Uprostred 90. rokov minulého storočia prišiel Joseph Overton, výskumník amerického think-tanku Mackinac Center for Public Policy, s myšlienkou „okna“ spoločensky prijateľných politík. Tento koncept poznáme ako Overtonovo okno politických možností. Úlohou think-tankov podľa Overtona nie je obhajoba konkrétnych politík, ale také posúvanie okna možností, aby sa pôvodne nepredstaviteľné politické návrhy dostali do hlavného prúdu a stali sa súčasťou všeobecnej verejnej diskusie. Text z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.
Overton bol presvedčený, že nemá zmysel presadzovať také nápady, ktoré sú pre spoločnosť neprijateľné, keďže ich (skoro) nijaký politik nepodporí. Preto je lepšie úsilie vynaložiť na taký posun verejnej diskusie, aby tieto nápady prestali pôsobiť radikálne a stali sa prijateľnejšími pre príslušných politikov. Ako príklad nám poslúži klimatická zmena: zvyšovanie povedomia o nej môže urobiť budúce návrhy na obmedzenie používania dieselových automobilov prijateľnejšími a v konečnom dôsledku aj efektívnejšími než okamžité požadovanie zákazu výroby a používania takýchto vozidiel.
Overton nad touto koncepciou uvažoval v súvislosti s think-tankami, ale Overtonovo okno môže byť podnetné aj pre filozofov a praktických etikov. Zo svojej podstaty sa aplikovaná etika zaoberá najmä kontroverznými, politicky citlivými témami. K práci filozofov zas patrí „konceptuálna hygiena“ – alebo, ako to nazvala britská filozofka Mary Midgley, „filozofické inštalatérstvo“: vyjasňovanie a odhaľovanie predpokladov, diagnostika nepodložených tvrdení a spochybňovanie vžitých presvedčení.
Filozofi s chuťou uplatňujú svoje schopnosti na nové témy. To môže u ľudí, ktorí sú dlhodobo zahĺbení do jedného problému, vyvolávať istú frustráciu. A niekedy je oprávnená: filozofi niekedy naivne morfondírujú nad komplexnými otázkami, ktoré si vyžadujú dôverné poznanie problému, čas a zahĺbenie sa doň. Vonkajšia perspektíva ale môže byť aj užitočná. Málokedy je úplne správna, keďže pri kontroverzných a diskutovaných témach (akými sa zaoberá aplikovaná etika) sú nároky na nové príspevky do debaty vysoké. Od filozofov by sme teda nemali očakávať okamžitú dokonalosť, ale skôr spochybňovanie všeobecného poznania, etablovaných noriem a doktrinálnych predsudkov.
Od etikov sa prinajmenšom v rámci ich akademickej práce očakáva skepsa voči intuitívnemu poznaniu a naturalistickému klamu (myšlienke, že hodnoty možno poľahky odvodiť z faktov). Aj filozofi pracujú s nástrojmi myšlienkových experimentov: hypotetickými a neprirodzenými opismi udalostí či javov, ktoré môžu byť užitočné pre vyjasnenie istých intuitívnych poznatkov alebo dôsledkov filozofického tvrdenia. Práve preto by nás nemalo prekvapovať, že filozofi často verejne zaujmú postoje, ktoré sú kontraintuitívne a vystupujú z rámca bežného myslenia. Niekedy sa so svojimi tvrdeniami ich autori dokonca ani nemusia osobne stotožňovať.
Cieľom takéhoto prístupu je posun – alebo rozšírenie – Overtonovho okna. Slúži to k dobrému? Niekedy filozofi obhajujú myšlienky ďaleko mimo rámca „slušných“ pozícií; ide o idey, ktorých sa ľahko môžu zmocniť xenofóbi, rasisti, sexisti či fundamentalisti a využiť ich vo svoj prospech. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa takýmito myšlienkami cítia byť ohrození, požadujú ignoranciu a zákaz podobných ideí vo verejnej debate.
Sloboda skúmať hranice argumentácie a intuície je pre filozofickú prax kľúčová. Existuje dostatok známych príkladov historických ortodoxií, ktoré boli prekonané: výsledkom je volebné právo pre ženy, zrušenie otroctva či dekriminalizácia homosexuálnych partnerstiev. Všetko uvedené je dôkazom, že sila a rozšírenosť istého presvedčenia ešte nevypovedá nič o jeho pravdivosti či nemennosti.
Môže byť únavné neustále diskutovať o pozícii žien na pracovnom trhu, interrupciách, schopnosti zvierat cítiť bolesť a podobne, ale zaraziť diskusiu by bolo omnoho horšie. Úprimné pokusy vyriešiť zložité etické dilemy musia vychádzať z poznania, že chápanie sa rozvíja aj prostredníctvom omylov. Väčšina vedcov (alebo skôr nik z nich) nedokáže s dokonalou presnosťou opísať či predvídať, ako funguje svet. Veda ako kolektívna inštitúcia ale dokáže identifikovať vlastné chyby a postupne sa približovať „pravde“. Dostať sa k etickým pravdám je o čosi náročnejšie a tento cieľ si vyžaduje aj odlišnú metodológiu. Aj tu je však nevyhnutná prípustnosť omylu.
Je smolné, ale skutočné, že dobré nápady sú občas podporované zlými argumentmi a že aj tí, ktorí pretláčajú útočné a zväčša chybné perspektívy, môžu mať v čomsi pravdu. Len povážme argument „od narodenia“, ktorý sa používa na podporu alogického tvrdenia, že spoločnosť musí prijať homosexuálne vzťahy z dôvodu genetického základu homosexuality. Kým istým ľuďom môže byť takáto línia uvažovania nápomocná, problémy môžu vzniknúť vtedy, ak sa ukáže, že homosexualita nie je geneticky podmienená. Diskusie týkajúce sa „kultúrnych vojen“ na univerzitách zahŕňajú mnoho množstvo kritík ad hominem, ktoré sa usilujú diskreditovať oponentovo stanovisko poukázaním na jeho demografické charakteristiky (napr. biely muž zo strednej triedy) alebo tým, že dotyčný má isté styčné body s negatívne vnímanou osobou a teda nie je hodný prístupu do debaty. Zmyslom filozofie je identifikovať takéto nedovolené ťahy a udržiavať debatu pri merite veci; niekedy si to dokonca vyžaduje apológiu zlých myšlienok či zavrhnutiahodných postáv.
Účasť na tomto procese môže byť znepokojivá. Obrana nepopulárnych stanovísk môže z človeka urobiť cieľ ako trefnej a premyslenej kritiky, tak aj emocionálnych, povrchných útokov. Kontroverzné pozície pri náročných témach sú prirodzene podrobované oveľa vyšším nárokom ako abstraktné filozofovanie nad podružnými problémami. Zaujať neortodoxnú pozíciu pri zložitých témach si vyžaduje oveľa viac rigoróznosti, predvídavosti a pripravenosti na možné chybné výklady, skreslené interpretácie a nedorozumenia. Keďže komplexné problémy majú zvyčajne interdisciplinárny charakter, prispieť do debaty o nich si vyžaduje nielen isté filozofické poznanie, ale možno aj vedomosti z medicíny, práva, prírodných či spoločenských vied, politiky a rôznych ďalších disciplín.
To môže byť poriadne náročné. Nechcem byť obrankyňou bezmyšlienkovitých, senzáciechtivých provokácií a konfliktov – bez ohľadu na to, či sú ich pôvodcami filozofi alebo ktokoľvek iný. Dôležitou spoločenskou funkciou praktických etikov je rozširovanie Overtonovho okna a posúvanie verejnej a politickej debaty smerom k starostlivému uvažovaniu a asertívnemu nesúhlasu. Rozširovanie Overtonovho okna vytvára príležitosti ako pre myšlienky, ktoré sú väčšinovo považované za útočné či rovno chybné, ako aj pre tie, ktoré sú výborne argumentačne podložené a premyslené. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sú na debate hlboko osobne zaangažovaní, si môžu želať okno zúžiť a vytlačiť mimo názorov, ktorými sa cítia byť ohrození. Filozofi ako konceptuálni inštalatéri však majú profesionálnu povinnosť udržiavať celý myšlienkový systém v dobrom stave. Ten je závislý na takých filozofických vhľadoch, ktoré spĺňajú disciplinárne štandardy akademickej náročnosti a intelektuálnej poctivosti, ktoré sú nevyhnutné pre etickú reflexiu a dôveru, že takto sa postupne budeme spoločne posúvať správnym smerom.
