V 70. rokoch bol punk hnutím proti mainstreamu. Briti sa sťažovali na nefungujúce služby, rastúce ceny, a hojne štrajkovali. Frustrujúcu atmosféru v spoločnosti vyjadrila znechutená mládež heslom „Bez budúcnosti“.
Komentár Bezmocní jednotlivci vyšiel na Pravda.sk
Do tohto zmätku nastúpila premiérka Margaret Thatcherová. Aj keď sa stala vďačným terčom punkovej kultúry, zdieľala s ňou niektoré jej črty. Bola agresívna, nekompromisná v tom, čo hlásala, a nebála sa konfrontácie. Štát pre ňu nemal byť pánom, ale sluhom individuálnych mužov a žien.
Po čase môžeme povedať, že sa jej neoliberálny obrat vydaril. Prísľub, ktorý dala ľuďom sa však stratil v nedohľadne. Podiely štátnych firiem boli predané súkromníkom, ktorí občanom nepriniesli vysnívané služby, no bohato na nich ryžovali. Účty za energie a dopravu opäť rastú. Vzdor voči systému sa stal všadeprítomný. Ako píše historik Niall Ferguson, z Thatcherovej sa stal záchranca punku.
Na Slovensku došlo k podobnému vývoju, aj keď s určitým oneskorením. Demokratické voľby, kupónová privatizácia, rozdelenie Československa, či vstup do EÚ nezvrátili tridsaťročný rozpad spoločnosti a úpadok sociálnej situácie obyvateľstva. V ľuďoch kypí hnev z neistoty a objektívne sa zhoršujúcich životných pomerov.
Žiaci dosahujú v medzinárodnom porovnaní slabé výsledky. Pacienti umierajú v nemocniciach, pretože im chýbajú zdravotné sestry. Vlaky a dopravná sieť sú v zúfalom stave. Ceny bývania sú rekordné a zdá sa, že nebudú klesať. Tentokrát za to už však nemôže štát, ale neoliberalizmus, ktorý ho oslabil a všetky prostriedky presunul ku korporáciám a bohatým vlastníkom.
Pracujúca trieda neprestala existovať. Väčšina sa naďalej živí prácou, no neuvedomuje si svoj spoločný záujem. Prebrala Thatcherovej učenie, že nič spoločné neexistuje. Na štát sa preto nechce alebo nemôže spoliehať. Radšej zachraňuje to málo, čo má, pričom dopláca na ceny liekov, cestovného, bývania, škôl a škôlok…
Ľudí v prístupe „pomôž si sám“ utvrdila aj politika „tretej cesty“, ktorá sa vybrala rovnakým smerom. Prebrala slovník efektivity, hodnoty za peniaze, potreby šetriť. Potvrdila, že väčšina bude mať k sociálnym službám sťažený alebo nijaký prístup. Nezaujímala sa o to, že mnohí sú na ne bytostne odkázaní, iba ukázala, že si ich nemôžeme dovoliť. Zvráteným obrátením perspektívy potopila bežných ľudí, zatiaľ čo pomáhala veľkým firmám.
Bohatým ľuďom na verejných službách pochopiteľne nezáleží, pretože ich nepotrebujú, no život bežných ľudí závisí od dostupnosti spojov, cenách bytov a energií, dôchodkov a verejnom zdravotníctve. Keďže neoliberalizmus nepriniesol všeobecný blahobyt, ktorý sľuboval na začiatku a nenaplnil potreby spotrebiteľov, ostali ľudia prirodzene závislí na verejnom.
Pracujúci by sa preto mali dožadovať kvalitných služieb a sociálnej pomoci, na ktoré majú ako platiči daní právo. Mali by obnoviť kultúru kolektívneho a osloviť štát prostredníctvom svojich zástupcov ako sú spolky, odbory a politické strany. Nezužovať politiku na nekradnutie, ale hovoriť o tom, aké služby očakávajú.
Prestať sa deliť na milovníkov národa a milovníkov kozmopolitizmu. Neoliberalizmu sa podarilo prepojiť národný a nadnárodný kapitalizmus, takže nechávať sa vykorisťovať a nič za to na oplátku nedostávať, je tu alebo tam rovnaké. Doma alebo v zahraničí ostávajú na chvoste spoločnosti a dostávajú podpriemerné platy.
Filmár Adam Curtis o svojom poslednom dokumente Nemôžem ťa dostať z hlavy hovorí, že vek individualizmu prišiel po hrôzach kolektívnych snáh 20. storočia o zmenu sveta. V USA, Rusku a Číne to viedlo k stavu, kedy sú jednotlivci celkom bezmocní. Každý chce niečo iné, no nikto nevie, ako to dosiahnuť. Našťastie už vyrastajú nové formy spolupráce berúce ohľad nielen na jednotlivca, ale i zároveň niečo väčšie, ako sme sami. Je načase začať ich prehlbovať.
Autor je poslucháč punkovej hudby.
Zdroj foto: Wikimedia.
