Peter Kropotkin prišiel pred približne stodesiatimi rokmi so zaujímavým zistením oponujúcim darwinovskej teórii evolúcie. Východiskom darwinovskej teórie je fakt, že jednotlivé druhy vzájomne bojujú o prežitie a predstavujú jeden pre druhého hrozbu a z nej plynúci strach.
S ním sa život na zemi miliardy rokov vysporiadava evolúciou, kým Kropotkin na rozdiel od darwinistov tvrdí, že život na Zemi sa evolučne vyvíja nie na princípe prežitia najsilnejšieho, ale na princípe vzájomnej spolupráce a pomoci. Evolučne podľa nebo prežijú len tie organizmy, ktoré majú s inými organizmami dobré a solidárne vzťahy, ktoré nezneužívajú.
Solidarita ako “antistrachum”
Súčasní anarchisti Andrej Grubačić a Denis O’Hearn sa vo svojej práci zaoberajú komunitami na okraji globálnej kapitalistickej spoločnosti. Zameriavajú sa na mexických Zapatistov a ruských Kozákov. Svoju pozornosť pritom upriamujú na evolučnú charakteristiku týchto spoločenstiev, ktorú vyzdvihoval už Kropotkin – spoločenskú solidaritu. Pri pohľade na dnešné nálady vo vzťahu k migračnej otázke sa nedá zbaviť pocitu, že práve túto solidaritu potrebujeme aj na Slovensku ako soľ.
Grubačić a O’Hearn nám k tomu podávajú pomocnú ruku. Schéma je jednoduchá: ak má istá skupina ľudí strach o zánik jej spôsobu života, vie ho efektívne prekonať solidaritou vo vnútri tejto skupiny. Úspešnosť takejto stratégie je možné vyčítať v zdieľanom osude spoločenstiev Zapatistov a Kozákov.
Táto skúsenosť začína ich identitou, ktorá bola obom spoločenstvám v rôznych historických kontextoch kradnutá inštitúciou ekonomickej globalizácie, respektíve štátnej byrokracie. Zo strachu pred touto krádežou Zapatisti aj Kozáci utiekli ešte pred tým, než bola zrealizovaná. Na to, aby vedeli v teritoriálnom a svetonázorovom exile naďalej odolávať pokusom o krádež ich identity však museli pristúpiť k pomerne radikálnym krokom, ktoré dotvárajú ďalšiu, už vyzdvihnutú charakteristiku týchto spoločenstiev: v momente, keď vo svojich exiloch identifikovali otvorený priestor, začali ho plniť solidaritou materializovanou ekonomickými vzťahmi zdieľania, budovaním sietí vzájomnej spolupráce, priamou demokraciou, či často romantizovanou militantnou láskou k slobodnému životu. Svoj strach jednoducho premenili na spoluprácu.
Čo nám zo skúsenosti Zapatistov a Kozákov môže v súčasnosti pomôcť v naplnení sna o solidárnej spoločnosti, je, paradoxne, práve strach. Ten je, aj zostane prirodzenou súčasťou našich životov. Strach zo solidarity však nevyzerá byť práve na mieste. Hlavne v súčasnej spoločnosti mnohých ďalších, desivých problémov, ktoré netrpezlivo čakajú na priestor v slovenskom či európskom kolektívnom vedomí.
Čoho sa báť?
Skúsme sa teda spoločne, ja pri písaní, vy pri čítaní, odpútať od iracionálneho strachu pred vzťahmi s ľuďmi naokolo. Skúsme sa nachvíľu nebáť kontaktu a otvorenosti voči nim. Na výmenu ponúkam paletu problémov, ktorými môžeme aj naďalej plniť našu prirodzenú potrebu báť sa.
Žijeme vo svete plnom možností, niekedy ich je až neznesiteľne mnoho. Vezmime si napríklad môjho kamaráta, ktorý šiel pred časom na nákup. Kupoval ingrediencie na jeden recept – jednoduchá úloha, zdalo by sa. Všetky ingrediencie však nakúpiť nevedel. Z každej ingrediencie bolo totiž v obchode veľmi veľa druhov a on nevedel, ktorú si vybrať. Ktorá mu vie garantovať chuť sľubovanú v recepte? Kamarát ten nákup napokon nedokončil. Informované rozhodnutie urobiť nevedel. Zbalil sa a domov odkráčal hladný. Nie je preto pri snahách o naplnenie našich cieľov na mieste strach zo stratenia sa v obrovskom počte možností?
To, že žijeme vo svete nespočetných možností, je fakt. To, že sa v nich niekedy strácame, považujeme paradoxne za kolektívne privilégium doby. Skúsme sa ale dostať do kože sociálne vylúčených ľudí, ktorých je na Slovensku veľké množstvo. Opýtajme sa ich, čo si o dostupnosti týchto možností myslia oni. Odpovede nás môžu nemilo prekvapiť, pretože pre nich zostávajú možnosti neprístupné. A práve tu sa črtá problém – možnosti bez toho, aby boli dostupné pre všetkých, sa stávajú len vyprázdneným pojmom. Mali by sme sa preto báť, že nedostupnosť možností všetkým občanom povedie k ich oveľa rýchlejšej radikalizácii?
Spoločnosť bez hodnôt a etických kódov nedokáže prakticky fungovať. Je preto smutné, že sa náš súčasný hodnotový život redukuje na reklamné zdelenia, kedy sú na nás instantné hodnoty vypúšťané denne zo všetkých strán. Každý slogan však o tej samej hodnote hovorí inak a hodnoty sa tak obsahovo vyprázdňujú. To jediné, na čo dokážu, je vláčne poletovanie pred našimi očami vo verejnom priestore po ceste z práce. Unavení z týchto vláčnych hodnôt tak siahame po tých najlákavejších, predávaných s prísľubom rýchleho a totálneho uspokojenia. Mali by sme sa preto báť, že hodnoty ako sloboda, tolerancia, rovnosť či dialóg, ktoré držia spoločnosť pokope, čoskoro pominú?
V období tohtoročných parlamentných volieb som stratil hlas. Vraj nejaký vírus. V čase, keď som ho v posteli potil z tela von, mi to prišlo veľmi príznačné pre pocit, ktorý panoval okolo mňa z volieb. Poď voliť, ide o všetko! Hovorili mi všetci naokolo – a voliť som bol. Išlo o všetko, a s tým som mal problém. Ležať týždeň bez hlasu v posteli je v istom zmysle príjemný oddych. Žiť štyri roky bez hlasu v štáte ovládanom byrokratmi a korporáciami a následne musieť rozhodovať jedinou voľbou o všetkom, je hororová vízia fungovania našej spoločnosti. Mali by sme sa preto báť doživotného umlčania nefunkčnou slovenskou demokraciou?
Aktuálne prognózy vývoja života na svete predpovedajú nasledovné: klimatické zmeny, nedostatok pitnej vody, občianske vojny a masový útek ľudí pred nimi, ekonomické nerovnosti, medzikultúrne nedorozumenia, spoločenské nerovnosti, globálna chudoba a hlad… Ja viem, je to už obohrané klišé. A práve preto sa pýtam, nebojíme sa veľmi reálnej, materiálnej krízy, spôsobenej súhrou vymenovaných fenoménov, ktoré žiaden jednotlivec ba ani štát na svete nedokáže bez dodatočnej deštrukcie ukontrolovať?
Koniec sveta, tu už vraj bol…
Tak prečo by nemohol prísť zas? Totiž, ak si to ešte niekto nevšimol, žijeme v globalizovanom svete, ktorý je až príliš komplexný na to, aby sme ho vedeli kontrolovať. Pred touto realitou niet revolučného úniku do minulosti bez globalizácie. Štát nás nezachráni. Ľudské práva nás nezachránia. Boh nás nezachráni. Priebojný individualizmus v konečnom dôsledku tiež nie.
Namiesto depresií z nemožnosti napĺňať svoje pravicové, ľavicové, či konzervatívne ideály nám preto možno padne vhod jedno generálne uzrozumenie: báť sa je ľudské. A správať sa na základe tohto strachu solidárne a kreatívne, to je ľudské tiež. Neveríte? Však sa len skúste opýtať svojich globálnych susedov – Zapatistov či Kozákov.
Foto: Ilustračné foto. Zdroj: commons.wikimedia.org
