„Demokracia“ ako boj proti demokracii

od Michal Andrej Molnár

Pri štúdiu správ v štvrtej moci štátu, médiách, za posledných štyridsať rokov a uniknutých diplomatických depeší od Wikileaks sa často opakuje pojem „demokracia“ v zvláštnom význame. V mene boja za „demokraciu“ tieto štruktúry často propagujú obmedzenie demokratických práv či boj priamo proti nim a demokraticky zvoleným stranám a vládam.

Takéto používanie pojmu „demokracia“ siaha pritom ďaleko do minulosti a možno ho sledovať aj dnes, keď sa hovorí o „demokracii“ v kontexte boja s reakčnými hnutiami. V minulosti sa pojem „demokracia“ používal na označenie systémov a štruktúr, ktoré by sme dnes za demokratické neoznačili, pretože porušovali občianske a ľudské práva. Človek preto čím ďalej tým viac zisťuje, že tento pojem predpokladá určité ideologické smerovanie a liberálnodemokratický ústavný poriadok. Keď sa hovorí o podpore „demokratických“ síl v Rusku, na Slovensku alebo vo Venezuele, je jasné, že sa pod „demokratickými“ myslia stredové, nie radikálne ľavicové alebo reakčné sily. Pritom je veľmi ľahké predstaviť si v určitých krajinách, kde vedomie zaostáva za výrobnými vzťahmi, reakčnú parlamentnú „demokraciu“ alebo dokonca aj reakčnú ľudovú demokraciu. Rovnako, alebo ešte lepšie je možné si predstaviť ľudovodemokratický systém v socialistickom hospodárstve a to skoro v celom západnom a koloniálnom svete.

Ak teda človek narazí len na prípady, keď americký imperializmus zasahoval v záujme „demokracie“ a dostáva informácie k týmto prípadom len od stredových a pravicových médií, zistí prinajlepšom, že sa „demokraciou“ myslí liberálny parlamentný systém, ktorý garantuje svojim občanom určité slobody a práva. Aj keď to nie je synonymné s každou alebo s adresovanou demokraciou, takéto malé ideologické hry so slovami si odpustí pre väčšie dobro. Ľuďom predsa netreba všetko do podrobností vysvetľovať, aj tak by to nechápali.

Vo vyššom stupni vedomia (odhaľovania rozporov vo vládnucej ideológii) potom narazí čoraz viac na podobné prípady „ekonomického zaobchádzania s pravdou“, čo si neskôr ospravedlňuje už ironickým pohľadom na verejnosť a voličskú základňu, ktorej je treba pre jej vlastné dobro servírovať určitú pravdu a určité udalosti zamlčiavať. Napríklad začiatok vojny vo Vietname, vojenské metódy v nej používané, alebo niektoré udalosti v Latinskej Amerike. Ako píšu Edward Barneys alebo Walter Lippmann, existuje určitá skupina ľudí, ktorá propagandou a PR zaisťuje, že demokracia funguje.

Súčasný parlamentný systém spolu s deľbou práce a s ňou spojeným obmedzeným množstvom času vedú k tomu, že väčšina ľudí nie je a ani nemôže byť oboznámená s väčšinou spoločenských a hospodárskych činností a teda sa nemôže priamo podieľať na rozhodovaní o nich. Tento deficit sa oficiálne rieši prenesením deľby práce do štátneho aparátu, kde ho vykonáva malá skupina ľudí oboznámených s ich komplexnosťou. Aby ale tento systém mal nejakú formu verejného súhlasu, aspoň niektorí z týchto štátnych zamestnancov, ktorí o týchto otázkach rozhodujú, sú „volení“. Tento proces, v ktorom v určitom intervale jedna skupina ľudí prevezme riadiace funkcie v oddeleniach štátneho aparátu, nazvaných legislatíva a exekutíva, sa volá v dnešnej spoločnosti „demokraciou“. Špecifikom tohto procesu v tzv. liberálnych spoločnostiach je, že jeho jedna časť, nazývaná „voľby“, je tajná a že ľudia zvolení do riadiacich funkcií konajú podľa svojho svedomia a sekundárne podľa svojho programu. Jediným „kontrolným mechanizmom“ alebo garantom, že aspoň v týchto riadiacich funkciách dochádza k rozhodnutiam, ktoré zodpovedajú želaniam „voličov“, sú opätovné voľby. Tá skupina ľudí, ktorá zaručuje, že tento proces funguje tak, ako má, je zároveň tá, ktorá verejnosť informuje o týchto rozhodnutiach a vytvára mienku o nich.

Ďalší stupeň vedomia si potom všimne, že tieto intervencie boli často namierené proti demokratickým silám, viackrát zriadili a podporovali diktatúry a boli neproporčne namierené proti ľavicovým hnutiam a stranám. Toto si potom človek ospravedlňuje tým, že tieto hnutia v skutočnosti boli len predĺženými rukami Sovietskeho zväzu a/alebo mali za účel v konečnom dôsledku zriadiť nedemokratický režim.

Ako odhaľujú štátne dokumenty zverejnené organizáciou Wikileaks, programy smerujúce k boju proti demokraticky zvoleným vládam (ešte aj v rámci obmedzenia liberálneho parlamentarizmu) neskončili s koncom studenej vojny, ale pokračujú vo svetle menej intenzívnej ideologickej legitimizácie a verejnej podpory inými prostriedkami. V týchto dokumentoch je možné opakovane nájsť, ako ambasády USA financujú a podporujú miestne pravicové hnutia a strany, financujú a vytvárajú sieť mimovládnych organizácií za účelom tvorby „občianskeho hnutia“ a verejnej mienky naklonenej týmto stranám, s explicitným účelom boja proti miestnym ľavicovým hnutiam z dôvodov ohrozenia obchodných záujmov a záujmov domácej či zahraničnej „business community“. Tieto sily opakovane nazývajú „populistické“ alebo „radikálne“, zatiaľ čo tie svoje „demokratické“ a „pragmatické“. K týmto prípadom dochádzalo podľa dokumentov najmä v El Salvadore, Nikarague, Bolívii a Venezuele.

V tejto fáze človek už chápe, že nejde o demokratické sily proti nedemokratickým, ale o udržanie „demokracie“ proti vôli väčšiny, teda o udržanie liberálnych slobôd a práv.

V tejto argumentačnej línii žijú mnohí informovaní členovia či ľudia vo vedení spomínaných antikomunistických kampaní. Tento ironický pohľad môže byť doplnený nihilistickým presvedčením ohľadom použitia násilia, politickej represie a genocídy (Kórea, Indonézia, Východný Timor, Operácia Kondor). Pre udržanie „slobody“ bolo nutné pozabíjať tisíce či stovky tisíc komunistov, tak tvrdia viacerí príslušníci zložiek, ktorí sa na týchto činoch podieľali. Podobne si človek môže uvedomiť a ospravedlniť rolu médií.

Účelom obmedzenia slobody prejavu na prijateľné ideológie, rozoberanom v minulých článkoch, nie je ochrániť demokraciu, ale ochrániť „demokraciu“, teda ústavný poriadok parlamentarizmu v kapitalizme a vládnucu ideológiu, teda myšlienky, ktoré nespochybňujú tieto princípy, ale prijímajú ich ako dogmu. Toto zaráža, najmä ak si človek uvedomí, že dnešná ústava by mala byť spoločenskou zmluvou, no vôbec nebola demokraticky vytvorená, schválená, ani nie je obnovovaná či známa širokému obyvateľstvu.

Skutočná spoločenská zmluva by musela byť priamo vytvorená a schválená obyvateľmi, ktorých sa týka a obnovovaná minimálne každú generáciu. Ak to tak dnes nie je, potom si treba priznať, že dnešný ústavný poriadok spoločenskou zmluvou nie je.

Tu sa človek nachádza blízko pri konečnom stupni vedomia, pri vzniku triedneho vedomia, podľa toho, na ktorej strane stojí alebo sa rozhodne stáť. Prechod do tohto vedomia si žiada súčasne krátky ale ťažký skok, zmenu perspektívy a prechod alebo pomoc z iného logického systému, lebo má za výsledok opustenie ideológie, v ktorej sa človek nachádza. Stačí mať jeden malý impulz a odlišnou interpretáciou človek príde na to, že v skutočnosti nešlo ani len o ochranu „demokracie“, liberálnych slobôd a práv, že spomínané hnutia a strany nemali v pláne zriadiť nedemokratický systém, že pojem „demokracie“ je v podobne čudnom význame používaný aj pre západné krajiny a pre krajiny, na ktoré nie je možné nasadiť antikomunistickú argumentačnú logiku. Na druhej strane sa ukazuje, že „demokratickými“ silami sa častokrát označujú aj sily antiliberálne. Človek hľadá spoločnú charakteristiku „demokracie“ a týchto hnutí a táto charakteristika má skoro vždy niečo spoločné s určitými štátnymi a obchodnými záujmami.

Tieto záujmy vo veľkej väčšine prípadov nie sú záujmy občanov danej imperiálnej mocnosti, nie sú to záujmy danej polokolónie, znepriatelenej či spriatelenej krajiny, ale sú to vojenské záujmy, alebo záujmy obchodu a kapitalistických spoločností. Týmto skokom vo vedomí prichádza človek na radikálne iný význam slova „demokracia“, na takmer ironický význam, ktorý sa vysmieva celému obyvateľstvu imperiálnej mocnosti a tiež obyvateľstvu imperiálnych krajín. „Demokracia“ je v tomto orwellovskom newspeaku vláda menšiny, je to vláda vlastníckej triedy, kapitalistickej triedy. Pôvody tohto užívania nachádzame v 20. a 19. storočí, v republikánskych ústavách vo Francúzsku a v USA (tá americká vytvorená s cieľom zabrániť „mob rule“ – vláde rozzúrených chudobných, ktorí vtedy nemali rovnaké občianske práva). Začiatky boja proti „nedemokratickým silám“ vidíme v udalostiach ako potlačenie Parížskej komúny. Tento triedny šovinizmus, ktorý nechce dať plebsu do rúk ani len štipku moci, človek nachádza v celých dejinách, späť až k Aristotelovi. Človek si uvedomí, podľa toho, kde stojí, že je členom triedy, tisícročia utlačovanej, ktorej nie je dodnes dovolené rozhodovať ani o vlastných zákonoch, ktoré sa jej týkajú, lebo je neschopná, sprostá, lenivá a ktorej je každý deň z jej bohatstva kradnuté a prerozdeľované do triedy, ktorá stojí hore, ktorej je človek tiež členom, triedy, ktorá tisícročia vládne svetu, ktorá rozhoduje a žije v najabsurdnejšom blahobyte, lebo je schopná, inteligentná a pracovitá.

Alebo je to inak? Človek sa musí rozhodnúť. Ak je členom tej či onej triedy, čo spraví? Čo spraviť? Zostane vo svojej triede, akceptuje svoju rolu alebo sa rozhodne vstúpiť do tej druhej? Alebo čo ak sa rozhodne, že tento systém nielenže nie je pokrokový alebo svoj čas pokroku stratil, ale je na príťaž, je vo svojej podstate nespravodlivý, že ho teda človek nepotrebuje? Čo má človek spraviť?

Foto: Flickr.com – Sebastien Wiertz

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!