Nabi Saleh je malá dedina s niekoľko sto obyvateľmi. Chceli by žiť normálny život, venovať sa práci, vychovávať deti a tešiť sa zo všedných radostí. Už vyše 50 rokov však žijú pod izraelskou okupáciou a o desať rokov menej v tieni izraelskej osady Halamiš. Tá nielen že v rozpore s medzinárodným právom stojí na území Štátu Palestína, ale z veľkej časti aj na pozemkoch v súkromnom vlastníctve obyvateľov Nabi Saleh a okupačná armáda im už nedovolí na ne vkročiť. Po tom, čo osada zabrala aj miestny vodný prameň, začali protestovať a dožadovať sa prístupu na svoje ukradnuté pozemky.
Obyvatelia Nabi Saleh, z ktorej veľkú časť tvorí rozvetvená rodina Tamimiovcov, žijú pod úplnou kontrolou okupačnej armády. Nemajú žiadne zbrane, ktorými by svoju dedinu mohli pred jednou z najsilnejších armád sveta brániť. Na vojakov môžu nanajvýš hádzať kamene, čo niektorí aj robia. Časť dediny vedie zápas za slobodu holými rukami. Vďaka tomu sa Nabi Saleh stala jedným z centier nenásilného hnutia v Palestíne. Chodia sem aktivisti z celého sveta aj z Izraela, aby spolu s miestnymi viedli zápas za rovnosť a ľudské práva.
Izraelským vojakom sa to nepáči, a tak skúšajú rôzne spôsoby, akými by Tamimiovcov a ich podporovateľov zlomili. Napríklad aj brutálnou silou. Aj voči ženám.
Okrem ťahania za vlasy, sácania a úderov, vojaci útočia aj streľbou kanistrov slzného plynu. Je zakázané ich vystreľovať rovno na ľudí, pretože priamy zásah môže človeka zabiť. Ich účelom je rozohnať zhromaždenie, strieľanie plynového kanistra zblízka však funguje ako smrteľná zbraň. Niekoľkých ľudí už izraelská armáda takto zabila alebo vážne zranila.
Jedným z nich bol Mustafa Tamimi. Zabil ho vojak vystrelením kanistra zblízka do hlavy. Svedkyňou tejto tragédie bola aj izraelská novinárka Lisa Goldman. Hovorí, že videla výsledky izraelskej okupácie na iných miestach Západného brehu aj v Gaze, ale až násilie vojakov v Nabi Saleh ju definitívne zbavilo sympatií k vlastnému štátu.
Dva roky po Mustafovi ostrým nábojom zabili jeho brata, Rušdiho. Armáda neskôr priznala, že streľba na neho bola neodôvodnená. Množstvo ďalších ľudí zranila či uväznila – vrátane detí. Takto dopadol chlapec po zasiahnutí tzv. gumovým nábojom, ktorý je v skutočnosti takmer celý kovový, iba milimetrová vrstva na povrchu je gumová. Armáde je jedno, že sa medzi obyvateľmi nachádzajú aj Izraelčania či zahraniční podporovatelia. Usmiata aktivistka z Francúzska v čase vyhotovenia tejto fotky netušila, že sa o chvíľu stane ďalšou postrelenou obeťou. (Video zasiahnutia aktivistky).
Pred vojakmi nie sú v bezpečí ani novinári a fotografi pri vykonávaní svojej práce. Na nasledujúcom videozázname ich okupační vojaci beztrestne strkajú, bijú, kopú, hádžu do nich kamene.
O zápase tejto dediny a o kontraste s pohodlným životom v osade, ktorá sa rozširuje na ich pozemkoch, nakrútil pred niekoľkými rokmi dokument belgický režisér Jan Beddegenoodts. Jeho film Vďaka Bohu, že je piatok bol v programe ostatného ročníka filmového festivalu Jeden svet v Bratislave. Keď sa však obyvatelia Nabi Saleh, ktorí vo filme vystupujú, dozvedeli, že partnerom festivalu je izraelská vláda, a že organizátor Človek v ohrození odmieta toto partnerstvo zrušiť, požiadali o stiahnutie filmu z podujatia. Režisér Beddegenoodts následne bezplatne sprístupnil celý film cez VIMEO:
Obyvatelia Nabi Saleh sa napriek nebezpečenstvu nevzdávajú a odmietajú sa podriadiť svojvôli vojakov. Jednou z vedúcich postáv nenásilného odporu je sestra Mustafu a Rušdiho a matka niekoľkých detí, Manal Tamimi. Pokračuje v boji za spravodlivosť aj po tom, čo ju vojaci postrelili z tesnej blízkosti, keď ich vyháňala z dediny.
Aj mladá Ahed by chcela žiť normálny život, venovať sa svojim záľubám, byť futbalistkou. Namiesto toho sa musí vyrovnávať s vojakmi, ktorí útočia na jej rodinu. Oboch jej rodičov okupačný režim už niekoľkokrát zatkol. Jej otca, Bassema Tamimiho, niekoľko mesiacov väznili po tom, čo ho odsúdili v zinscenovanom procese na vojenskom súde, kde sa miera usvedčenia Palestínčanov pohybuje okolo neuveriteľných 99%. Amnesty International Bassema vyhlásila za väzňa svedomia. Zatknutý bol aj jej brat.
Ahed na pohľad vyniká svojimi blond kučeravými vlasmi, zelenými očami, no najmä nebojácnosťou, s akou už od detstva konfrontuje vojakov. Vo svojich jedenástich rokoch zažila, ako jej pred očami násilne nakladajú mamu, Nariman Tamimi, do vojenského džípu a odvážajú na neznáme miesto, zatiaľ čo ju a jej sestru vojaci držali v zovretí. Jediným previnením Nariman bolo, že odmietla poslúchnuť príkaz vojaka, aby odišla z pôdy, ktorá patrí jej a ostatným dedinčanom.
Nabi Saleh dobre poznajú aj slovenské aktivistky a aktivisti, ktorí v Palestíne realizovali projekt HoopRelief. Usilovali sa deťom traumatizovaným izraelskou okupáciou poskytnúť formou hier s hula hoopovou obručou priestor na odreagovanie, relax a zábavu, miesto, kde by mohli zabudnúť na nenormálne životné podmienky, v ktorých sa nie vlastnou vinou ocitli, a byť deťmi. Osobne poznajú aj Tamimiovcov a spoločne s ich deťmi zažívali aj streľbu izraelských vojakov v dedine. Na malú Ahed spomínajú ako na tiché, skôr utiahnuté dievča.
Pred dvomi rokmi sa Nabi Saleh stal dejiskom takmer surreálneho výjavu. Zamaskovaný okupačný vojak sa rozhodol, že 12-ročný Muhammad s rukou v sadre, Ahedin brat, na kopcoch pri svojej dedine, ohrozuje izraeskú demokraciu. A tak sa za ním vyrútil, chytil ho a začal so vzdorujúcim chlapcom zápasiť. Prisadol ho a na skalnatej a kamenistej zemi ho držal pod sebou, kým kričal na svojich spolu-páchateľov a čakal na príchod posíl, aby mu pomohli odvliecť ho do väzenia.
Keď to videli chlapcovi príbuzní, pribehli mu na pomoc. Najmä ženy z jeho rodiny, mama, teta a sestry, medzi nimi aj Ahed, ho začali vyslobodzovať. Kričali na vojaka “je to chlapec, je to chlapec”, ťahali ho, udierali po hlave, trhali mu kuklu, hrýzli ho, až kým chlapca nepustil. Ešte než odišiel, tento “hrdina” udrel a sotil dvoch ľudí a na záver dedinčanom hodil pod nohy delobuch. Fotka zakukleného okupanta s prisadnutým chlapcom vtedy ako dokonalá metafora Izraela obletela svet. Izraelská ministerka kultúry vyhlásila, že vojaci by v podobných situáciách mali strieľať a Palestínčanov zabiť.
Pred ôsmimi mesiacmi Ahed opäť so ženami zo svojej rodiny bránila izraelským snajperom v strieľaní po dedinčanoch. V ten deň však armáda poslala do Nabi Saleh viacerých snajperov, a jeden z nich zastrelil Sabaa Ubeida v čase, keď nikoho neohrozoval.
Takto sa v novembri spolu s mamou postavila na odpor okupačným vojakom, ktorí z ulice pred ich domom strieľali na deti. Ony sa ich neboja a nenechajú sa nimi zastrašiť.
Pred niekoľkými týždňami sa však stalo niečo, čomu sa dlhodobo nedalo vyhnúť. Vo väzení sa ocitla aj samotná Ahed. Krátko pred Vianocami boli okupační vojaci opäť strieľať na dedinčanov. Tentokrát nezostali na ulici, ale dovolili si vojsť na dvor domu, v ktorom býva Ahed, a odtiaľ, skrytí za múrom, akože viesť boj. Ahed v prítomnosti sesternice Núr, mamy a tety na vojakov kričala a vyháňala ich zo svojho pozemku. Keď vojaci odísť odmietli, Ahed zvýšila hlas a uštedrila im pár faciek a kopancov, až kým votrelcov nevytlačili na ulicu.
Aj video, na ktorom Ahed fackuje vojakov, obletelo svet. Časť Izraelčanov vojakov chválila za zdržanlivosť, ďalšia časť sa cítila ich nemohúcou pasivitou ponížená. V očiach Palestínčanov a ľudí, ktorí podporujú ich práva, sa Ahed stala vzorom a symbolom odvahy. Zábery však v prvom rade dokumentujú nemožné misie, na ktoré izraelská vláda posiela svojich vojakov, a nenormálne situácie, ktoré tým vytvára. Sú svedectvom neudržateľnosti ozbrojenej okupácie a vojenskej vlády jedného národa nad druhým.
Na to, aby izraelská armáda odčinila svoju potupu, museli Ahed potrestať aspoň dodatočne. Ozbrojené komando vtrhlo k nej domov o 3:00 ráno, rozhádzali obsah skríň, zhabali mobily a elektroniku, a za tmy ju odvliekli do väzenia na neznáme miesto.
Podľa medzinárodného Dohovoru o právach dieťaťa, pri vypočúvaní maloletých musí byť prítomný ich rodič alebo právnik. Izrael to pri palestínskych deťoch nerešpektuje a rutinne ich vypočúva osamote. Vyšetrovatelia sa deťom vyhrážajú, kričia na ne, držia ich na samotkách, často ich bijú, odopierajú im spánok a podrobujú ich ďalším formám šikany či mučenia, aby ich donútili podpísať priznanie v hebrejčine – jazyku, ktorému nerozumejú.
Keď sa neskôr v ten deň išla Ahedina mama Nariman dožadovať prítomnosti pri vypočúvaní svojej dcéry, strčili do väzenia aj ju. Zatkli aj Ahedinu 21-ročnú sesternicu Núr. O týždeň, keď pred väzením protestovala Ahedina teta Manal za ich prepustenie, zobrali aj ju. Takto sa vo väzení v priebehu niekoľkých dní ocitli štyri ženy z rodiny Tamimi: Ahed, Nariman, Manal a Núr. Všetky sú súdené na vojenskom súde, nie na civilnom, kde by boli v podobných prípadoch súdení Izraelčania. A za čo? Za pár faciek a kopancov pri vytláčaní vojakov rasistickej armády z vlastného pozemku. Niežeby tie facky či kopance niekoho z dotknutých vojakov naozaj ohrozili, ale od Palestínčanov a Palestínčaniek sa očakáva poddajnosť a poslušnosť. Vojaci smú Palestínčanov fackovať a kopať, kradnúť pôdu, búrať im domy, strieľať ich, väzniť a zabíjať; Palestínčania majú právo na jediné: pokorne sa podriadiť a bez reptania prijať osud podľudí. Akýkoľvek prejav vzdoru Izrael interpretuje ako dôkaz agresivity Palestínčanov.
(Núr Tamimi)
V tomto zmysle sa voči ženám z rodu Tamimi, najmä voči Ahed, spustila očierňovacia kampaň z najvyšších vládnych miest Izraela. Minister školstva sa nechal počuť, že jej želá, aby dožila svoj život vo väzení. Podľa Michaela Orena, bývalého veľvyslanca Izraela v USA, v súčasnosti poslanca izraelského parlamentu a tajomníka ministra verejnej diplomacie, čiže propagandy, Tamimiovci “obliekajú deti do amerických odevov”, platia im, aby provokovali izraelských vojakov a “možno nie sú skutočná rodina”. Na sociálnych sieťach a v médiách Ahed vykresľujú ako nerváčku, ktorá si koleduje o problémy a označujú ju posmešným pomenovaním “Shirley Temper”. V podobnom duchu ju zobrazuje aj slovenský Denník N v autorskom článku Jany Shemesh. Ahed je agresorka, ktorá “vyhľadáva roztržky”; náznaky kontextu či informácie vyznievajúce v prospech Tamimiovcov sú spochybňované uvodzovkami tam, kde nemajú byť („väzeň svedomia“), formuláciami ako “označovaný za palestínskeho aktivistu”, “Palestínčania tvrdia, že osadníci zaberajú ich pôdu”, či informáciou, že za väzňa svedomia ho vyhlásila „pobočka Amnesty International pre Blízky východ“.
Áno, nie je ťažké dezinterpretovať videozábery s fackou. Nevyzerá to dobre, keď dievča (zdanlivo) bez príčiny kričí, kope a facká pokojne stojacich mužov. Neinformovanému človeku môže Ahed pripadať ako agresorka a vojaci ako obete. To je nebezpečenstvo vnímania bez kontextu. No ozbrojeného kotlebovca pokojne stojaceho v rómskej osade počas vodcovej inšpekcie pozemkov za súčasného hromženia obyvateľov osady by sme tiež nevykresľovali ako morálny vzor, ba ani ako neutrálneho pozorovateľa. Aktívne by sa zúčastňoval na rasistickej kampani, a to, či na videu vyzerá pokojne on, alebo Rómovia, by na tom nič nemenilo. Ani ženu fackajúcu muža, ktorý ju znásilnil, neoznačíme za agresorku a jeho za obeť. Vari sa Anna Remiášová dopustila násilného činu, keď Mečiara oplieskala kvetmi? Kontext je všetko. To, čo nie je na videu, je minimálne rovnako dôležité ako to, čo tam je.
Ahed sa narodila do sveta, v ktorom ona a jej rodina nemajú základné práva, ani len také samozrejmé právo, akým je právo volebné (pravicovo orientovaných čitateľov možno viac znepokojí, že hrubo pošliapávané sú aj ich vlastnícke práva). Dedina, v ktorej vyrastá, je permanentne pod vojenskou okupáciou cudzieho štátu. Tá spolu s rozširujúcou sa osadou krok za krokom zmenšuje územie, ktoré môžu využívať. Ak proti tomu protestujú, armáda odpovedá násilím. Zastrelili už troch ľudí, vrátane Ahediných strýkov. Jej rodičov a brata zatkli či väznili už niekoľko ráz. Rutinne ich šikanujú nočnými raziami. V čase, keď Ahed uštedrila trúfalú facku vojakovi, jej bratranec ležal v umelom spánku s guľkou v hlave (dnes už je po operácii, kvôli opuchu mozgu mu museli odstrániť časť lebečnej kosti). Ahed bola právom rozhorčená.
Príslušníci izraelskej armády v tejto dedine nemali a nemajú vôbec čo hľadať; už len svojou prítomnosťou v nej páchajú násilie, podobne ako ho páchali príslušníci varšavských vojsk svojou prítomnosťou na území ČSSR v roku 1968. Vojaci navyše bez opýtania a bez dovolenia vošli na súkromný pozemok Tamimiovcov, aby odtiaľ “bojovali” s miestnymi chlapcami.
Ak niekoho všetko násilie páchané armádou voči civilistom necháva chladným (alebo ho nebodaj považuje za oprávnené), ale vyrušuje ho facka 16-ročnej tínedžerky adresovaná ozbrojeným okupačným vojakom na jej dvore, potom schvaľuje kolektívny útlak privilegovaných voči menejcenným.
Byť odporcom rasizmu (na Slovensku) a zároveň jeho zástancom (v Izraeli) je oxymoron. Riešením kognitívnej disonancie, ktorou trpí veľká časť liberálneho mainstreamu, nie je šikovnejšie využívanie obranných mechanizmov, akými sú racionalizácia či vytesňovanie, ani manipulačných argumentačných techník, akými sú tzv. strawman, red herring, či whataboutizmus, ktorých je obhajoba izraelskej politiky plná, ale úprimná sebareflexia, zmena vlastných postojov k problému okupácie Palestíny, a ich zosúladenie s proklamovanými hodnotami. Tie sú príliš dôležité na to, aby boli obetované na oltár akéhokoľvek štátu. Lenže na to, aby zásadné humánne hodnoty obstáli v súťaži s trumpovským populizmom, musia byť myslené vážne a musia byť uplatňované neselektívne, aj v prospech Palestínčanov.
V pondelok 8.1. o 14:00 sa pred izraelským veľvyslanectvom v Bratislave uskutoční verejné zhromaždenie so žiadosťou o prepustenie Ahed a Nariman Tamimi (Manal a Núr už boli prepustené), ako aj všetkých ostatných politických väzňov, vrátane detských väzňov v izraelských väzniciach. Požadovať ich prepustenie môžete aj pridaním podpisu pod petície s podobnými požiadavkami na AVAAZ a CODEPINK. Žiadne dieťa ani dospelý by nemal zažívať to, čo Ahed a Tamimiovci. Na území historickej Palestíny majú právo na slobodu, bezpečnosť a rovnosť všetci jej obyvatelia, nie len príslušníci jednej skupiny.
Súvisiace články
Prečo Palestínčania nehovoria pravdu?
Nenásilný odpor – nočná mora izraelskej armády
Izraelskí vojaci útočia
Poznáme problémy palestínskych kresťanov?
Štát, uplatňujúci vojenskú diktatúru, nie je demokraciou
