Ani Zem a vek si nedovolí dať na titulku Harabina s Kotlebom a Putinom, aby čitatelia vedeli, koho majú ísť voliť. To iba časopis Týždeň, vysunuté pracovisko americkej ambasády, musí ukázať, na ktorej strane je pravda. Ťažko povedať, či tak veľmi podceňujú intelekt svojich čitateľov, alebo iba potrebujú vyslať mládeži signál o tom, kto je naozaj cool.
V ich scenári sú role jasne dané. Fico je satan, Bugár Judáš, ktorý zapredal pravicu za deravý groš a všetok ten zvyšok, s ktorým si Kiska nesadol za obedový stôl, je extrém zakarpatského typu. Ak je však voľba tak zrejmá, prečo sa o nej musí volič nechať presviedčať (zaujatými) novinármi, (povyťahovanými) škandálmi, či (prefiltrovanými) prieskumami verejnej mienky?
V týchto voľbách sa nebude rozhodovať o tom, či sa prestane kradnúť alebo či sa starí politici obmenia za nových. Občania budú hlasovať podľa toho, či sa na štyri roky chcú odbremeniť od možnosti ovplyvňovať veci verejné alebo požadujú návrat politiky so všetkým, čo k nej patrí.
Na tento trend poukazuje všeobecné volanie po odborných riešeniach a prezentovanie odborníkov na kandidátkach. Najviac to je vidieť pri koalícii PS/Spolu či Dobrá voľba, s ich „expertnými“ riešeniami pre všetkých, no je pozorovateľný aj u SMER-u. Jeho trojbodový program nesvedčí o ideovej vyčerpanosti alebo nedostatku nápadov v strane. Odkrytými kartami tak dáva záujmovým skupinám a sponzorom najavo, že v prípade ich zvolenia budú mať kľud a všetko ostane viac-menej po starom.
Ak o nás však majú rozhodovať odborníci, politika prestáva byť demokratickou a stáva sa technickou, odtrhnutou od ľudí a sústredenou na dolaďovanie detailov. Samozrejme, občan si môže nechať poradiť, no nie nechať sa riadiť názormi samozvaných odborníkov. Naša správa verejných statkov nepotrebuje viac úsmevov a objatí, či nové riešenia rovnakých problémov, ale prudkú zmenu kurzu a priorít. Odbornosť totiž často slúži na potlačenie verejnej debaty a rozhodovania ľudí o zásadných veciach ako sú dôchodky, zbrojenie, minimálna mzda, bývanie, ekológia…
Naviac, “odborníci” z oblasti ľudských práv, životného prostredia či vzdelávania na kandidátkach zabúdajú, že nimi navrhované riešenia budú obmedzované širšími záujmami strany. Boj s korupciou, sociálnou nespravodlivosťou či vylúčením, s ktorými prichádzajú kandidáti Remišová, Bihariová, či Blaha bude určovaný mantinelmi ich strán. Preto by sa voliči nemali diviť, ak na ne narazia tak, ako svojho času voliči SaS, ktorých strana nalákala na práva LGBTI a legalizáciu marihuany, než predseda otočil kormidlo opačným smerom…
Možno voľba, ktorú máme pred sebou naozaj nie je tak vážna, ako sa opisuje. Nikto z nás nechce vyzerať hlupo alebo sa správať nezodpovedne a radšej by sa pridal na stranu tých, ktorí vedia, čo sa sluší. Kto však sú tí slušní ľudia? Tí, čo idú znova zabraňovať Zlu (v podobe nezodpovednej opozície či nemorálnej koalície) alebo naopak tí, ktorý sa odmietajú dookola podieľať na hre zvanej “menšie zlo”? Nemali by sme za charakterných považovať tých, ktorí nevyužívajú svoje právo, pretože v ponúkaných možnostiach nevidia naozajstný rozdiel? Nevoliči, ktorí si vravia: Skúsil som, ďakujem, neprosím. Tadiaľto cesta nevedie…
Programovou čerešničkou strán sa stal aj boj so sedemhlavým drakom oligarchie, pričom samotní milionárski vlastníci alebo sponzori strán určujú, kto je alebo nie je oligarchom. Napriek tejto skutočnosti sa však mnohí odradiť nedajú, pretože -tak ako Fox Mulder v seriáli Akty X- chcú veriť. Veriť, že lietajúci tanier hodený psovi sa ponáša na mimozemské vznášadlo, a milionári v politike sú dobročinná partia presadzujúca záujmy pracujúcej väčšiny.
Obrázok ilustračný: . Zdroj: Wikimedia.
