Pred pár týždňami sme si pripomenuli 70. výročie popravy prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa. Ku tejto príležitosti zorganizoval Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského seminár, ktorý sa venoval osobe Jozefa Tisa v perspektíve jeho kňazstva.
Tomu mal zodpovedať aj výber vystupujúcich, avšak viacerí uznávaní historici boli ignorovaní. Naopak, pozvánku dostal historik Martin Lacko, ktorý sa netají podporou politického zoskupenia Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko a pracuje ako asistent poslankyne Natálie Grausovej zo spomenutej strany. Práve on predniesol veľmi kontroverzný referát na tému Jozef Tiso v pamäti národa (kritické zhodnotenie jeho príspevku odznelo v relácii RTVS Reportéri z 29. 5. 2017). Reportáž poukázala aj na to, že časť návštevníkov seminára (medzi ktorými boli aj viacerí poslanci Kotlebovej strany) si históriu spojenú s Tisom vykladá, mierne povedané, svojsky.
Cieľom tohto článku nie je hodnotiť Jozefa Tisa ani bližšie hodnotiť spomínaný seminár, ale v duchu známeho „opakovanie je matkou múdrosti,“ pripomenutie si zopár faktov v oblasti, ktorá dodnes rezonuje v slovenskej spoločnosti. Tou je tzv. „riešenie židovskej otázky“ počas Slovenského štátu a úloha Jozefa Tisa, ktorú nemožno ignorovať, resp. snažiť sa zastierať apologetickými snaženiami.
Jozef Tiso a protižidovské zákonodarstvo
Všetci tí, ktorí zbavujú zodpovednosti Jozefa Tisa za udalosti, ktoré v rokoch 1939 – 1945 postihli Židov, by si mali v prvom rade uvedomiť, že deportácie v roku 1942 boli iba logickým vyústením rôznych vládnych nariadení, resp. nariadení s mocou zákona a ministerských vyhlášok. Tieto už od prvého roku existencie Slovenského štátu systematicky vylučovali Židov z verejného života a pauperizovali ich.
Tiso do októbra 1939 ako premiér podpisoval všetky protižidovské nariadenia vlády. Následne sa stal prezidentom a podpisoval len zákony prijaté snemom. Preto podpísal dôležitý ústavný zákon (210/1940 Sl. z.), ktorým slovenský snem odovzdal vláde plnú moc na jeden rok s cieľom, aby celkom vylúčila Židov zo slovenského hospodárstva a verejného života, pretože „riešenie židovskej otázky sa musí postaviť na úplne nové základy,“ treba sa riadiť „tempom dnešných čias“ a „pri riešení tak naliehavej otázky treba pokračovať urýchlene.“
Z uvedeného vyplýva, že obľúbený mýtus o tom, ako Tiso nepodpísal Židovský kódex (vládne nariadenie z roku 1941) je bezpredmetný, a to z viacerých dôvodov. Po prvé, vládne nariadenia nepodpisoval, lebo mu to neukladala ústava. Po druhé, text židovského kódexu bol Tisovi známy, viackrát sa k nemu vyjadril a nikdy neprotestoval voči jeho zneniu. Vyhradil si však právo, aby mohol dávať výnimky spod jeho platnosti. A po tretie, aj keby sme sa zamerali iba na to, čo Tiso podpísal, tak jeho podpis nájdeme vo viacerých vyššie uvedených prípadoch, plus podpísal aj ústavný zákon č. 68/1942 Sl.z. o vysťahovaní Židov.
Jozef Tiso a deportácie v roku 1942
Predstavitelia Slovenského štátu v roku 1942 nemohli poznať obludnú komplexnosť nacistického vyhladzovacieho systému plynových komôr, treba však poukázať na celkový kontext situácie. Ožobračená skupina obyvateľstva je násilne deportovaná, za brutálnych podmienok (do dobytčieho vagóna v rámci jedného transportu natlačili až 40 Židov, pričom cesta trvala niekoľko dní a transportovaní mali k dispozícii dve vedrá: jedno s vodou, druhé na potrebu) a v celkovej atmosfére nenávisti živenej domácou propagandou. Naozaj Tiso veril, že so Židmi sa bude zaobchádzať dobre a idú len na práce do Nemecka? Navyše, už od polovice roku 1941 prenikali správy od slovenských dôstojníkov z východného frontu (podložené naturalistickými fotografiami) o tom, že Nemci Židov hromadne vraždia.
Často opisovaná je situácia zo 6. 3. 1942, keď k Tisovi prišli intervenovať rabíni, aby sa nevzdal prezidentskej funkcie a odovzdali mu memorandum, v ktorom ho prosili o milosť a pomoc vo svojej situácii. Aj samotní Židia vnímali Tisa v porovnaní s Vojtechom Tukom či Alexandrom Machom pozitívnejšie a vkladali doňho svoje posledné nádeje. Avšak, Rabín Frieder, ktorý Tisovi odovzdával memorandum, zhodnotil svoje dojmy zo stretnutia nasledovne: „Myslel som, že pri čítaní týchto slov, napísaných od srdca, aj bezcitný človek bude dojatý. Avšak, odchádzajúc od prezidenta, som nemal pocit, že by ho moje slová dojali, alebo pohli k nejakej zmene.“ O pár týždňov odišiel zo Slovenska prvý transport.
Ďalší známy mýtus sa dotýka toho, že Tiso zariadil zastavenie deportácií na jeseň po tom, čo Nemci odmietli prijať slovenskú vyšetrovaciu komisiu do Nemecka. Často sa uvádza aj list biskupovi Jánovi Vojtaššákovi, ktorý vraj napísal neznámy Žid, ktorému sa podarilo utiecť z Osvienčimu. V ňom opísal, čo sa tam odohráva. Faktom však je, že žiadny list sa nenašiel a takisto neexistuje v archívoch nijaký záznam o tom, že by boli deportácie zastavené z rozkazu vyššej inštancie. Deportácie navyše neboli zastavené, ale prerušené. Pravda je taká, že už jednoducho nebolo koho vyvážať. Židia, ktorí na Slovensku ešte zostali, mali výnimky – išlo o lekárov, zverolekárov, inžinierov a pod. Časť z nich, vrátane rodinných príslušníkov, bola umiestnená v židovských pracovných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne). Už začiatkom leta 1942 sa tempo transportov viditeľne spomalilo, vlaky mali odvtedy odchádzať už len raz týždenne. Ani to sa však nedodržalo a do 20. 10. 1942 sa uskutočnilo „iba“ päť deportácií. Limit na vypravenie transportu sa napĺňal len ťažko. Počty sa tak dopĺňali aj pri rôznych raziách, židovské osoby sa brali z nemocníc, starobincov, z ústavov pre choromyseľných, či zo slepeckých ústavov.
Jozef Tiso a židovské výnimky
Často sa hovorí aj o počte výnimiek, ktoré Jozef Tiso udelil Židom, aby ich ochránil pred transportmi. Operuje sa s rôznymi číslami, ale väčšinou sa zvykne uvádzať telegram Hansa Ludina (nemecký veľvyslanec na Slovensku), v ktorom sa spomína až 35 000 výnimiek. Treba však oddeľovať samotný počet výnimiek a počet výnimkami chránených osôb (výnimka totižto zahŕňala aj rodinných príslušníkov).
Každopádne, na základe doterajšieho výskumu vieme, že Tiso udelil viac ako 800 prezidentských výnimiek, kým žiadostí bolo ku koncu roka 1943 okolo 20 000. Existovali aj ministerské výnimky pod záštitou rôznych ministerstiev, ktorých sa udelilo viac. Celkovo výnimky zahŕňali do 20 000 Židov, ktorí po prvej vlne deportácií zostali na Slovensku. Dôležitá je však pokrivená logika celého procesu – ľudácky režim najprv Židov zbavil sociálnych a politických práv, vzal im majetok, podnietil deportácie a až následne ich začal prostredníctvom výnimiek ochraňovať – pred sebou samým.
Jozef Tiso a prejavy a články ku židovskej problematike
U Jozefa Tisa sa prejavil najmä sociálny a náboženský antisemitizmus (z prejavu v roku 1940): „…nedajbože, aby to (vojnu) Nemec prehral. Všetci Židia by prišli naspäť… celá táto vojna je vojnou sociálnou proti židovskému kapitálu… Plní sa na nich kliatba, keď žiadali na Pilátovi smrť Kristovu.“ Jeho najproblematickejšie vyjadrenie na margo Židov je nasledovné: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja: Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život… A urobili sme to z príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“
Tento prejav odznel na ľudovom zhromaždení v Holíči 15. 8. 1942, teda v čase, keď už bolo desaťtisíce Židov deportovaných. Tiso využil svoju rolu kňaza a legitimizoval deportácie aj z kresťanského hľadiska. Ako poznamenal historik Ivan Kamenec – Tiso by urobil lepšie, keby v niektorých prípadoch, keď mal hovoriť, hovoril, a v niektorých, keď nemal hovoriť, mlčal. Bolo to však skôr naopak.
Jozef Tiso a politika „menšieho zla“
Jozef Tiso údajne praktizoval politiku menšieho zla. Možno predpokladať, že keby malo väčšiu moc radikálne krídlo ľudáckej strany, celospoločenský vývoj by bol ešte horší. Koncept menšieho zla však v praxi často degraduje a ani po morálnej stránke nie je ospravedlniteľný. Potvrdilo sa to aj v slovenskej realite, konkrétne pri deportáciách na jeseň 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania. Réžiu deportácií prevzali nacisti a preživším Židom nepomohli ani výnimky. Aj za predpokladu, že Tisova snaha o realizáciu politiky menšieho zla bola úprimná, nakoniec sa skončila tragicky.
Spomenúť ešte možno cynický list, ktorý Tiso 8. novembra 1944 adresoval pápežovi. Ospravedlňoval v ňom opatrenia slovenskej vlády a takisto dodal: „Je potrebné ešte poznamenať, že Česi a Židia, ktorí sa počas piatich rokov existencie Slovenskej republiky mali dobre, sa koncom augusta otvorene spojili s nepriateľskými parašutistami rôznych národností, ktorých zhodili na Slovensko zo vzduchu a začali otvorenú vzburu proti Slovenskej republike.“ Okrem toho, že Tiso klamal vo vlastnej interpretácii začiatku Povstania, o ktorom mal úplne iné vedomosti, je fascinujúca časť, kde spomína, že Židia sa mali dobre. Toto klamstvo napísal v súkromnom liste najvyššej cirkevnej autorite – v čase, keď už vedel, ako dopadli Židia deportovaní v roku 1942 a keď sa opäť obnovili transporty zo Slovenska. Tiso mal aféru aj s vatikánskym chargé d´affaires Burziom, ktorý u Tisa intervenoval v prospech židovských konvertitov. O výsledku svojho snaženia napísal 6. 10. 1944 do Ríma list, v ktorom uviedol: „Nenašiel som u neho nijaké pochopenie a ani jediné slovo súcitu s prenasledovanými: v Židoch vidí príčinu každého zla a bráni opatrenia Nemcov proti Židom ako diktované najvyššími vojnovými záujmami.“
Foto: Jozef Tiso pred Národným súdom. Zdroj: sk.wikipedia.org
