Kniha kolektívu českých autorov Budoucnost levice bez liberalismu (editori Petr Drulák, Jan Keller, Matěj Stropnický a Ilona Švihlíková), mapuje situáciu v súčasnom svete z pohľadu ľavicových intelektuálov pôsobiacich v Českej republike a predstavuje stredoeurópsky príspevok do diskusie o novej podobe ľavice v 21. storočí. Tento príspevok pritom vo viacerých rovinách polemizuje s „receptami“ novej ľavicovej politiky, obsiahnutými v práci kanadských autorov Nicka Srniceka a Alexa Williamsa: Vynalézaní budoucnosti. Postkapitalismus a svět bez práce (Inventing the Future. Postcapitalism and a World without Work). V sérii zamyslení a esejí ponúkajú autori na základné problémové okruhy, s ktorými pracujú ich kolegovia spoza oceánu, konzervatívnejšiu a komunitárnejšiu stredoeurópsku perspektívu.
Už v úvodných tézach, kde veľmi jasne označujú svoje ideologické pozície a ciele, napríklad odmietajú predstavu všeobecného základného príjmu, dôvodiac, že ide o vyjadrenie zúfalstva nad mocou kapitálu vo svete, kde napriek tvrdeniam (liberálnych) thinktankov je práce stále dosť. Ide však o jej správnu organizáciu a najmä prerozdeľovanie výsledkov. Rovnako však odmietajú neoliberálnu politiku (ne)zamestnanosti spojenú s rôznymi formami prekarizácie práce, čo sa zakrýva rečami o flexibilizácii pracovnej sily a štrukturálnych reformách pracovnoprávnej legislatívy.
S problematikou práce súvisí aj daňová otázka, ktorá je v súčasnosti zneužívaná na možnosti rôznych obchádzok pre veľké firmy v zložitej daňovej legislatíve alebo úplného úniku pred taxáciou do daňových rajov, zatiaľ čo najväčšie bremeno daní nesú nízkopríjmové skupiny. Autori vychádzajú z jednoduchej tézy: zdroje na zdanenie treba hľadať tam, kde sú. To v súčasnosti znamená najmä zdaňovanie finančných transakcií alebo burzových obratov ako aj efektívne reformovanie a spätnú kontrolu systému progresívneho zdaňovania.
Jedným z hlavných bodov, v ktorom sa českí autori rozchádzajú so svojimi západnými kolegami je silná obhajoba národného štátu. V knihe Budoucnost levice bez neoliberalismu upozorňujú na skutočnosť, že vyspelé liberálne štáty si takpovediac vyvlastnili podstatnú časť svojich práv sériou zmlúv a zákonov o ochrane medzinárodného kapitálu a stali sa tak voči nemu impotentné. V súvislosti s posilnením úlohy štátu vytyčuje ekonómka Ilona Švihlíková vo svojom príspevku za základné úlohy ľavicovej politiky v súčasnej situácii obnovenie ekonomickej suverenity a demokratickej legitimity. V situácii, keď nadnárodný kapitál a oligarchia spravili z procesu demokratických volieb len lacné a kognitívne zúfalo úzke divadlo (ako vo svojom príspevku o vláde Emmanuela Macrona výborne popisuje Martin Daneš ) musí byť návrat politickej moci do rúk občanov skutočne jednou z priorít modernej reformovanej ľavice. Autori zachádzajú ešte ďalej a navrhujú štátne zákroky voči treťosektorovým organizáciám a súkromným lobbystickým skupinám dôvodiac, že „suverénny štát nemôže tolerovať alternatívne mocenské štruktúry.“
Pokiaľ ide o nadnárodné štruktúry, v ktorých už Česká republika funguje (najmä Európsku úniu), autori ich navrhujú skôr reformovať, než z nich vystupovať. V tomto ohľade sú eurooptimisti a na príklade Poľska a Maďarska ukazujú, že v rámci Európskej únie sa dá fungovať aj bez rezignácie na samostatnú kultúrnu a ekonomickú politiku (aj keď dané štáty nie sú ľavicové).
Ďalšou „typicky stredoeurópskou“ polohou v knihe sú stanoviská autorov k migračnej politike, resp. ku spôsobu, akým bola doteraz praktizovaná štátmi západnej Európy. Odmietajú politiku otvorených dverí, dôvodiac, že Európa prijíma migrantov nie zo solidarity, ale z bezmocnosti, túžby po zisku a sociálneho inžinierstva. Zamestnávatelia volajú po prílive novej a lacnej pracovnej sily, čo je skutočný dôvod rečí o prospešnosti a nevyhnutnosti multikulturalizmu. Organizátori liberálnej propagandy si však podľa autorov neuvedomujú, že v krajinách a mestách, kde bol tento typ multikulturalizmu presadzovaný ostatných 50 rokov pripomína súčasná situácia najviac zo všetkého prímerie v lokálnej občianskej vojne. (Petr Drulák). Ide podľa nich o účelovo presadzovaný destabilizačný faktor, ktorý má na jednej strane znížiť sociálne štandardy európskych štátov, na strane druhej nútene zvýšiť flexibilitu a trhovú pružnosť pracovnej sily.
Jan Keller v tejto súvislosti poukazuje na aroganciu liberálnej ľavice, ktorá obviňuje nižšiu a časť stredných vrstiev z rasizmu a xenofóbie preto, lebo príslušníci týchto vrstiev vnímajú tradičné liberálne hodnoty ako otvorené hranice a globalizovanú ekonomiku negatívne. To však, ako konštatuje Keller, vyplýva z logiky veci, keďže spomínané fenomény pre dané vrstvy predstavujú viac rizík ako príležitostí (na rozdiel od triedy kapitalistických vlastníkov). V slovenskom kontexte možno podobné názory nájsť napr. u Ľuboša Blahu, najmä v jeho ostatnej práci Antiglobalista. Táto pozícia predstavuje priamy protiklad myšlienkam Srniceka a Williamsa, ktorí v dlhodobej perspektíve nepočítajú so zachovaním národných štátov tak, ako ich poznáme dnes a vyhraňujú sa proti tomu, aby sa vyspelý Sever uzatváral pred migráciou z chudobného vykorisťovaného Juhu. Styčný bod sa však medzi oboma konceptmi dá nájsť napr. v požiadavke na rešpektovanie odlišných kultúr a mocenských celkov, z ktorých každý má právo na svoj pohľad na svet a jeho interpretáciu.
Autori nezávisle od seba dospievajú ku formovaniu pojmu konzervatívnej ľavice, ktorú sa pokúšajú definične uchopiť z viacerých hľadísk. Keller pritom poukazuje na nereálnosť a kontraproduktívnosť snažení liberálnej ľavice po zrušení všetkých typov tradičných hraníc (štátnych, rodinných, občianskych, kultúrno-spoločenských atď.) a upozorňuje na žalostne chabé vedomosti jej predstaviteľov o dejinách konkrétnych štátov a kultúr (vrátane dejín ich vlastných spoločenstiev). Podľa neho má ľavica vnímať hranice ako pozitívny fenomén vo svete, kde sa „bohatstvo stáva stále viac nadnárodným a chudoba zostáva stále viac národná.“ (s. 57.) Michael Hauser zase vo svojom príspevku upozorňuje na neúspech nedávnych pokusov tzv. antisystémovej ľavice prevziať iniciatívu v „zápase o štát“ (Jeremy Corbyn v Británii, Bernie Sanders v Spojených štátoch), prípadne ho úspešne reformovať (chávezovci vo Venezuele). Kritizuje dovtedajšiu myšlienkovú paradigmu západnej ľavice (nazýva ju foucaultovsko-deleuzovskou), ktorá sa ukázala žalostne neúspešnou pred obrovskými výzvami globálneho kapitalizmu, obzvlášť po ekonomickej kríze v r. 2008. Namiesto toho prichádza s konceptom tzv. kolektívnych identít, ktoré podľa neho musí nová ľavicová politika prijať a naučiť sa s nimi pracovať. Hauser vydeľuje tri: ľud (démos), sociálna trieda (proletariát) a národ. Najviac pozornosti pritom venuje poslednej z nich, ktorú chápe demokraticky a otvorene, v súlade s univerzálnymi ideálmi osvietenstva (sloboda, rovnosť, bratstvo) a v nadväznosti na masarykovskú tradíciu prepájania národného a sociálneho. Tá podľa jeho názoru predstavuje v konečnom dôsledku zárodok tzv. československej cesty k socializmu, násilne potlačenej v r. 1968 a zabudnutej po r. 1989. Túto cestu, ktorá v sebe zahŕňa „univerzalitu idey komunizmu a jedinečnosť národného spoločenstva“ vníma Hauser ako (jedinú) reálnu cestu pre českú ľavicu po druhom decéniu 21. storočia.
Zaujímavý pohľad na problematiku tzv. konzervatívnej ľavice vnáša vo svojom príspevku Andrej Votruba, ktorý spája ideológie liberalizmu a komunizmu s totalitárnymi predstavami o naplánovaní dokonalej spoločnosti, zatiaľ čo socialistom a konzervatívcom prisudzuje triezvy a pragmatický pohľad na politiku a v tejto súvislosti uvažuje o ich prirodzenom spojenectve. Dnešní socialisti by podľa Votrubu mali nadviazať na tradície radikálnych demokratických socialistov 19. storočia a presadzovať väčšiu participáciu občanov. To zahŕňa aj otázku prerozdeľovania bohatstva, kde Votruba presadzuje namiesto nepodmieneného základného príjmu efektívnejšiu organizáciu progresívneho zdanenia.
Kniha Budoucnost levice bez liberalismu predstavuje podnetný a potrebný príspevok do diskusie o podobe novej ľavice v 21. storočí. Stredná Európa má iné historické skúsenosti než krajiny západnej Európy, Spojené štáty a Kanada. Je komunitárnejšia, konzervatívnejšia a národnostne a kultúrne homogénnejšia. Ľavicová politika, ktorá chce byť v tomto regióne úspešná, musí tieto špecifiká poznať a rešpektovať ich. Je potrebné, aby si v rámci konkrétneho a jedinečného historického príbehu každého národa v stredoeurópskom priestore vybrala progresívne ideové prvky a čerpala z nich (v knihe sa tomuto problému špeciálne venuje Stanislav Holubec v príspevku s názvom K čemu sa má levice hlásit v dějinách). Ostatne, rôznorodosť ciest k novej postkapitalistickej spoločnosti uznávajú aj spomínaní západní autori Srnicek a Williams v rámci svojho konceptu mocenskej a kultúrnej multipolárnosti. Ich českí kolegovia vo svojej publikácii ponúkli viacero zaujímavých bodov do diskusie (nielen) v domácom kontexte a (opäť raz) dokázali, že náš kultúrno-historický priestor disponuje originálnym a svojbytným ľavicovým myslením a pohľadom aj na výzvy 21. storočia
Budoucnost levice bez liberalismu
(ed.) Petr Drulák, Jan Keller, Matej Stropnický, Ilona Švilhíková
Masaryková demokratická akademie
Praha, 2021
Zdroj foto: Masarykova akademie.
