Milé čitateľky, milí čitatelia,
prinášame Vám rozhovor zo slovenského blogu o francúzskej politike www.politiquefrance.sk s významnou belgickou filozofkou Chantal Mouffeovou.
Podľa belgickej filozofky, profesorky na univerzite vo Westminstri, to, čo vysvetľuje ústup ľavice, je odmietnutie konfliktu v politike. Silou-mocou hľadanie kanálov konsenzu dohnalo Socialistickú stranu, ako aj iné sociálno-demokratické zoskupenia v Európe k tomu, aby ponúkala pravicové politiky a stratila svoju identitu. Má blízko k ľavicovej strane Podemos a praje si návrat k silným politickým identitám, aby bolo možné oživiť demokratickú diskusiu. To je Chantal Mouffeová.
Aký je váš názor na francúzsku ľavicu?
Je v katastrofálnom stave. Môžeme ešte povedať o Socialistickej strane, že je ľavicová, ak Hollande presadzuje sociálny liberalizmus? Jej situácia napriek všetkému nie je výnimočná, stačí sa pozrieť na politický vývoj v Európe. Všade sme videli rozvíjať postpolitiku, čo neznamená, že sme prekročili politiku, ale skôr to, že nie sme schopní myslieť politicky. Neexistuje tu žiadny konflikt medzi odlišnými sociálnymi projektmi.
Demokracia vyžaduje, aby boli občanom ponúknuté skutočné alternatívy, o ktorých môžu rozhodovať, nie vyberať si medzi Pepsi a Coca-Colou. Rôzne politické smery musia stáť proti sebe a ponúkať odlišné programy. Všetky sociálno-demokratické strany sa dohodli, že neexistuje alternatíva voči neoliberálnej globalizácii a keď prišli k moci, povedali si, že jediná vec, ktorú môžu robiť, je riadiť túto globalizáciu trochu ľudskejším spôsobom.
Pravo-ľavý antagonizmus tradične slúžil na to, aby bolo možné rozlišovať medzi dvoma tábormi. Ale táto hranica postupne mizne. Rôzni teoretici, najmä britský sociológ Anthony Giddens a nemecký sociológ Ulrich Beck, predstavili tento vývoj ako pokrok. Neexistujú viac politickí nepriatelia a táto druhá modernita nás vedie k hľadaniu konsenzu v politickom strede.
Tony Blair a jeho tretia cesta stelesňovali túto zmenu. Jeho príklad bol nasledovaný Gerhardom Schröderom v Nemecku, José Luis Rodriguezom Zapaterom v Španielsku, stranou Pasok v Grécku, ale tiež škandinávskymi krajinami. Neprítomnosť skutočnej ľavice vytvorila podmienky na to, aby sa objavil pravicový populizmus, fenomén, ktorý je tu prítomný naprieč celým kontinentom.
Čo konkrétnejšie môžete povedať o sociálnej demokracii v európskom kontexte?
Sociálna demokracia sa mi zdá plná „pasokizácie“, teda je v stave miznutia. V priebehu posledných rokov sociálna demokracia utŕžila porážku za porážkou, aj keď bola prebudovaná vďaka silným lokálnym základniam. Toto oslabenie je oveľa horšie, než v prípade španielskej PSOE, ktorej sa podarilo zachovať niektoré svoje bašty, najmä v Andalúzii. Napokon sa mi sociálna demokracia javí ako extrémne roztrieštená, neprichádzajú noví „strelci“. Netuším, ako by bolo možné tieto strany oživiť.
Čo robiť pre oživenie ľavice a ako zastaviť vzostup Marine Le Penovej?
Musíme rozvinúť ľavicový populizmus. Pretože sila Marine Le Penovej spočíva v tom, že si je vedomá úlohy vášní, je to o potrebe vytvorenia kolektívnych identít. Sociálno-demokratická ľavica sa opiera o racionalizmus, ktorý je ale neúčinný. Nestačí prezentovať racionálne argumenty, aby sme presvedčili ľudí. Pri boji s vášnou existuje len jediný spôsob ako triumfovať: rozvinúť ešte silnejšiu vášeň.
Marine Le Penová sa snaží zaviesť hranice, „my proti nim“ a má dôvod tak konať. Robí to však veľmi problematickým spôsobom, pretože jej prístup nepomáha šíriť demokraciu, ale naopak, obmedzuje ju. Podľa Marine Le Penovej sú títo „oni“ prisťahovalci alebo ich potomkovia, ktorí nemôžu tvoriť politiku ľavice.
„My“ ľavičiari musíme byť schopní zoskupiť viacero rozličných bojov, ale demokratických bojov, voči formám útlaku v mene ľavicových hodnôt, ako sociálna spravodlivosť, inklúzia, rovnosť. Je treba tiež dbať o rozvíjanie alternatívneho projektu voči neoliberalizmu. To je to, čo by mohlo byť ľavicovým populizmom.
Napokon je potrebné vytvoriť hnutie-stranu schopné vytvoriť synergiu medzi stranou, ktorá sa bude venovať kampani, bude vyhrávať voľby a sociálnym hnutím. Preto je treba udržať silný vzťah s ľuďmi a to veľmi širokým spôsobom, neobmedzujúc sa na ľudové, robotnícke triedy, ale dostať sa do všetkých vrstiev spoločnosti.
Robotnícky elektorát už nepredstavuje prirodzený elektorát ľavice?
Ekonomická situácia sa zmenila. Neexistuje už organizovaná robotnícka trieda so silnými odbormi. Môžeme uvažovať o ľavici, ktorá reprezentovala záujmy tejto robotníckej triedy. Ale dnes transformácia finančného kapitálu ohrozuje rovnako aj stredné vrstvy; pauperizácia – schudobňovanie obyvateľstva – je všeobecné. Robotníci nie sú jediní podrobení logike kapitalizmu. Sociálna základňa pre vytvorenie takéhoto hnutia sa rozšírila, čas je tak plodný na príležitosti pre ľavicu.
To je aj dôvod, prečo sa hnutie Podemos nesnaží oslovovať iba voličov tradične popisovaných ako ľavica, ale tiež voličov pravice, pretože aj tam sú ľudia, ktorí trpia na dôsledky liberálnych politík.
Tradičná pravo-ľavá hranica by nemala byť obnovená, je potrebné vytvoriť inú, populistickým spôsobom. To je prístup, ktorý môj manžel, argentínsky filozof Ernesto Laclau (1935-2014) rozvíjal vo svojej knihe Populistický rozum (2008). Vysvetľuje tam, že populizmus nie je ideológia, je to forma konštrukcie politiky, spôsob, ako ustanoviť hranice medzi tým, čo je dole a tým, čo je hore, teda medzi ľudom a establišmentom. Tento rozdiel, najskôr realizovaný v Latinskej Amerike, môže byť tiež aplikovaný v Európe, pretože naše spoločnosti sa oligarchizujú. Je tu priepasť medzi strednými vrstvami a superbohatými.
Čím váš inšpiruje hnutie Nuit debout? Môže prispieť k obnove ľavice?
Francúzsko nie je prvou krajinou, kde sa formuje tento typ mobilizácie. Nuit debout prichádza oneskorene v porovnaní so španielskymi „Idignados“. Tento časový odstup pravdepodobne vyplýva z toho, že Francúzi mali prednedávnom ešte nádej, že tradičná politika môže zmeniť veci. Pravica bola pri moci a ľudia si hovorili, že prestriedanie prinesie aj zmenu. No evidentne sa tak nestalo. Všetci, ktorí vkladali nádeje do Françoisa Hollanda, boli veľmi rýchlo sklamaní. Netrvalo ani rok a kapituloval pred Angelou Merkelovou. Čím bližšie sme ku koncu jeho mandátu, tým je znechutenie väčšie.
Ale ak sa Nuit debout odmieta zapojiť do volebného súboja v nádeji, že zmení inštitúcie, jej príspevok k obnove ľavice bude obmedzený. V Španielsku mobilizácia „rozhorčených“ trvala dva roky, ale pretože nechceli participovať na politickom živote v čase, keď sa tam odohrávali voľby, Ľudová strana získala absolútnu väčšinu. Po takomto vzrušení bolo ťažké urobiť obrat. Tvorcovia hnutia Podemos si povedali, že je potrebné konať a rozhodli sa vytvoriť stranu, aby sa zapojili do volebného súboja, ale zároveň sa snažili udržiavať kontakt s občanmi.
Môžeme dúfať, že Nuit debout prispeje, ako „Indignados“ v Španielsku, k vytvoreniu priaznivej pôdy pre vznik novej strany. Z pohľadu francúzskej ľavice sa mi zdá, že Jean-Luc Mélenchon to ako jediný všetko pochopil a jediný ponúka skutočnú alternatívu. Jeho úsilie zjednotiť „nepoddajných“ môže zlákať Nuit debout.
Nikde nie je napísané, čo sa stane, ale všimla som si, že Nuit debout vyjadruje hlbokú túžbu po demokracii. Vo Francúzsku, kde sú spomienky na útoky stále živé, kde sú stále pomerne silné bezpečnostné reflexy, sú tieto zhromaždenia zdravou reakciou proti tendencii uzavrieť sa a ustúpiť.
Zdroj: politiquefrance.sk podľa lemonde.fr
Foto: Na snímke Chantal Mouffeová. Autor: Mauro Rico/ Ministerio de Cultura de la Nación, zdroj: flickr.com
