Prichádza kardinál
Na Slovensko prichádza v týchto dňoch guinejský kardinál Robert Sarah, aby tu predstavil knižný rozhovor, ktorý s ním viedol Nicolas Diat, Boh alebo nič (Bratislava: Lúč 2016). Úryvok z knihy uverejnený v konzervatívnom online denníku Postoj môže byť pre veriace a veriacich v mnohom presvedčivý. Sarah hovorí o potrebe obnovenia rozhovoru s bohom a tiež možno prekvapivo kritizuje kňazov za to, že práve tomuto rozhovoru nevenujú dostatok času a namiesto toho sa venujú tomu, čo Sarah označuje za „‘aktivistickú herézu’“.
S touto kritikou to však nebude také horúce. Sarah, od konca roku 2014 prefekt Kongregácie pre boží kult a disciplínu sviatostí pri Svätej stolici, často varuje pred progresívnou politikou štátov v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv, vychádzajúcou z konštruktivistického chápania kategórie rodu. Varuje teda pred tzv. gender ideológiou. LifeSiteNews, webová stránka mapujúca aktivity hnutia proti možnosti voľby a príbuzných hnutí (pričom z nich stránka vychádza), informovala o prejave kardinála Roberta Sarah 17. mája tohto roku pri príležitosti výročného stretnutia National Catholic Prayer Breakfast vo Washingtone. Sarah okrem iného uviedol: „Narušenie základných vzťahov v živote človeka – v dôsledku rozchodu, rozvodu alebo prekrúteného zneužívania rodiny, akými sú napríklad nemanželské spolužitie alebo partnerstvá ľudí rovnakého pohlavia – je hlbokou ranou, ktorá uzatvára srdce pred dávajúcou sa láskou až po smrť a dokonca vedie k cynizmu a zúfalstvu. / Tieto situácie zraňujú najmä deti, lebo v nich zasievajú hlbokú existenčnú pochybnosť o možnosti lásky. (…) Vzostup umelých reprodukčných technológií, náhradné materstvo, takzvané homosexuálne ‘manželstvo’ a iné zlá spojené s rodovou ideológiou nanešťastie spôsobia žijúcim generáciám ešte viac zranení.“
Určite bude zaujímavé sledovať, ako zarezonuje návšteva vysokého cirkevného hodnostára medzi aktivistkami a aktivistami Aliancie za rodinu, Fóra života a ďalších.
Vo Varšave štrajkovali zdravotné sestry
9. júna skončil 16-dňový štrajk zdravotných sestier v Centre detského zdravia vo Varšave. Mediálna prezentácia štrajku bola alarmistická a deklarovala zlyhávanie starostlivosti o „najbezbrannejších pacientov“. Pritom však štrajk neznamenal odchod všetkých zdravotných sestier z oddelení a prerušenie starostlivosti o detské pacientky a pacientov. Štrajk bol zorganizovaný tak, že – píše Robert Kowalski na webovej stránke Krytyka Polityczna – počas trvania štrajku sa štrajkujúce – po jednej zdravotnej sestre z každého oddelenia – schádzali v konferenčnej miestnosti nemocnice. Chod nemocnice nebol ohrozený, prácu štrajkujúcich zastali kolegyne.
Požiadavky predložili štrajkujúce už minulý rok, kedy vstúpili do štrajkovej pohotovosti. Boli nimi nárast miezd o 35 % (okolo 1 000 zlotých, t.j. približne 230 EUR) a zvýšenie počtu pracovných miest zdravotných sestier v nemocnici aspoň o 70. Ako vysvetľuje v inom článku v Krytyke Politycznej sociologička Julia Kubisa, práca v nemocnici bola dlhodobo veľmi nízko platená a práve kvôli tomu mala nemocnica problém prilákať nové pracujúce. Niektoré zo zdravotných sestier nezriedka pracovali aj 250 hodín mesačne (v porovnaní s bežnými približne 160 hodinami na plný úväzok). Výsledkom štrajku je kompromis, s ktorými vraj nie je spokojná ani jedna strana. Zdravotné sestry si od 1. augusta tohto roku polepšia o 300 zlotých brutto (70 EUR).
Julia Kubisa v svojom texte, ktorý vyšiel ešte počas trvania štrajku, upozorňuje na démonizovanie štrajku zdravotníčok a zlyhanie novinárok a novinárov pri informovaní o ňom. Zlé mediálne pokrytie štrajku je okrem iného aj dôkazom toho, že novinárska obec sa len málo orientuje v realite kolektívneho vyjednávania a možností riešenia pracovno-právnych sporov. Sociologička, ktorá je autorkou knihy Bunt białych czepków. Analiza działalności związkowej pielęgniarek i położnych (Vzbura bielych čepcov. Analýza odborovej organizovanosti zdravotných sestier a pôrodných asistentiek. Varšava: Scholar 2014), chytro novinárkam a novinárom radí, aby sa namiesto otázky na platové požiadavky pýtali iné otázky. Napríklad: Koľko pacientov pripadá na každom oddelení na jednu zdravotnú sestru? Koľko zdravotných sestier pracuje nadčas a koľko hodín presne? Ako vyzerá zárobok zdravotných sestier v porovnaní s inými skupinami pracujúcich v nemocnici? Ako dlho už trvá spor medzi pracujúcimi a vedením a prečo vyústil do štrajku – prečo vedenie nemocnice odmieta požiadavky pracujúcich?
Je zložité porovnávať aktuálnu situáciu a zápasy zdravotných sestier v Poľsku a na Slovensku. Situácia je v mnohom podobná – nízke mzdy, nadčasy, pracovné zmluvy na hrane zákona. Zápasy sú však rôzne – na rozdiel od slovenských zdravotných sestier, ktoré v zime na prelome roku 2015 a tohto roku koordinovali celoštátnu akciu, ukazuje aktuálny poľský prípad na dianie v len jednej nemocnici. Taktika pracujúcich na Slovensku (podávanie výpovedí) sa za existujúcich okolností ukázala ako neúspešná. Slovenské zdravotné sestry však v minulosti už kopírovali spôsoby zápasu za pracovné práva od svojich poľských kolegýň. Pravdepodobne na základe vzoru varšavského „bieleho mestečka“ z leta 2007 aj ony vybudovali svoj stanový tábor pred Úradom vlády v októbri 2013. Nechajú sa zdravotné sestry na Slovensku inšpirovať aj ďalšími stratégiami konania u svojich varšavských kolegýň?
Alena Wagnerová o Libuši Moníkovej
Na záver neaktuálny odkaz na, zdá sa, stále potrebné úvahy.
Potom, čo som si vo výpredaji kúpila za 99 Kč poslednú knihu česko-nemeckej spisovateľky Libuše Moníkovej Zjasněná noc (Praha: Argo 2009, preložila Jana Zoubková) – ktorá mi v dobe svojho vyjdenia unikla – a prečítala ju, potrebovala som skonfrontovať svoju čitateľskú skúsenosť so skúsenosťou iných čitateliek a čitateľov. Server iLiteratura.cz, ktorý funguje od roku 2000, zhromažďuje viac ako 8 tisíc recenzií, pričom mnohé z nich bývajú publikované aj v tlačených médiách. Práve na ňom som objavila nekompromisnú – a nekompromisne dobrú – esej spisovateľky Aleny Wagnerovej o Libuši Moníkovej, zámienkou pre ktorú bolo recenzovanie inej Moníkovej knihy Pavana za mrtvou infantku (Praha: Argo 2006, preložil Radovan Charvát).
Wagnerová opisuje, ako sa po odchode z Československa v Nemecku zoznámila so vtedy začínajúcou spisovateľkou Moníkovou a ako už zavedená spisovateľka jej dala niekoľko dobrých rád týkajúcich sa komunikácie s vydavateľstvami. Wagnerová navyše cituje z korešpondencie s Moníkovou a ukazuje na niektoré motivácie Moníkovej Ujmy (Bratislava: Aspekt 1999, preložila Jana Cviková) aj to, ako Moníková chápala patriarchálne usporiadanie reálnosocialistickej spoločnosti: „Socialistický patriarchát není o nic méně masivní než kapitalistický, zdá se mi naopak horší tím, že je rigidnější – teoreticky quasi neexistuje, a proto se o něm ani nedá diskutovat.“
Na Wagnerovej analýze tvorby a života Moníkovej, ktorá vysoko prekračuje recenzný žáner, sú však najzaujímavejšie úvahy o postavení Moníkovej ako cudzinky a ženy a napokon „vlasteneckej Češky“ a tiež úvahy o vzťahu písania a žitia. „Při psaní první části Pavany přišla [Moníková] na geniální trik, s jehož pomocí se pokoušela překonat rozdělení Evropy – a také je překonala. Naplnila svět svých knih bloudícími Čechy, kteří se na cestě cizími krajinami bez ustání zabývají domovem a českými dějinami. Suverénně a s naprostou samozřejmostí vrátila Čechy do evropského kontextu. Že tam patří, o tom nepochybovala. Neobešla se však přitom bez kompromisu: chtěla-li vzbudit zájem německých čtenářů, musela přizpůsobit obraz Čechů a Čech jejich očekávání a klišé. Tím ovšem připustila i existenci rámcových podmínek rozdělené Evropy. To byla cena jejího úspěchu.“
Pripustiť existenciu rámcových podmienok rozdelenej Európy. Kto by sa len nazdal, ako veľmi bude toto slovné spojenie opäť aktuálne.
Autorka je filozofka.