Milan Kuruc, aktivista a zakladateľ OZ Pracujúca Chudoba sa vo svojom odbornom texte, ktorý je súčasťou odbornej publikácie, ktorá vyšla na sklonku minulého roka (2020), venuje dekonštrukcii pôsobenia ekonomických think-tankov na Slovensku.
____
Americký miliardár Nick Hanauer definuje neoliberalizmus ako ekonomický systém, ktorý v zásade znamená tri veci:
1. deregulácia pre mocných,
2. nízke dane pre bohatých,
3. nízke mzdy pre pracujúcich.
Ľudia majú vo všeobecnosti pocit, že neoliberalizmus sa tu objavil spontánne, organicky sám od seba, ako nejaký prirodzený a ľudskou náturou vygenerovaný ekonomický systém. To však nie je pravda. Nie je pravda, že sa tu objavil spontánne, a nie je pravda ani to, že ide o prirodzený a organický systém, ktorý je nám daný zhora – od prírody a ktorý je nemenný rovnako, ako sú nemenné fyzikálne zákony.
Ľudia sú zvyčajne presvedčení, že ekonómia je rovnaká veda ako každá iná prírodná veda. A to nie je pravda. Kým meteorológ pri hlásení počasia ho týmto hlásením nikdy nemôže ovplyvniť a kým počasie je komplexný fyzikálny systém nezávislý od rosničky, ekonomika tak nefunguje. Ekonómia je reflexívna veda, kde samotný naratív, ktorý ekonomiku popisuje, ovplyvňuje to, ako sa prvky v ekonomike správajú. Ak napríklad hlásame a budeme veriť tomu, že vyššie mzdy ničia pracovné miesta, budeme všetky politiky a správanie v spoločnosti nastavovať tak, aby sa mzdy nijako zásadne nezvyšovali. Ak budeme veriť tomu, že nízke korporátne dane generujú prosperitu, štát nastaví daňovú politiku pre korporácie ústretovo.
Inými slovami, ak uveríme, že vysoké mzdy nám škodia, budeme mať nízke mzdy. Ak však uveríme naratívu, že nízke mzdy vytvárajú v ekonomike spätnú väzbu spotreby, kúpyschopnosti a produkcie, budeme nastavovať pravidlá tak, aby vytvárali priestor na rast miezd.
To, že je neoliberalizmus dnes taký rozšírený po celom svete vrátane Slovenskej republiky, nie je náhoda, ani prirodzená ekonomická evolúcia. Je to výsledok cieľavedomej snahy ekonómov, biznismenov, žurnalistov a akademikov, ktorí tento naratív vytvorili a poctivo budovali od 30. rokov minulého storočia. Tieto aktivity, vývoj a nastoľovanie tohto naratívu dobre zmapovala americká historička Kim Phillips-Feinová.
Keď sa v 30. rokoch 20. storočia v USA zavádzal New Deal, ktorý priniesol sociálne poistenie, minimálnu mzdu, podporu organizovania zamestnancov (odborov), aktivizovali sa najbohatší biznismeni Ameriky, ktorí považovali tieto opatrenia za predvoj socializmu, oklieštenie slobody podnikania a New Deal nazývali cestou k totalite. Pre týchto biznismenov boli veľkým objavom ekonómovia ako Ludvig von Mises, Friedrich August von Hayek a Milton Friedman, s ktorými okamžite nadviazali spoluprácu a vytvorili medzinárodnú sieť think tankov, akademikov, novinárov, a nakoniec aj politikov, aby rozvíjali idey neoliberalizmu a postupne ich privádzali do mainstreamu.
Nielenže tieto idey propagovali, ale ich aj rozvíjali, cizelovali a stále hľadali nové spôsoby, ako ich komunikovať, ako rozprávať nové a nové príbehy a vytvárať nové a nové paralely tak, aby boli čoraz akceptovateľnejšie pre širokú verejnosť.
Plynúcimi rokmi sa tieto myšlienky stali takou významnou súčasťou mainstreamu a tak silno sa zakorenili v spoločnosti, že si ich ľudia postupne osvojili a uverili im.
Jednu z najlepších definícií, na ktorú možno pri neoliberalizme natrafiť, ponúka George Monbiot, britský politický aktivista a novinár, ktorý píše pre Guardian. G. Monbiot hovorí, že neoliberalizmus je doktrína, spoločensko-ekonomický naratív, ktorý hovorí, že súťaživosť a konkurencia je základná črta ľudského života a že ľudia sú zo zásady chamtiví a sebeckí. Neoliberalizmus považuje tieto vlastnosti za dobré, pretože sa dajú zužitkovať tak, aby náš život obohatili. Spoločnosť má byť z pohľadu neoliberalizmu riadená primárne trhovými silami, a to neustálym nakupovaním a predávaním a všetky naše interakcie by mali byť zredukované do komerčného fungovania.
A toto celé je vlastne efektívny spôsob fungovania, pretože vďaka takémuto usporiadaniu vzťahov robíme najlepšie rozhodnutia, pričom zároveň kupovaním a predávaním na trhu vytvárame hierarchiu ľudskej hodnoty. Vieme určiť, ktorí ľudia sú najhodnotnejší, pretože najhodnotnejší je ten, kto je najbohatší. Ľudia na spodu rebríčka sú tam evidentne preto, lebo si nič lepšie nezaslúžia. A ako to vieme, že si nič viac nezaslúžia? Lebo sú chudobní. Proste zlyhali vo veľkolepej medziľudskej konkurencii.
Všetko, čo sa snaží zasahovať do tohto prirodzeného poriadku vecí, do prirodzeného poriadku trhových síl, ako napríklad vládne intervencie, regulácia, zdaňovanie, odbory, to všetko musí byť eliminované. Je to totiž už z podstaty zlé a nesprávne, keďže to bráni tomu, aby sa zo spoločnosti stal jeden veľký trh. Toto je podľa Monbiota neoliberalizmus.
Už na prvé počutie to znie odporne. Teória hovorí, že tento systém nás zbaví byrokracie, chaosu a vytvorí istým spôsobom krásnu utópiu, kde neviditeľná ruka trhu zabezpečí, že budeme žiť v tej najlepšej verzii nášho sveta.
Problém je, že to tak vôbec nefunguje. To, že je človek v zásade iba chamtivý a po zisku bažiaci tvor, vyvrátili štúdie a výskumy vedeckých odborov ako neuroveda, antropológia, sociálna psychológia, evolučná psychológia. Ukazuje sa, že človek je tvor primárne kooperatívny, súcitný a empatický, láskavý, altruistický a spoločenský.
Samozrejme, v každom človeku je istá dávka chamtivosti. Ale ak je táto vlastnosť dominantnou črtou nejakého človeka, nazývame ho sociopatom a ľuďmi s takýmto charakterom a motiváciami pohŕdame. Samozrejme, že sa medzi nami a v spoločnosti takíto ľudia vyskytujú a mnohí by sme boli radi, keby to boli spoločenskí outsideri, ale, žiaľ, aj keď v spoločnosti tvoria veľmi malé percento obyvateľstva, tvoria veľmi veľké percento medzi manažérmi, majiteľmi a riaditeľmi podnikov.
Aby sa táto ideológia udržala pri živote aj na Slovensku, musí mať svojich verných apoštolov: novinárov, politikov a analytikov, tzv. odborníkov zastúpených v think tankoch pôsobiacich na Slovensku. Typickými predstaviteľmi ekonomickej neoliberálnej ideológie sú v našej krajine najmä organizácie MESA 10, Nadácia F. A. Hayeka a INESS.
Najexponovanejšími témami, cez ktoré tieto think tanky plné „nezávislých“ „odborníkov“ bežne komunikujú neoliberálny pohľad na svet, je zdaňovanie, mzdy (najmä minimálna mzda), pracovné kódexy a odborové organizovanie.
Asi nikoho neprekvapí, že v duchu úvodom popísanej definície neoliberalizmu tlačia tieto think tanky na čo najnižšie dane, pričom bojujú za rovnú daň a proti jej sprogresívňovaniu. Zároveň tlačia na čo najnižší rast miezd, na čo najnižšiu až žiadnu minimálnu mzdu a na čo najmenšie reštrikcie v Zákonníku práce, ktoré by zamestnávateľa akokoľvek obmedzovali alebo regulovali pri zaobchádzaní so zamestnancom. A netreba z ich strany zabúdať ani na propagáciu opatrení, ktoré by sťažili zakladanie a fungovanie odborových organizácií. Jednoducho tlačia na všetko, čo zabezpečuje zamestnávateľom väčšie zisky a väčší kus z vyprodukovaného koláča.
Kapitalizmus a trhové hospodárstvo môže existovať v nespočetných podobách. Jedna môže fungovať viac-menej pre každého, no iná len pre podmnožinu privilegovaných ľudí. Neoliberalizmus je práve forma kapitalizmu, ktorý funguje len pre vybranú skupinu obyvateľstva – pre bohatých a pre podnikateľov.
MESA 10
MESA 10 sa momentálne (čas písania tohto príspevku je júl 2020) viac venuje vzdelávaniu a transparentnosti vo verejnej politike. Ako think tank nie je momentálne veľmi mediálne aktívny, ale Ján Marušinec, výkonný riaditeľ MESA 10, bol súčasťou krízového štábu ministra financií Eduarda Hegera. Zato predstaviteľ tejto organizácie Ivan Mikloš sa často vyjadruje v médiách o ekonomike, pričom v denníku SME je na začiatku článku spomenuté, že je prezidentom MESA10, Denník N len uvádza, že bol ministrom financií.
V duchu neoliberálneho naratívu sa Ivan Mikloš neraz vyjadruje k hladine miezd a kritizuje ich vysoký rast: „Absencia reforiem, nekompetentná, nezodpovedná a populistická politika sa prejavuje aj v nízkom raste produktivity a omnoho vyššom raste priemernej a ešte vyššom minimálnej mzdy, čo je tretia častá téma, ktorej sa venovali vybraní ekonómovia. Vývoj je neudržateľný a doslova alarmujúci. Kým v rokoch 2013 až 2019 vzrástla naša produktivita práce o menej ako dvadsať percent, priemerné mzdy stúpli takmer o štyridsať a minimálna mzda dokonca o vyše sedemdesiat percent. Pritom v predvolebnom roku dochádza k ešte rýchlejšiemu rastu miezd vo verejnom sektore, kde v prvom kvartáli tohto roka vzrástli o štrnásť percent, kým v súkromnom sektore o šesť.“ … „Poslednou a opäť negatívnou spoločnou témou viacerých ekonómov bol automobilový priemysel a jeho budúcnosť. V roku 2019 došlo prvýkrát k (pomerne výraznému) prepadu vývozu áut zo Slovenska. Podľa samotných výrobcov a dodávateľov do automobilového priemyslu sú najväčším rizikom jeho ďalšieho rastu zvýšené mzdové náklady (68 percent respondentov) a tretím najväčším rizikom nedostatok kvalifikovaných pracovných síl (58 percent).“
Ide o typický príklad neoliberálnej optiky. Predstaviteľ neoliberálneho ekonomického prúdu, v tomto prípade Ivan Mikloš, straší verejnosť príliš vysokou rýchlosťou rastu miezd. Je pravdou, že v týchto rokoch rast miezd predbiehal rast produktivity práce, ale dlhé roky predtým to bolo naopak. Vtedy ľudia typu Ivana Mikloša nebili na poplach, že biznis si z vyprodukovanej hodnoty ukrajuje viac než pracovná sila. Okrem toho používa nesprávne dáta, a jeden by povedal, že klame.
Priemerná mzda za uvedené roky vzrástla o 32 percent, nie takmer o 40 percent, ako píše Mikloš. A minimálna mzda vzrástla o 54 percent, a nie o vyše 70 percent.
Nie je ničím nezvyčajným, keď neoliberálni ekonómovia ako citovaní odborníci používajú v rešpektovanom mediálnom mainstreame dáta vytrhnuté z kontextu a zavádzajú alebo rovno klamú. Príkladom sú už uvedené výroky Ivana Mikloša.
Ako je teda možné vidieť, títo zástancovia nízkych miezd pokojne povedia, že mzdy rastú rýchlejšie ako produktivita, čo síce pravda je, ale zároveň poctivo zamlčia, že počas predchádzajúcich rokov to bolo naopak, alebo pokojne opomenú, že aj napriek tomuto rýchlemu rastu tvoria mzdy stále iba menšiu časť z vyprodukovanej hodnoty. Alebo drzo prezentujú nesprávne čísla, ako to bolo aj v tomto prípade.
Nikto z novinárov sa však neunúva tieto čísla preverovať. V normálnej spoločnosti by ľudia, u ktorých sa opakovane preukáže, že pravidelne zavádzajú, mali prestať dostávať priestor. Tieto dezinformácie a dezinterpretácie slúžia iba jedinému účelu – podporovať u laickej a odbornej verejnosti súcit so zamestnávateľmi a budovať tak sympatie s politikami, ktoré smerujú k získaniu výhod výlučne pre zamestnávateľov, pričom tie sú často na úkor štátu (nižšie dane, horšie environmentálne štandardy) alebo na úkor zamestnancov (nižšie mzdy, horšie pracovnoprávne štandardy).
Ivan Mikloš sa ešte ako minister financií zasadzoval za nepredlžovanie výpovednej doby v Zákonníku práce: „Rezort Ivana Mikloša (SDKÚ) tiež žiada skrátiť navrhovanú výpovednú lehotu. Rezort práce sa ju chystá odstupňovať podľa počtu odpracovaných rokov s tým, že by pre niektorých mohla byť aj päťmesačná. Mikloš ju chce ponechať len dvojstupňovú, ako je dnes, teda „najmenej“ dva mesiace pre zamestnancov, ktorí pre danú firmu odpracovali jeden až päť rokov a „najmenej“ tri mesiace pre tých, čo v nej pracovali dlhšie“.
Klasickým a večným evergreenom predstaviteľov neoliberálneho prúdu je torpédovanie minimálnej mzdy. Jána Marušinca v roku 2010 citovali a parafrázovali Hospodárske noviny: „Kým vplyv najnižšieho možného platu na rast nezamestnanosti nie je veľmi výrazný, o to viac brzdí vytváranie nových pracovných miest. Podľa analytika M.E.S.A. 10 Jána Marušinca minimálna mzda nie je ekonomická veličina, ale sociálna. „Z hľadiska fungovania ekonomiky je skôr na príťaž, pretože obmedzuje možnosti zamestnania ľudí za nižší príjem, ako je administratívne stanovené minimum,“ myslí si Marušinec. I keď na druhej strane všetko sa dá obísť. Ak firma má záujem dať prácu ľuďom, ktorých si nemôže dovoliť, zamestná ich na čiastočný úväzok, na dohodu o vykonaní práce či živnosť. Jej náklady sú tak omnoho nižšie ako pri klasickom zamestnaneckom pomere.“
Pritom za posledných 30 rokov bolo vykonané nespočetné množstvo ekonomických štúdií, ktoré dokázali, že minimálna mzda nemá negatívny vplyv na (ne)zamestnanosť. Cieľom útoku na minimálnu mzdu nie je vyššia zamestnanosť nezamestnaných, ako sa to títo ľudia snažia obvykle prezentovať, ale zníženie miezd pre pracujúcich. Nízkopríjmoví zamestnanci sú najzraniteľnejší. Majú najhoršiu vyjednávaciu pozíciu a keby neexistovala štátna minimálna mzda, neboli by schopní vyjednať si viac. Minimálna mzda pritom nemá len sociálnu funkciu, ako tvrdí pán Marušinec, ale aj ekonomickú. Vyššie mzdy vrátane tej minimálnej vytvárajú v ekonomike dôležitú spätnú väzbu kúpyschopnosti a produkcie, ktorá sa dá jednoducho pomenovať takto: „Keď majú ľudia viac peňazí, zamestnávatelia majú viac zákazníkov a najímajú ďalších zamestnancov.“
Zamestnávatelia netvoria pracovné miesta preto, lebo môžu niekoho zamestnať za nižšiu minimálnu mzdu. Pracovné miesta tvoria vtedy, ak je dopyt po ich tovaroch, výrobkoch a službách taký vysoký, že ho s existujúcim počtom zamestnancov už nedokážu uspokojovať a potrebujú najať ďalších ľudí.
V roku 2015 zaviedli v Nemecku minimálnu mzdu a hodnoty nezamestnanosti klesli na 30-ročné minimá. A to aj napriek tomu, že „renomovaní“ ekonómovia z neoliberálneho think tanku INESS varovali, že to nemeckú ekonomiku poškodí.
Od roku 2010 vzrástla minimálna mzda na Slovensku o 88 percent a nezamestnanosť rovnako klesla na historické minimá Slovenskej republiky, nezvyšovala sa kvôli rastu minimálnej mzdy, naopak klesala.
Americká štúdia z roku 2016153 mapovala zvyšovanie minimálnej mzdy od roku 1938. V štúdii autori skonštatovali, že po zvýšení minimálnej mzdy došlo v takmer 70 percent prípadov k rastu zamestnanosti. K poklesu zamestnanosti prichádzalo len vtedy, keď sa americká ekonomika nachádzala v recesii alebo do nej vchádzala.
Dosahy minimálnej mzdy skúmal aj český think tank IDEA pri CERGE-EI, kde skúmali roky 2012 až 2017. V tomto období česká minimálna mzda stúpla o vyše 37 percent. Inštitút skúmal jej dosahy na nízkopríjmových pracovníkov. Zistili, že zvýšenie minimálnej mzdy malo zanedbateľný efekt na zamestnanosť nízkopríjmových osôb – teda priamo tých, ktorých sa toto zvýšenie minimálnej mzdy týkalo.
V Česku od roku 2012 do roku 2019 stúpla minimálna mzda z 8 000 KČ na 13 500 KČ, čiže nárast o 69 percent a Česi majú najnižšiu nezamestnanosť v EÚ. Podľa neoliberálnych veštcov by malo toto zvyšovanie minimálnej mzdy českú ekonomiku poškodiť.
V roku 1992 vzrástla v New Jersey minimálna mzda o 19 percent. Ekonómovia Alan Krueger a David Card sa rozhodli, že dokážu negatívny vplyv minimálnej mzdy na zamestnanosť. Ich samých však prekvapil záver, ku ktorému dospeli, a to, že zvýšenie minimálnej mzdy nemalo negatívny dosah na zamestnanosť, naopak, zamestnanosť sa ešte zvýšila.
Aj ďalší vedci z Cornellovej univerzity z New Yorku zistili, že zvyšovanie minimálnej mzdy nemalo detekovateľný vplyv na zamestnanosť. Dokonca našli aj chyby v meraniach predchádzajúcich štúdií týkajúcich sa tejto problematiky, pričom identifikácia týchto chýb im umožnila ešte sebavedomejšie tvrdiť, že zvyšovanie minimálnej mzdy nemá vplyv na zvyšovanie nezamestnanosti.
Takúto štúdiu robila aj austrálska rezervná banka, ktorá skúmala zvyšovanie minimálnej mzdy v rokoch 1998 až 2008. Prišli k rovnakému záveru: zvyšovanie minimálnej mzdy nemalo nijaký vplyv na zvyšovanie nezamestnanosti.
Analytik MESA 10 Karol Morvay si myslí, že nie je žiaden dôvod hľadať percentuálnu väzbu medzi priemernou a minimálnou mzdou. „Ak hľadať optimálny vzťah, tak radšej minimálnej mzdy so životným minimom.“
Naviazanie minimálnej mzdy na životné minimum by spôsobilo jej stagnáciu a veľmi pomalý rast – presne v duchu neoliberálneho naratívu udržiavať mzdy pokiaľ možno čo najviac a čo najdlhšie dole. Predstavitelia neoliberalizmu kvôli minimálnej mzde vždy hľadajú také ukazovatele, na ktoré ju chcú naviazať, aby spôsobili jej čo najnižší rast.
Pritom sa už dávno ukazuje, že práve zvyšovanie miezd vrátane minimálnej mzdy núti podniky inovovať, automatizovať, digitalizovať. Keby boli ľudia ochotní pracovať za nízke mzdy do nekonečna, firma ostane motivovaná využívať lacnú pracovnú silu ako svoju konkurenčnú výhodu a nemá motiváciu zvyšovať svoju produktivitu práce iným spôsobom (investíciami do výskumu a vývoja, automatizácie, optimalizácii procesov a pod.).
Nadácia F. A. Hayeka
Táto nadácia sa venuje propagovaniu Hayekových myšlienok na Slovensku, vydáva štúdie a analýzy (najmä o konkurencieschopnosti a podnikateľskom prostredí, ale aj rebríčky smart cities). Nadácia organizuje letné ekonomické školy. Jej predstavitelia píšu články a vyjadrujú sa do novín. Ich obľúbenou aktivitou je zverejňovanie Dňa daňovej slobody, ale aj strašenie mileniálmi, ktorí podľa ich názoru de facto inklinujú k zelenému fašizmu, či strašenie pomalým návratom k socializmu.
Podobnou rétorikou reagoval biznis v USA v 30. rokoch, keď sa zavádzal New Deal. Biznismeni strašili socializmom a totalitou, a to len kvôli sociálnemu zabezpečeniu, minimálnej mzde a kompetenciám odborov.
Portál Pozri.sk citoval a parafrázoval Martina Reguliho, analytika od Hayekovcov, ktorý sa začiatkom roka 2020 vyjadroval k návrhom politickej strany SaS na zmiernenie dosahov koronakrízy pre médiá: „Kladne analytik hodnotí návrh umožniť zamestnávateľovi prejsť na náhradu mzdy vo výške 60 percent z platu v prípade prekážok na strane zamestnávateľa bez predošlého súhlasu odborov, či umožniť vyhlásenie celozávodnej dovolenky, resp. nariadenie hromadného čerpania dovolenky bez predchádzajúceho súhlasu zástupcov zamestnancov, avšak s ich informovaním aspoň 3 dni pred začatím.“ „Odstupné by sa podľa návrhu SaS vyplácalo v mesačných splátkach. Okrem toho by sa zjednodušili podmienky na poskytovanie príspevku na udržanie pracovných miest podľa zákona o službách zamestnanosti.“ „Tieto opatrenia sú z kategórie opatrení na zníženie nákladov zamestnávateľov a kompenzovanie výpadku príjmov, hodnotím ich ako kroky pozitívnym smerom,“ povedal analytik Nadácie F. A. Hayeka. Otázne podľa neho je, či budú tieto kroky dostatočné na udržanie podnikov pri živote. „Celkovo teda tento balík môže pôsobiť upokojujúcejšie pre podnikateľov, to však neznamená, že dokáže zastaviť všetky dopady v prípade, ak karanténny stav bude trvať viac ako mesiac alebo dva,“ upozornil. „Vláde by odporúčal zamerať sa na znižovanie nákladov zamestnávania, odbremenenie od administratívy a efektívne opatrenia na umožnenie ich opätovného fungovania.“
Hľadanie úspor v nákladoch u zamestnávateľov cez znižovanie náhrady mzdy zamestnancov svojvoľne rozhodnutím zamestnávateľa a odobratím kompetencií odborom je stanovisko, ktoré evidentne zastáva analytik neoliberálneho think tanku F. A. Hayeka Martin Reguli.
Je až okato časté, že predstavitelia neoliberálnych think tankov hľadajú úsporu vždy takmer výlučne v jedinom druhu nákladov – v mzdových nákladoch. Akoby nerozumeli, že zamestnanci sú dôležitou súčasťou ekonomiky a rovnako dôležitou súčasťou ekonomiky je ich kúpna sila.
Títo analytici si akoby neuvedomujú, že týmito stanoviskami prezentujú vlastnú schizofréniu: mať čo najchudobnejších zamestnancov (platiť im čo najmenej), ale zároveň mať čo najbohatších zákazníkov (iný zamestnávateľ im musí platiť čo najviac).
Veľmi zriedkavo sa vo vyjadreniach neoliberálnych analytikov spomínajú iné náklady firiem: napríklad náklady na energie, pohonné látky, byrokraciu, spotrebný tovar, finančné náklady a podobne. Je to dané najmä tým, že o týchto nákladoch sa takmer nedá vyjednávať, a skôr ich treba jednoducho akceptovať, no o nákladoch na pracovnú silu vyjednávať možno, a preto podobné vyjadrenia treba v skutočnosti vnímať ako vyjednávanie o mzdách na mediálnej úrovni.
Tomáša Púchleho vyjadrujúceho sa k novele Zákonníka práce citoval a parafrázoval v roku 2012 FinWeb: „Opätovné zavedenie nároku na odstupné so súčasným plynutím výpovednej doby zamestnávateľom výrazne zvýši náklady na ukončenie pracovného pomeru. Ako môžeme pozorovať už v súčasnosti, firmy začali rušiť nadbytočné pracovné miesta v predstihu, ešte počas platnosti súčasnej legislatívy. Keďže komplikovanejšie a drahšie prepúšťanie nevyhnutne vedie zamestnávateľov k vyššej opatrnosti pri prijímaní nových zamestnancov, môžeme očakávať negatívne dosahy na tvorbu nových pracovných miest. Novela Zákonníka práce spolu so zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia zhorší konkurencieschopnosť domáceho podnikateľského sektora.“
Každý ochranný sociálny prvok v Zákonníku práce, ktorý vyvažuje nerovné postavenie zamestnanca a zamestnávateľa, je z neoliberálneho hľadiska často automaticky vnímaný negatívne a ako problémový. Pritom pán Púchly zamlčal, že odstupné existuje aj pri dohode o skončení pracovného pomeru, pri ktorej neexistuje výpovedná doba. Dôležité je to preto, lebo odstupné pri dohode je vyššie, pričom pri výpovedi, kde existuje výpovedná doba, je vzhľadom na jej existenciu toto odstupné nižšie.
Ak firmy naozaj začali pred schválením novely Zákonníka práce rušiť pracovné miesta len preto, aby ušetrili, ako bez preukazovania tvrdí pán Púchly, došlo s veľkou pravdepodobnosťou k rušeniu len tých pracovných miest, ktoré už aj tak mali v pláne zrušiť. Príprava takejto novely ich rozhodnutie iba logisticky urýchlila. Pracovné miesta, ktoré potrebovali zachovať, zachovali.
Toto vyjadrenie pána Púchleho vzniklo v roku 2012. Ako sme mali v nasledujúcich rokoch možnosť vidieť, došlo historicky k bezprecedentnému najímaniu nových pracovníkov a nezamestnanosť na Slovensku v roku 2020 klesla na úroveň 5 percent. To len dokazuje, že Zákonník práce nepredstavuje nástroj ani brzdu v tvorbe pracovných miest. Pracovné miesta tvorí dopyt po firemných výrobkoch, tovaroch a službách, nie nižšie pracovnoprávne štandardy a nižšia ochrana zamestnanca v Zákonníku práce.
Tomáš Púchly zároveň tvrdí: „Minimálna mzda (by mala byť, pozn. autor) zrušená úplne, keďže zabraňuje vstupu nízkokvalifikovaných pracovníkov na trh práce. Tí sú potom zväčša odkázaní na štátnu podporu, prípadne prácu načierno.“
Neoliberálny naratív vytvoril efektívne myšlienkové konštrukcie, ako bežného človeka ale aj odbornú verejnosť presvedčiť o dobrých úmysloch, aj keď mu chcú vlastne poškodiť. Zrušenie minimálnej mzdy je podľa citovaného výroku vlastne pre človeka dobré, lebo vyššia minimálna mzda bráni nezamestnanému sa zamestnať.
Zrušenie minimálnej mzdy by však v skutočnosti nespôsobilo rast pracovných miest. Spôsobilo by iba, že ľudia bez silnej vyjednávacej pozície ochotní pracovať, by boli nútení pracovať za mzdu nižšiu, než je aktuálna minimálna mzda.
INESS (Institute of Economic and Social Studies)
INESS je mediálne vysoko etablovaný inštitút. Vydáva štúdie o podnikateľskom prostredí, minimálnej mzde, konkurencieschopnosti, realizuje projekt cena štátu, organizuje diskusie a spolupracuje s organizáciami zo zahraničia. V médiách sa veľmi často vyjadruje k ekonomike, jeho zástupcovia sú citovaní v novinových článkoch, pozývaní do diskusných relácií, objavujú sa v reportážach. INESS zároveň publikuje na svojich blogoch, v komentároch pre mainstreamové denníky alebo na svojom webe.
Zástupcovia INESSu sú súčasťou ekonomického panelu expertov na Denníku E, kde sa vyjadrujú k rôznym ekonomickým témam. Tieto príspevky píše Michaela Barcíková. Z 19 odsledovaných panelov sa v nich príspevok analytikov INESS vyskytol 12-krát.
Správy z TASR sa podľa môjho názoru javia v tomto smere viac ako nevyvážené. Neponúkajú iné názory než názory INESS, práve naopak, prezentujú INESS ako prvok vyváženosti, lebo tento inštitút je v článkoch používaný na vyváženie postoja politickej elity alebo navrhovaných zákonov.
Keďže analytici INESS sú často oslovovaní k rôznym témam, najmä ekonomickým, čitateľ môže nadobudnúť pocit, že to-ktoré médium je neoliberálne. To však môže byť veľmi lacná skratka v uvažovaní.
Často môže ísť o nekompetentnosť novinárov, ktorí si neuvedomujú, že aj INESS presadzuje iba jednu ideológiu a jeho názor nie je postavený na skutočnej odbornosti, a už vôbec nie na objektívnej vede. Druhý problém môže byť, že novinári musia písať rýchlo a INESS im vždy zdvihne telefón a vždy odpovie na položené otázky. Články tak vznikajú s menšou námahou a vyjadrenie „protistrany“ s kváziodborným postojom je tak pre novinárov ľahko získateľné.
Radovan Ďurana o odvetvovej minimálnej mzde: „My nemáme takú historickú tradíciu sektorového vyjednávania a medzi regiónmi aj v rámci toho istého sektora sú veľ ké rozdiely. Takže tá regionálna mzda by podľa nášho názoru lepšie odpovedala rozdielnej ekonomickej situácii tých regiónov.“
Róbert Chovanculiak o regionálnej minimálnej mzde: „V okresoch, kde bude vysoká miera nezamestnanosti, kde budú nízke mzdy, bude aj nižšia minimálna mzda a tým pádom bude pôsobiť menej negatívne. A naopak, zase v bohatších okresoch, kde nebude taký problém s nezamestnanosťou, môže byť tá minimálna mzda vyššia.“
Myšlienka regionálnej minimálnej mzdy je ďalšou snahou neoliberálnych ekonómov, ako do mainstreamu dostať nový spôsob zníženia minimálnej mzdy. Ak sa nedá znížiť plošne, ak sa nedá zrušiť celá, možno sa ju podarí rozbiť aspoň regionálne. Pritom minimálna mzda diferencovaná na regionálnej úrovni na takom malom území, akým je Slovensko, nemá ekonomický zmysel a bola by dokonca v rozpore s európskou legislatívou. Navyše by sme regionálnou minimálnou mzdou zakonzervovali nižšiu kúpyschopnosť v ekonomicky horších regiónoch Slovenska a motivovali tieto regióny k vyľudňovaniu.
Argument proti regionálnej minimálnej mzde uvádza Branislav Ondruš a kolektív v analytickej publikácii:
„V tejto súvislosti je potrebné ešte krátko zareagovať na opakujúce sa predstavy stanoviť systém tzv. regionálnej minimálnej mzdy. Regionálne diferencované minimálne mzdy skutočne pozná viacero krajín sveta. Podľa ich prehľadu z dielne MOP však možno konštatovať, že ide takmer výlučne o veľ ké federálne štáty, resp. štáty, ktoré vykonávajú rozsiahlu časť verejnej moci na regionálnej úrovni. Príkladom môže byť Indonézia či Japonsko alebo Filipíny, podobne tiež Vietnam.“
„Od r. 1996 určujú v Kanade minimálnu mzdu provincie, v USA majú aj federálnu, aj štátnu minimálnu mzdu. V Indii sa používa federálna alebo štátna v závislosti od sektora. Z pochopiteľných dôvodov si Republika Srpska v Bosne a Hercegovine určuje vlastnú minimálnu mzdu. Takýto prístup k regionálnej minimálnej mzde teda nie je uplatniteľný na Slovensku.“
„Nie sme federálny štát, nemáme regióny (štáty) vykonávajúce na vlastnom teritóriu štátnu moc nezávisle od centrálnej vlády, nie je teda jasné, kto by vôbec mohol vykonávať na regionálnej úrovni právomoci sociálnych partnerov v prvom kole a vlády v druhom kole stanovenia výšky minimálnej mzdy. Kraje slovenskej republiky netvoria samostatné prirodzené hospodárske celky, na ktorých sa dá dostatočne určiť separátny trh práce. Navyše nie je zrejmé, k čomu by vlastne regionálne minimálne mzdy mali viesť. Podľa v poznámke citovanej vety zo štúdie INESS by mali pomôcť vytváraniu pracovných miest.“
„V našej štúdii ukážeme, že to je nezmysel a minimálna mzda pracovné miesta nelikviduje. Zároveň (aj to ukážeme) je minimálna mzda na Slovensku aj tak často demotivačne nízka (najmä pre rodičov vo viacdetných rodinách), takže jej prípadné regionálne zníženie by ešte viac odradilo ľudí pracovať. Je to najmä preto, lebo by takáto mzda nepokrývala ani základné životné potreby. Naplnenie takýchto očakávaní od regionálnej minimálnej mzdy by navyše viedli k prehlbovaniu regionálnych rozdielov: čo len trochu uplatniteľní ľudia by odchádzali za lepšou mzdou.“
Róbert Chovanculiak o minimálnej mzde: „… Napríklad zrušiť naviazanie minimálnej mzdy na 60 percent priemernej. A nejde len o vyššie spomínaný rast minimálnej mzdy v roku 2021. V ten už neveria ani najzarytejší odborári. Minister práce sa musí zamyslieť, či sme to posledné roky extrémne neprehnali s jej zvyšovaním a či by nebolo na mieste minimálnu mzdu zreálniť vo vzťahu k súčasným podmienkam. Stručne povedané, znížiť ju. Na východe Slovenska máme okresy, ktoré sa len včera vyhrabali z 15-percentnej miery nezamestnanosti, a teraz sa tam prepadnú znova a ešte oveľa hlbšie. Zákaz pracovať pod mzdové náklady skoro 800 eur je pre ne likvidačný.“
Neoliberálny naratív vždy nachádza možnosti a spôsoby, ako odôvodniť znižovanie miezd. Napríklad namiesto budovania infraštruktúry alebo cielenej investičnej pomoci je potrebné podnikateľov a ich biznis modely v ekonomicky horších regiónoch dotovať prácou za nízke mzdy. Je zvláštne, že podnikatelia a propodnikateľské think tanky, akým INESS je, majú často tendenciu hľadať chybu vo vysokých mzdových nákladoch. Nikdy nehľadajú problém v biznis pláne a biznisovej stratégii tej-ktorej firmy, ktoré jej negenerujú dostatočné tržby.
O raste minimálnej mzdy: „Minimálna mzda rastie rýchlejšie ako priemerná aj ako produktivita práce, hovorí graf roka, ktorý vybral analytik INESS Róbert Chovanculiak.“
„Rok 2019 bol v poradí šiestym rokom, počas ktorého sa roztvárali nožnice medzi produktivitou práce, priemernou mzdou a minimálnou mzdou. Ekonomické zákony sú v tomto neúprosné – tento vývoj nie je dlhodobo udržateľný.“
„Nemôžeme očakávať, že slovenské mzdy budú dobiehať tie západné, ak nám neporastie produktivita. Nízka produktivita práce je totižto tým pomyselným múrom, ktorý nás delí od životnej úrovne na západe.“
„Politici na Slovensku pochopili kauzalitu medzi mzdami a produktivitou presne naopak. A začali tlačiť na rast minimálnej mzdy, ktorú zvýšili za posledných 7 rokov o viac ako 70 %.“
„V rovnakom čase vzrástla priemerná mzda len približne polovičnou rýchlosťou a produktivita práce len štvrtinovou. Takýto vývoj sa bude v najbližších rokoch už len ťažko opakovať. Populizmus narazí na ekonomickú realitu.“
Toto vyjadrenie sa podobá na už citované slová Ivana Mikloša. Je prirodzené, že ak minimálna mzda rastie z nízkej úrovne, tak jej percentuálny rast bude vysoký, ale tento rast v skutočnosti nemá žiadnu vypovedaciu hodnotu, a preto je absurdné, že sa naň títo ekonomickí odborníci odvolávajú.
Pritiahnime argumentáciu analytika INESS za vlasy a povedzme, že by minimálna mzda v roku 2012 bola 1 euro. Štát by ju však v priebehu 8 rokov zvýšil na sumu 580 eur. To je rast o 58 000 percent. Percentuálne vyzerá tento rast hrozivo, ale keď minimálna mzda rastie z nízkej úrovne, tak je jasné, že aj jej percentuálny rast bude vysoký.
Pri minimálnej mzde treba sledovať skôr jej absolútnu výšku, jej pomer k priemernej mzde, jej pomer k životným nákladom a jej pomer k vyprodukovanej hodnote. Vyjadrenia citovaného analytika sú zavádzajúce a smerujú k mediálnemu tlaku na znižovanie rastu minimálnej mzdy. Je samozrejmosťou, že produktivita práce je dôležitým elementom pre zvyšovanie miezd. Nie však jediným.
Ak bude produktivita rásť a zamestnávatelia sa so svojimi dosiahnutými výsledkami nebudú deliť s tými, ktorí ich pomáhali vyprodukovať – so svojimi zamestnancami, nepomôže nám ani rast produktivity.
Za zvyšovanie produktivity je však zodpovedný manažment firmy. On musí inovovať, hľadať nové trhy, optimalizovať procesy, automatizovať, digitalizovať, jednoducho manažment firmy je ten, čo podniká a naviguje firmu rozbúrenými vlnami trhu, nie bežný zamestnanec vykonávajúci parciálnu činnosť v súkolesí firmy.
Slovensko patrí medzi krajiny, kde firmy do výskumu a vývoja investujú veľmi málo. Tlak na vyššie mzdy pritom vytvára aj tlak na firmy, aby hľadali spôsoby, ako zvyšovať produktivitu práce a nespoliehali sa iba na nízke mzdy ako svoju konkurenčnú výhodu. Z úst neoliberálnych think tankov však tieto súvislosti nikdy nezaznievajú. Celá ich rétorika sa vinie iba okolo výstrah ohľadom zvyšovania miezd. Jej cieľom je brzdiť odhodlanie zamestnancov, ich zástupcov, politikov, aktivistov a ďalšej odbornej verejnosti, ktorá by mohla dostať nápad a chuť intenzívne volať po zvyšovaní miezd.
INESS nedávno aktivoval mzdovú kalkulačku, ktorá počíta reálnu cenu zamestnanca pre zamestnávateľa. „Podľa INESS totiž polovica ceny zamestnanca zostáva skrytá pred očami zamestnanca aj pred verejnosťou. Ku skrytým nákladom, o ktoré sa mzda zvyšuje, patria stravné lístky, rozširovanie voľna pre zamestnancov, rekreačné či športové poukazy. Kalkulačka bude slúžiť aj na porovnanie zamestnaneckých nákladov s ostatnými krajinami EÚ.“
Rovnakým spôsobom reagovali biznismeni v USA v 30. rokoch na zavedenie sociálneho poistenia. Hovorili, že sociálne poistenie je krádež časti výplaty zamestnanca a že ide o skryté zdaňovanie.
INESS tému odvodov a daní komunikuje ako zámerne skrytú položku na výplatnej páske, ktorou štát oberá zamestnancov o časť mzdy. Touto rétorikou sa snaží v zamestnancoch vyvolať pobúrenie nad tým, koľko im štát berie z výplaty. INESS však nijako ďalej nevysvetľuje, že z týchto peňazí sa financuje bezplatné zdravotníctvo, dôchodky, úrazové dávky, nemocenské dávky, materské, dávky v nezamestnanosti a jednoducho jedna celá a komplexná sociálna sieť, ktorá pomáha ľuďom v životných situáciách, keď nie sú schopní pracovať.
Radovan Ďurana takto komentoval v roku 2018 pre denník Pravda pracovné kódexy: „Slovensko patrí medzi krajiny s prísnym Zákonníkom práce, pričom je menší priestor na vyjednávania. „V Európe aj v OECD porovnaní má najflexibilnejší Zákonník práce Dánsko, ktoré reguluje minimum vecí zákonom a ponecháva zamestnancom a zamestnávateľom právo dohodnúť sa, aká má byť minimálna mzda, aké majú byť príplatky,“ poukázal Ďurana.
Pracovné právo funguje v princípe takto: buď v štátoch Európy existujú hrubé zákonníky práce a tenké kolektívne zmluvy, alebo v nich existujú tenké zákonníky práce a hrubé kolektívne zmluvy. Argument analytika INESS je zavádzajúci, pretože na Slovensku neexistuje tradícia a ani legislatíva pre účinné sektorové vyjednávanie zástupcov zamestnancov a zástupcov zamestnávateľov o predmetných veciach.
INESS si vyberá, čo sa mu účelovo hodí. Porovnáva situáciu s Dánskom, ale nepovie, že Dánsko je veľmi silno unionizované (sú tam silné odbory). Keby sa vláda rozhodla posilniť kompetencie odborov alebo zaviesť legislatívny rámec pre sektorové kolektívne vyjednávanie, INESS bude pravdepodobne prvý, kto bude proti takýmto návrhom kriticky vystupovať.
Blog INESS o konflikte ohľadom minimálnej mzdy: „Ekonómovia po celom svete upriamujú pozornosť na dopad minimálnej mzdy na nezamestnaných, ktorých spravidla nikto nikde nezastupuje. Nikto pri reportáži o zvyšovaní minimálnej mzdy nenavštívi dedinku Horná Vladiča na východe Slovenska a nevyspovedá miestneho dlhodobo nezamestnaného Fera, ktorý si nemôže nájsť prácu kvôli tomu, že nedokáže vyprodukovať hodnotu 475,76 EUR mesačne (superhrubá mzda) pre miestneho potenciálneho zamestnávateľa. … Minimálna mzda je v prvom rade de facto zákaz pracovať pre nízkoproduktívnych, mladých, nekvalifikovaných, dlhodobo nezamestnaných a ľudí z marginalizovaných skupín, predovšetkým z východného Slovenska, kde ekonomika nedosahuje západné hodnoty. V druhom rade, skutočnými stranami „konfliktu“ nie sú zamestnávatelia a zamestnanci, ale zamestnaní a nezamestnaní. Pričom sú to tí druhí, na ktorých dopadá najväčšia ťarcha minimálnej mzdy a pritom nie sú zastúpení na rokovaniach vlády ani v médiách. A po tretie je si potrebné uvedomiť, že skutočnou minimálnou mzdou v hospodárstve s legislatívou zakazujúcou pracovať pod určitú mzdu je jedna veľ ká nula. Tú sú nútení poberať tí, ktorých zákon vylúči z trhu práce.“
Z uvedeného textu možno usudzovať, že INESS sa vlastne svojím bojom za zrušenie minimálnej mzdy zastáva nezamestnaných ľudí. Pravdou však je, že minimálna mzda nie je brzdou pri tvorbe pracovných miest. Tvorbu pracovných miest spôsobuje kúpyschopný dopyt, ktorý sa firma vytváraním pracovných miest snaží uspokojovať. Firma nevytvorí pracovné miesto len preto, lebo je lacné, ale pre to, že ho potrebuje. A zároveň dlhodobo nezamestnaný nemá motiváciu nastúpiť na pracovné miesto, kde by dostal vzhľadom na svoje životné náklady podhodnotenú (minimálnu) mzdu. Výzva na vyspovedanie Fera z Hornej Vladiče znie úsmevne, keďže analytici INESS sami takéto interview nikdy nevykonali.
Všetky spomínané think tanky, tak ako MESA 10, aj Nadácia F. A. Hayeka a aj Inštitút INESS sa objavili pri projekte Reformná vláda. Tento webový projekt je desivou sumarizáciou neoliberálneho prúdu. Celá kapitola o reforme podnikateľského trhu a pracovno-právnych vzťahoch pojednáva o znižovaní vplyvu odborov (a teda vplyvu zamestnancov), zníženie pracovno-právnej ochrany zamestnancov, zrušenie minimálnej mzdy, obmedzenie povinností zamestnávateľov ohľadom bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Záver
Ukazuje sa, že rola ekonómov vo verejnom živote je obrovská. Tou najväčšou zákernosťou, ktorá sa neoliberalizmu podarila, je, že všetky tieto myšlienky prezentuje ako fakty, ako pravdivý popis spoločenskej a ekonomickej reality. A to napriek tomu, že ide o ideológiu – ekonomické náboženstvo, ktorú rozbila kríza v roku 2008. Nebol však dostatočne v mainstreame pripravený nový naratív, ktorý by neoliberalizmus nahradil, a tak ekonomicko-spoločenským vzťahom táto ideológia v tvrdších alebo mäkších verziách naďalej dominuje.
Neoliberalizmus sa tvári, že to, čo hovorí, je čistá veda, že ide o niečo nemenné. Historik a filozof Yuval Noah Harari hovorí, že ak chcete človeka presvedčiť o nejakej pravde, je potrebné tvrdiť, že to tak buď povedal Boh, alebo že je to zákon prírody. A neoliberalizmu sa podarilo desaťročia tvrdiť to druhé.
Ak presvedčíte ľudí, že to, čo hovoríte, je nefalšovaný popis reality, tak ich donútite akceptovať akékoľvek podmienky, ktoré im vytvoríte. Preto je citát ekonóma Paula Samuelsona taký pravdivý: „Je mi jedno, kto píše zákony, kým ja môžem písať učebnice ekonómie.“
Text vyšiel ako súčasť publikácie:
KOŠČ, J., Z. HOMER a R. ŽANONY (eds.): Slovenské skúsenosti s neoliberalizmom alebo ako sa deformuje obraz socioekonomickej reality na Slovensku, Bratislava: Friedrich-Ebert-Stiftung e.V., zastúpenie v Slovenskej republike, 2020.
Odkazy na zdroje a zoznam použitej literatúry nájdete v publikácii.
Publikácia bola vydaná slovenským zastúpením Friedrich Ebert Stiftung.
Friedrich Ebert Stiftung je najstaršia politická nadácia Nemecka (1925) s poslaním prispievať k upevňovaniu demokratického a sociálne spravodlivého charakteru spoločnosti. Viac informácií na www.fes.de, www.fes.sk, www.facebook.com/FESBratislava
