Známy verš z nesmrteľnej piesne Everybody knows ukazuje radikálne kritické politické presvedčenie nedávno zosnulého kanadského básnika, spisovateľa a speváka Leonarda Cohena. Vo väčšine svojich textov sa politike vyhýbal a aj jeho posledný album už bol najmä o témach týkajúcich sa blížiacej sa smrti. Jeho poslucháčky (ale aj čitatelia) majú tohto básnika spojeného najmä s piesňami o láske, samote a ľudskom utrpení. Keď už však o politike Cohen písal, ako sa k nej staval?
Politicky najexponovanejším Cohenovým albumom bol The Future, vydaný v roku 1992 reflektujúci pád komunizmu, ale aj rasové protesty v Los Angeles, kde v tom čase Cohen žil. Už v roku 1988 však pieseň Everybody knows z albumu I’m Your Man zaradila Cohena k ľudovým spevákom, ktorí v mene ľudu prejavujú hnev voči elitám. Tento kľúčový prvok populizmu (tu chápaného politologicky, ako odpor más voči elitám) je základom protestných piesní, typických aj pre nemenej slávneho Boba Dylana. Je to však práve populizmus, voči ktorému sa vymedzujú liberálne elity brániace mainstream a dnes prehrávajúce jeden plebiscit za druhým.
Čo teda podľa Cohena každý vie? Nielen, že chudobní ostávajú chudobní a bohatí bohatnú, ale aj boj niekto podplatil, dobrí chlapci prehrali a kocky sú falošné, hoci všetci veria, že vyhrajú, keď ich hádžu. Máte pocit, že toto každý vie? Nuž, aj keď Thomas Piketty a štatistiky sociálnej mobility potvrdzujú verš v nadpise, liberálny mainstream sa zameriava na to, ako vzdelávanie umožňuje chudobným vymaniť sa z chudoby a technológie posúvajú celú spoločnosť vpred. Pritom ale každý vie, že nám tečie do lode a že kapitán klamal.
Cohen kritizuje aj západný životný štýl a hrabivosť potvrdzujúc populistické argumenty anti-liberálnych kritikov o dekadentnom Západe: všetkým ide iba o peniaze, každý chce bonboniéru a ružu s dlhou stonkou a v piesni The Future: daj mi crack a análny sex, vytni posledný strom a nacpi ho do diery v kultúre. Cohen sa nevyhýba ani kritike rasizmu, spojeného s fungovaním ekonomiky tak, ako to bolo v časoch kolonializmu: každý vie, že tá dohoda bola podvod, starý čierny Joe ešte stále zbiera bavlnu pre tvoje stužky a mašle.
Ďalšou kľúčovou politickou piesňou slávneho speváka je Democracy (z albumu The Future). Tu úplne proti duchu doby a piesňam ako Wind of Change od Scorpions spieva, že demokracia prichádza do USA. Opäť si berie na mušku problémy v Spojených štátoch – bezdomovectvo, vojenské výpady, rozpad rodín, nenávisť, chamtivosť, ale najmä osamelosť. Kľúčovým prvkom piesne však je, ako zdôraznil v niekoľkých rozhovoroch, že demokracia, toto náboženstvo Západu, nie je nanucovaná zhora. V dobe, keď Fukuyama považoval históriu za skončenú Cohen nepíše o šírení demokracie smerom na Východ, ako nám to káže tranzitológia, ale naopak, čaká, že demokracia príde nebadane, prasklinou v stene alebo dierou vo vzduchu, do USA. Ten pocit, že toto nie je naozaj reálne nakoniec zlepší demokraciu v Spojených štátoch.
Tak ako v iných piesňach, aj tu tvrdohlavo verí v možnosť zlepšenia ľudského osudu. Láska je jediný motor prežitia, spieva, napriek tomu, že budúcnosť je vražda. Čo nám ešte predpovedá spevák s darom zlatého hlasu? Ohne na cestách, prízraky, ženy visiace hore nohami a k tomu mizerných kolaborujúcich básnikov a bieleho muža tancujúceho nad tým všetkým.
Ako vidno, Leonard Cohen nebol len skvelým básnikom, spievajúcim o ľudských pocitoch, láske, vášni či nenávisti. Jeho politické názory boli značne radikálne a v piesni Je vojna (There is a war z albumu New Skin for the Old Ceremony, 1974) sa nevyhol ani triednemu boju a feminizmu, pričom si uvedomoval, že problémom je aj samotné triedne vedomie:
Avšak človek dokáže mocenské boje okolo seba pochopiť a nemusí sa nechať kontrolovať: Bolo tak ľahké ma poraziť, tak ľahké ma kontrolovať, ani som nevedel, že je vojna. A nielen to, človek sa môže aj vzbúriť, Cohen volá: Prečo sa nevrátiš do vojny, pomstime sa! Odbojný proti modliacim sa zabijakom na najvyšších miestach je aj v Hymne (Anthem z albumu The Future). Privolali búrku, a od Cohena si ešte vypočujú svoje. Odišiel veľký básnik, ale okrem dych vyrážajúcej poézie a krásnych melódií nám tu zanechal aj dôležitý politický odkaz.
Foto: ilustračné. Zdroj: Filckr. Autor: Sven Sivertssen.
Článok pôvodne vyšiel v denníku Pravda.
