Vážení čitatelia,
prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť”, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
Redakcia
———-
Povedzme si to otvorene – ultrabohatí ľudia sú takí istí ako chudobní – akurát majú viac peňazí (ako už predo mnou mnohí povedali). Dávno vieme, že bohatstvo je hlavne vecou šťastia a rodinného pôvodu. A keby sme boli na mieste ultrabohatých my – chudobnejší, pravdepodobne by sme sa správali tak isto – snažili by sme sa naše bohatstvo ďalej rozmnožovať.
Niektorí ľudia stále považujú akumuláciu bohatstva za dobrú vec pre spoločnosť. Viac kapitálu prináša možnosti investovať do väčších projektov, podporovať výskum či umenie. Ak sa však akákoľvek vec preženie, začne mať negatívne dôsledky. Čo sa stane ak je príliš veľa bohatstva v jedných rukách?
Demokratický deficit
Ekonómia presakovania (trickle-down economics) tvrdila, že bohatí ľudia dávajú prácu ostatným, čím sú bohatší, tým lepšie sa majú aj tí okolo nich. Prax však ukázala, že to nie je pravda. Ultrabohatí ľudia nezamestnávajú stovky záhradníkov a čističov bazénov, ale investujú svoje bohatstvo najmä do trhu akcií a do politických kampaní. Na akciovom trhu získavajú podiely v ďalších spoločnostiach, ktoré im prinášajú ďalšie zisky a v politických kampaniach podporujú kandidátov, ktorí budú náchylnejší presadzovať zákony korešpondujúce s ich záujmami – vlastníkom veľkých firiem ide primárne o prosperitu firiem, nie ľudí. Preto je pre nich výhodná legislatíva znižujúca minimálnu mzdu, znižujúca ochranu zamestnancov pred prepúšťaním, či zhoršujúca postavenie odborových organizácií – a najmä legislatíva smerujúca čím ďalej preč od progresívnych daní. Medzi firmami, do ktorých ultrabohatí investujú, sú i médiá – a tie potom propagujú prirodzene názory blízke svojim vlastníkom – nie, neznamená to, že vlastníci cenzurujú redaktorov. Jednoducho sú prijímaní novinári, ktorých názor je blízky profilu média.
Ak tu máme situáciu, že úzka skupina ľudí (akýchkoľvek, no v tomto prípade ultrabohatých) má neproporcionálne veľký vplyv nad politikou, firmami a médiami, môžeme hovoriť o demokratickom deficite. Spoločnosť sa tak stáva dobrým miestom pre život iba pre úzku skupinu ľudí – väčšine sa podmienky zhoršujú. Okrem zlého života to má za následok frustráciu, potrebu vyventilovať sa na iných a nárast extrémizmu, ktorý by mal v rovnoprávnejšej spoločnosti omnoho horšiu živnú pôdu.
Ekologická katastrofa
Ultrabohatí ľudia spotrebúvajú viac ako chudobní. Spravidla oveľa viac lietajú, majú väčšie domy, autá, jachty. Pochopiteľne si užívajú plody svojho bohatstva. Často sa hovorí, že ekologickým problémom je nárast populácie, v skutočnosti je ním však nárast spotreby. Spotreba jedného priemerného Američana zaťažuje životné prostredie viac ako spotreba priemernej africkej rodiny. A vlastníci akcií petrochemických spoločností, automobiliek alebo bánk, ktoré ich financujú, budú iba ťažko presadzovať prechod od fosílnych palív či k verejnej doprave. Skôr naopak. Potreba rastu hodnoty akcií, ktorú akcionári vyžadujú od predstavenstiev spoločností môže viesť k škandálom ako Dieselgate, keď sa v rámci konkurenčného boja na trhu hľadajú spôsoby ako obchádzať ekologické nariadenia. A celkovo, potreba rastu hodnoty akýchkoľvek akcií má za následok, že firmy sa snažia zvyšovať predaj a podporovať spotrebu, ktorú často ani nepotrebujeme. To všetko vedie k zvyšovaniu tlaku na životné prostredie.
Ako som spomínal na začiatku, takéto správanie je prirodzené a ťažko môžeme očakávať, že ho ľudia zmenia sami od seba. Čo však je možné urobiť, je meniť systém tak, aby neprodukoval vyššie rozdiely v bohatstve, ale naopak, prispieval k vyrovnanejšiemu rastu bohatstva pre všetkých. Treba sa spoločne snažiť presadzovať také „nudné“ témy akými sú progresívne dane z príjmu, dane z majetku, progresívne ekologické dane, obmedzovanie dohôd na dobu určitú či prekariátnej práce, podpora rastu minimálnej mzdy, limity na volebné výdavky, podpora verejných médií a podobne.
Ekonomika je živý, samoregulujúci sa organizmus. Ak však nie je v rovnováhe, dochádza k spoločenským otrasom. Príkladom je nástup fašizmu, ktorý sa nezrodil z nenávisti k iným etnikám, ale z frustrácie ľudí zo spoločnosti, ktorá nebola schopná naplniť ich ekonomické potreby. Spokojný človek nepotrebuje nenávidieť. Ak však nemá istotu práce, pitnej vody, zdravia, bývania pre svoju rodinu, či iných základných potrieb, veľmi ľahko sa nechá zlákať rétorikou, ktorá za jeho stav viní iných, rovnako zbedačených ľudí.
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.
