorý je v celej knihe azda najnápaditejší. Zdôrazňuje v ňom moc ľudí a upozorňuje, že nestačí ani výmena pár ľudí vo vláde, ani výmena strán, ba dokonca ani predčasné voľby, ktoré boli počas protestov azda najodvážnejšou požiadavkou – Čokyna sa totiž pýta, kto príde po voľbách, a pripomína, že moc, ktorú majú ľudia v rukách, môže byť rovnako konštruktívna ako aj deštruktívna. Upozorňuje, že ľudia, ktorý volajú po zmene, tápajú, ako by mala vyzerať, a pobáda, aby sme hľadali poctivé odpovede namiesto skratkovitých riešení. „Mám strach, mám úprimný strach, že moc spraví z človeka karikatúru, že je človeku lepšie bez nej.“ Nie sú to slová rezignácie a apatie voči politike – sú to slová historickej skúsenosti mieriace na moc, ktorá je príliš koncentrovaná. Rečník vo svojom príspevku vyzdvihuje význam záujmu o spoločnosť, poukazuje na možnosti, ako sa činiť, a čo je možno najdôležitejšie – pobáda nezabúdať na tých, ktorí na námestiach dobrovoľne i nedobrovoľne nestoja, a načúvať im, „aby nemali pocit, že ich nikto nepočúva“.
Iným pozoruhodným príspevkom, hoci v menej pozitívnom zmysle, je prejav Jany Wernerovej, ktorý taktiež odznel v Košiciach. Hneď v úvode upozorňuje na otupievanie ľudí a vzrastajúcu imúnnosť voči veľkým slovám, ktorými sa na protestných pódiách rozhodne nešetrilo. Zároveň sa však pýta: „Chodíme s radosťou do zamestnania, pokiaľ sme zamestnaní? A staráme sa s láskou o svojich zamestnancov, ak sme zamestnávateľmi?“ Aj jedno aj druhé je možné – v odpovedi na prvú otázku veľa záleží na tom, koľko šťastia sa nám dostalo pri výbere zamestnania, v odpovedi na druhú, nakoľko je ten-ktorý zamestnávateľ veľkorysý v praktických prejavoch svojej lásky: štedrých mzdách, pohodlných pracovných podmienkach, starostlivosti o bezpečnosť práce, pribratím zamestnancov do správy podniku… Súčasťou prejavu je aj n-krát zopakovaný apel na zmenu seba samého s obligátnou výzvou k morálke: „Ale nie k tej, ktorú sme vytesali do desiatich prikázaní, nie do predpísaného správania a naučených hesiel… Ale k tej, s ktorou sa rodíme na svet, ktorá nám je samozrejmá a prirodzene poukazuje na to, čo je dobré a čo zlé.“
Ilúziu, že stačí odstaviť mravne skazených ľudí a raj bude na dosah, najlepšie ilustruje citát z prejavu Filipa Vagača z 16. marca 2018: „Keď zavriem oči a predstavím si verejný život bez vás (predstaviteľov vládnej koalície), tak vidím slušnejšiu a krajšiu krajinu.“ Stačí tak málo – nahradiť korupčníkov charakternými politikmi a strom demokracie oťažie plodmi prosperity. Osobitnou bizarnosťou, akých sa v celom zborníku nájde len zopár, je veta z prejavu Františka Mikloška: „Dnes tu stojíte vy a dosiahli ste to, že podala demisiu túto vláda, a už teraz nebudem hovoriť, či komunistická, či nie, to už nechám na vás.“ Menej je niekedy skutočne viac. A ak sa v súvislosti s iniciatívou ZSS hovorilo aj o morálnom gýči, možno sa tým myslelo čosi ako vyjadrenie Richarda Marka: „To, na čom sa všetci zhodneme, je, že chceme, aby našu krajinu viedli slušní, čestní ľudia. Ľudia, na ktorých budeme hrdí, budú nám vzorom. Ľudia, ktorí sa v noci budú budiť nie kvôli tomu, že im prišli na ich podvod, ale kvôli tomu, že sa budú sami seba pýtať, či urobili maximum pre našu krajinu, či si zaslúžia našu dôveru.“ Zvolania ako: „A tých ste („úprimných, pohostinných a pracovitých občanov tejto republiky“), pán Fico, urazili – takže si rýchlo začnite formulovať ospravedlnenie!!!“ (Ľ. Badiar) už len dotvárajú častú kŕčovitosť pohoršenia a vzbudzujú otázku, načo je dobrý takýto pátos, keď je zrejmé, že k nijakému ospravedlneniu zo strany expremiéra nikdy nedôjde.
V štát sa neverí, štát sa kritizuje
Vrátiac sa k úvodu, rozpaky ľavice týkajúce sa toho, ako sa k iniciatíve ZSS postaviť, sú pochopiteľné – a rovnako tak aj rôzne (ale nie všetky!) postoje, ktoré si jej prívrženci osvojili. Udalosti roku 2018 netreba ani podceňovať (politické dôsledky sú citeľné dodnes – a budú zrejme aj pri parlamentných voľbách), ani preceňovať. Napokon, jeden z popredných organizátorov ZSS, Peter Nagy, napísal, že „[a]k by sme pokračovali v protestovaní potom, čo sa celá situácia vyriešila prakticky ústavne, tak by sme prakticky šli proti systému ako celku. Naše ambície však nikdy neboli anarchistické.“ Očakávať z pódií ZSS radikálnejšiu a všeobecnejšiu štrukturálnu kritiku preto nebolo na mieste. Ľavica zlyhala v tom, že ju – súdiac podľa dostupných prejavov – z pódií počuť nebolo. Ťažko povedať, či to tak bolo pre pasívnu účasť, detinskú urazenosť alebo chýbajúcu príležitosť vystúpiť. Zhromaždenia ZSS viac-menej splnili svoju úlohu v súlade so zámermi organizátorov. Ľavica z tejto skúsenosti môže čerpať organizačné poučenie, ale aj využiť vzbudený aktivizmus a politickú senzitivitu verejnosti. Iniciatíva ZSS vykonala mnoho náročnej a záslužnej práce, časť ktorej však vyšla navnivoč. Nepotrebujeme „opätovne veriť v tento štát a vo svojich predstaviteľov“, ako si to myslí Zuzana Wienk. Sami sa musíme stať – každý jeden z nás – predstaviteľmi a zároveň správcami spoločnosti. Potrebujeme veriť vo vlastné schopnosti, vo vlastnú kapacitu spravovať svoje životy; potrebujeme vedomie solidarity, empatie a spolupatričnosti, aby sme sa vedeli organizovať v zápase za spoločnú vec; napokon potrebujeme vôľu nachádzať a realizovať spôsoby, ako uvádzať do praxe odvážnu teóriu všestranného oslobodenia človeka, aby viac nebolo obetí moci ohrozenej prostým písaným slovom a perom, aké mal v ruke aj Ján Kuciak. Moc korumpuje – a absolútna moc korumpuje absolútne.
Podľa dva roky starého prieskumu INEKO si 60 % Slovákov myslí, že krajina sa vyberá zlým smerom, a 40 % z nich túži po zmene systému. Akej? Predstavy o tom, čo „systém“ je a ako ho zmeniť, sú rôzne. Takéto nálady je potrebné podchytiť, porozumieť im a predovšetkým nenechať fašistických pohrobkov zmocniť sa ich. Dôraz na spravodlivosť a pravidlá (zákony), ktoré budú platiť pre všetkých a rovnako, je dôležitý aj pre ľavicu, ale sám o sebe ako trvalé a dlhodobé východisko nestačí. Martin Huba v záverečnom prejave zborníka dav upriamil na slová Dostojevského, „že nie je ani tak dôležité byť na strane zákona, ale je dôležité byť na strane bezmocnosti.“ Také by azda malo byť kľúčové posolstvo vlaňajších zhromaždení a vôbec každého individuálneho aj spoločenského vzopätia sa útlaku a nespravodlivosti – byť na strane bezmocnosti: vo všetkých jej podobách a vo všetkých situáciách.
Táňa Sedláková, Alžbeta Vrzgula, Katarína Nagy Pazmány (eds.): My sme tí, na ktorých sme čakali
Bratislava: Artforum, 2018
Fotografia: zhromaždenie ZSS v Bratislave dňa 16. marca 2018. Zdroj: Matúš Benian/flickr.com.
