Todd Chretien popisuje výzvy, ktorým dnes čelia socialisti, a to, ako premýšľajú o podobách svojej organizácie. Článok založený na prezentácii z konferencie Socialism 2018 prinášame v preklade Martina Makaru z amerického magazínu Socialist Worker.
Nedávne volebné víťazstvá členiek Demokratických socialistov Ameriky (DSA) Alexandry Ocasio-Cortez a Julie Salazar vzbudili v novom socialistickom hnutí dôležité diskusie.
Na jednej strane tu je Ocasio-Cortez, ktorá otvorene podporuje stratégiu Bernieho Sandersa, teda boj o vplyv v Demokratickej strane, a zároveň koketuje s obetovaním jasnej antiimperialistickej politiky na oltár politického obchodu. Revoluční socialisti – napr. tí združení v Medzinárodnej socialistickej organizácii (ISO) kritizujú jej kroky uvedeným smerom – a nemálo členov DSA sa k tejto kritike pridáva.
Na strane druhej tu je Salazar, ktorá jasne a úderne formulovala nevyhnutnosť emancipácie pracujúcich a zápasu o socializmus.
Zároveň však Salazar a niektorí jej najoddanejší podporovatelia – napr. redakcia nedávno založeného magazínu Socialist Call – explicitne odmietajú to, čo nazývajú „povstaleckými“ stratégiami. Socialist Call sa odvoláva na text ľavicového autora a redaktora magazínu Catalyst Viveka Chibbera, ktorý svoje vyjadrenie posúva ešte ďalej a odmieta nielen „povstalectvo“, ale dokonca aj “rozluku“ s kapitalizmom a štátom vládnucej triedy. Ako vysvetľuje pre Jacobin:
Naša strategická perspektíva musí znížiť upätosť na rozluku s kapitalizmom a zamerať sa väčšmi na prístup postupných premien. V dohľadnej budúcnosti sa stratégia ľavice musí zamerať na vybudovanie hnutia, ktoré zatlačí na štát, nadobudne v jeho rámci silu, zmení inštitucionálnu štruktúru kapitalizmu a nechá štrukturálnu silu kapitálu erodovať.
Staré diskusie o spore reforma vs. revolúcia opäť ožívajú.
Tieto diskusie nie sú o tom, čo robiť o desať či dvadsať rokov. Majú bezprostredný dopad na to, ako si rôzne socialistické prúdy predstavujú svoju politickú organizáciu.
Príklad: Salazar a Socialist Call popri prípravách zázemia pre novú socialistickú stranu čestne a aktívne napádajú silu establišmentu Demokratickej strany. Osvojili si však organizačný model, ktorý – podľa mojej mienky – tieto ciele ohrozí: ide o taktické manželstvo s Demokratickou stranou a neprimeraný dôraz na volebné kampane.
V protiklade k uvedenému verím, že nové socialistické hnutie by malo zvážiť iný koncept straníckej organizácie. Historicky sa označuje „avantgardnou stranou“. Hnutie by malo ponúkať všeobecný rámec prístupný členom všetkých ľavicových strán, v ktorom táto debata bude prebiehať a ktorý bude združovať naše spoločné boje.
Čo je avantgardná strana?
Avantgardná strana nemá nič spoločné s tým, ako je bežne vnímaná: ako menšina konajúca v mene väčšiny.
Ide skôr o to, čo slovné spojenie implikuje: hovoríme o strane pracujúcej triedy, ktorá prepája najlepších bojovníkov presvedčených o nevyhnutnosti prekonania imperializmu, sexizmu, rasizmu a všetkých foriem útlaku na ceste k socializmu.
Na veľkosti takejto strany, samozrejme, záleží. Nezaobíde sa bez živej spoločenskej vrstvy pracujúcich, ktorí autenticky každodenne pôsobia ako vedúce osobnosti všetkých aspektov triedneho boja. Povedané historicky, táto vrstva vždy existovala jedine vďaka trvalým, ostrým a radikálnym spoločenským a triednym bojom.
Strana si túto vrstvu nemôže vykúzliť. Naopak: vznik strany je historicky možný jedine vtedy, ak avantgardy prirodzene vystúpia z triedneho boja. Ak je však strana nemožnou bez avantgárd, potom bude avantgardná spoločenská vrstva neschopná sformovať koherentnú a odolnú stranu (či strany) rozdrtená silou kapitalizmu.
Avantgardná strana v krajine veľkosti Spojených štátov musí pozostávať prinajmenšom z desiatok tisícov aktívnych spoločenských revolucionárov. Ak sa chce chopiť moci, tieto čísla treba násobiť desiatkou – ak nie ešte väčšmi.
Boľševici v Rusku boli v tomto aspekte najúspešnejším príkladom avantgardnej strany v histórii: v priebehu revolučného roku 1917 narástli z 25 tisíc členov na 350 tisíc.
V Spojených štátoch narástla Socialistická strana na 100 tisíc členov v období, keď Priemysloví robotníci sveta (Industrial Workers of the World – IWW; medzinárodná anarchosyndikalistická odborová organizácia založená v r. 1905 v Chicagu, pozn. prekl.) viedli vo veľkých počtoch radikálne štrajky už pred prvou svetovou vojnou. Americká komunistická strana dosiahla na vrchole veľkej hospodárskej krízy 85 tisíc členov.
Nová avantgardná spoločenská vrstva sa objavila v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Svoje revolučné organizácie si vytvárala uprostred ženských, protivojnových, protirasistických a LGBTQ hnutí a taktiež medzi vlnami úderných a početných štrajkov. Tvrdá ruka štátu a vnútorné rozpory však znemožnili zjednotiť tieto hnutia do avantgardnej strany.
Odvtedy vládnuca trieda zadupáva spoločenské avantgardy s koreňmi v 60. a 70. rokoch do zeme prostredníctvom rozbíjania odborov, masívnym zatýkaním a neoliberálnou atomizáciou.
Skúsenosť však ukazuje, že karta sa obracia. Hoci to môže pôsobiť povzbudivo, naše hnutie sa stále musí učiť, ako vyhrávať.
Vysoká daň za prehru
Boľševici v praxi dokázali, že avantgarda pracujúcej triedy dokáže sformovať vlastnú politickú stranu a poraziť kapitalistickú triedu. Ak sa to podarilo raz, môže sa to podariť opäť.
Samozrejme, mnohí členovia nového socialistického hnutia sú skeptickí vo veci relevancie roku 1917 pre 21. storočie. Toto však nie je akademická debata.
Záleží na tom, nakoľko ak r. 1917 demonštroval silnú kombináciu sebaemancipácie pracujúcej triedy a avantgardnej strany, ktorá viedla k víťaznej revolúcii, potom treba myslieť aj na ešte väčšie množstvo revolúcií, ktoré skončili porážkou. Nanešťastie, ak revolúciu dotiahnete do polovice, nedostanete polovicu z toho, čo požadujete. Dostanete však reakciu v plnom rozsahu.
Klasický príklad tejto dynamiky možno pozorovať v rokoch po Ruskej revolúcii, keď bolo povstanie nemeckej pracujúcej triedy definitívne potlačené. Nemecká vládnuca trieda zabila desaťtisíce socialistických robotníkov vrátane vraždy ich najdôležitejších vedúcich, Rosy Luxemburg a Karla Liebknechta v r. 1919.
Nasledujúcich 15 rokov revoluční socialisti čelili rastúcemu fašistickému hnutiu, až dokým bitka neskončila nacistickým víťazstvom Hitlerovym zmocnením sa štátu v r. 1933.
Obdobný vzorec sa zopakoval v r. 1973 v súboji zvoleného socialistického prezidenta Salvadora Allendeho a diktátora, ktorý ho zvrhol: generála Augusta Pinocheta. Čilská buržoázia sa neobrátila na CIA a potom na armádu, aby vykonali jatky nepriateľov z radov pracujúcej triedy, pretože sa cítila silná. Urobila to, pretože sa bála.
Ak je naše hnutie odhodlané na súboj, mali by sme byť pripravení na víťazstvo.
Popri týchto krvavých príkladoch, reakcia niekedy môže prísť v podobe čiastočne úspešného reformného hnutia, ktoré sa dostane k moci a stane sa pre systém konformným.
Desaťročia trvajúci zápas o elimináciu apartheidu v Južnej Afrike reprezentoval revolúciu, ak ho za ňu možno považovať, avšak kapitalizmus prežil. O dvadsaťpäť rokov neskôr, kým sa nepočetná elita populácie tmavej pleti (vrátane niektorých vodcov hnutia proti apartheidu) obohacuje, chudoba, nezamestnanosť, bezdomovectvo a devastujúca epidémia AIDS prenasledujú absolútnu väčšinu juhoafrických pracujúcich tmavej pleti.
V Brazílii v 80. rokoch masívne protesty a radikálne odborové hnutie vytlačilo vojenskú diktatúru mimo moc. Strana pracujúcich viedla štrajky a zápasy na pracoviskách a akumulovala volebné víťazstvá počas nasledujúcich troch dekád. V období medzi rokmi 2002 a 2014 vyhrali jej prezidentskí kandidáti Luiz Inácio Lula da Silva a Dilma Rouseff štyri celonárodné voľby.
Kým bola pri moci, strana presadzovala reformy proti chudobe, to však za cenu byrokratizácie, vytlačenia revolučných socialistov na perifériu a bujnejúcej korupcie. Keď v r. 2016 počas parlamentného puču vplyvná brazílska buržoázia zosadila Rouseff, strana bola neschopná sa ubrániť a dnes exprezidentka sedí vo väzení.
V Grécku viedla Koalícia radikálnej ľavice (SYRIZA) vlnu generálnych štrajkov, ktorá ju priviedla k moci v r. 2015. V leto toho roku väčšina Grékov volila „nie“ v odpovedi na vydieranie EÚ, aby vláda SYRIZY pokračovala v škrtoch a úsporných opatreniach.
Premiér Alexis Tsipras však ignoroval výsledok referenda a podpísal tzv. „Memorandum“, ktoré Grécko zaviazalo k ďalším drastickým škrtom v sociálnej politike a k masívnej privatizácii.
Poučením je, že krátkodobé výhry reformných síl môžu hnutie uvrhnúť k neustálym kompromisom so systémom, ktorý – skôr či neskôr – bude obmedzovať alebo dokonca dekonštruovať možné budúce výhry.
Akumulácia revolučných síl
Dnes sú základy novej avantgardnej sociálnej vrstvy v ranom štádiu vývoja. Tento fakt vystavuje revolucionárov dileme ako sa organizovať v podmienkach, ktoré sú ešte nezrelé pre stranu s masívnou členskou základňou.
Čeliac podobnému problému pred polstoročím, revolučný socialista Peter Camejo hlásal, že sa neustále potýkame so spriahnutým problémom oportunizmu a sektárstva.
Súčasťou problému je aj napätie medzi politickou homogenitou a veľkosťou – inými slovami, vo všeobecnosti platí, že čím väčšia je revolučná sila, tým väčšie spektrum názorov sa v nej objavuje. Päťdesiatka inteligentných ľudí v jednote si poradí prakticky s akýmkoľvek problémom, zatiaľ čo 50 tisíc ľudí nemusí pohnúť prstom bez toho, aby sa pohádali.
Ako by mali socialisti vyvažovať veľkosť a spoločenskú silu proti jasnosti vízie, taktickej kapacite a teoretickej jednote, môže byť zodpovedané jedine v praxi.
Jedným z postupov skúmania problému je štúdium medzinárodných príkladov.
V Grécku bola Medzinárodná ľavica pracujúcich (DEA) súčasťou SYRIZY, ale vždy trvala na udržaní si vlastnej subjektivity, aby tak zabránila rozpustiť SYRIZU na stranu združených jednotlivcov. Aj keď sa Tsipras pokúšal o takýto postup a k nemu aj o zastavenie vydávania novín DEA a zákazu verejného vystupovania ako členov DEA, organizácia to odmietla.
Iným dôsledkom je, že keď Tsipras zradil Grékov podpisom škrtového Memoranda, DEA a ďalší ľavičiari si zachovali kapacitu kolektívne konať, odmietli Tsiprasove kroky a pustili sa do príprav na ďalšie kolo bojov – to všetko napriek tomu, že zrada vedenia SYRIZY bola obrovským polenom hodeným pod nohy.
Revolučne socialistická brazílska organizácia Resistência si osvojila podobnú stratégiu.
Vo svetle byrokratizácie a osvojenia si neoliberálneho rámca Stranou pracujúcich, Strana socializmu a slobody (PSOL) postavila vlastného kandidáta ako proti pravici, tak aj proti exprezidentkinmu vybranému nástupcovi. PSOL sa skladá z elementov politickej vizáže podobnej Tsiprasovi v Grécku, ale zahŕňa aj významný podiel revolučných socialistov.
Členovia Resistêncie sa usilujú o združovanie revolučných síl a zároveň budujú PSOL do šírky, ale spôsobom, aby si vyhli byrokratizácii, ktorá napokon pochovala Stranu pracujúcich.
V Španielsku skupina Anticapitalistas operuje v rámci strany Podemos.
Hoci Podemos reprezentuje skutočného vyzývateľa španielskeho dvojpartajného systému, v čase, keď vlani v Katalánsku vypuklo hnutie za sebaurčenie, líder Podemosu Pablo Iglesias odmietol podporiť katalánsku deklaráciu nezávislosti. Na druhej strane Anticapitalistas hnutie za nezávislosť mohutne podporovali a aktuálne sa usilujú zabrániť Iglesiasovi posunúť Podemos napravo.
Obdobne ako DEA a Resistência, Anticapitalistas si udržali vlastnú organizačnú integritu a preto nabrali silu alebo k vnútornému zápasu, alebo k vytvoreniu novej iniciatívy.
V každom prípade je podmienkou toho, aby revoluční socialisti odolali tlaku alebo stáť bokom (a tým priznať svoju nepripravenosť a neschopnosť), alebo sa rozplynúť v širšom hnutí (a tým priznať absentujúcu silu vlastného presvedčenia), živá kultúra politickej debaty a vôľa zjednotiť sa okolo odvážnych iniciatív.
Vedenie v organizáciách, ako sú tieto, musí vychádzať ako z dlho pôsobiacich, tak i nových členov, a nikdy sa nesmie upínať k minulým úspechom. Namiesto toho si vedenie musí dôveru zaslúžiť predložením efektívnych stratégií a konkrétnych iniciatív, ktoré, ako ktosi raz povedal, budú vedieť odpovedať na pálčivú otázku: Čo robiť?
V Spojených štátoch Trump oživil podvedomý pocit krízy a radikalizáciu spoločnosti. Do volieb sa hlási rastúci počet socialistických kandidátov a štrajky učiteľov a hotelových zamestnancov demonštrujú silu štrajkovej línie.
Protesty proti Brettovi Kavanaughovi (sudca Najvyššieho súdu USA vymenovaný napriek obvineniam zo sexuálneho obťažovania, pozn. prekl.) prikladajú polienka do ohňa feministického povedomia. Pridajme hnutie Black Lives Matter, #AbolishICE a environmentálne iniciatívy a získame recept na sociálne povstanie.
Pamätajme, že to všetko sa deje v dňoch doznievajúcej ekonomickej konjunktúry, ktorá však na pracujúcu triedu pôsobila väčšmi ako recesia. Ďalšia ekonomická kríza vnesie do už beztak výbušnej spoločenskej zmesi ďalšiu dávku urgencie a hnevu.
Na úsvite americkej invázie do Iraku v r. 2003 Fredric Jameson napísal, že pre ľudí je jednoduchšie si predstaviť koniec sveta než koniec kapitalizmu. Po dekádach porážok je pre revolučných socialistov zavše jednoduchšie si predstaviť časovo vzdialené povstanie pracujúcich než možnosti na vybudovanie revolučnej strany v nasledujúcich rokoch.
To je však cieľ, na ktorý musíme upínať svoj zrak. Alebo nájdeme spôsob, ako presvedčiť veľkú časť nového socialistického hnutia, aby sa pridalo k úsiliu o vybudovanie strany pracujúcej triedy, ktorá sa pokúsi prekonať systém, alebo sa kapitalisti, opäť vystrašení našou čiastočne naakumulovanou silou, pustia do prípravy odvety.
Zdroj ilustračnej fotografie: Molly Adams/Wikimedia Commons
.jpg){kind=link}